Hrad Likava, leto 1409

            Keď pocítil na krku chladivý dotyk čepele, nedal to nijako najavo. Oči nechal zatvorené a predstieral, že spí. Cítil ako sa ruka držiaca zbraň trasie. Jeho život visel na tenkom povrázku, stačí okamih a je mŕtvy. Potichu zašmátral prstami pod prikrývkou a zovrel do dlane rukoväť svojej dýky. Hlavou mu blysla myšlienka na smrť a na to, kto si praje, aby zmizol z tohto sveta. Nevedel o tom, že by mal nejakých nepriateľov. Bol starším z dvoch bratov, prvým synom pána de Liknau, ktorý už takmer desať rokov ležal v hrobe podzemnej krypty. A on v nej bude ležať tiež, ak okamžite niečo neurobí. Pocítil ako sa chlad od jeho krku vzdialil. Teraz alebo už nikdy, povedal si v duchu, s rýchlosťou šelmy sa obrátil k nepriateľovi  a čepeľ svojej ostrej dýky mu vrazil do brucha. Spálňou sa ozval hlasný ston, krátka dýka z ruky zasiahnutého vypadla a dopadla na kamennú zem. Muž sa zviezol na kolená. Tvár mu halila kapucňa dlhého čierneho plášťa.

            „Markus..." zachripel slabým hlasom a muž stojaci nad ním, ten hlas okamžite spoznal. Odhodil dýku na zem a kľakol si k mužovi, ktorý sa sklátil na dlážku a krv, ktorá spod neho vytekala vytvárala rubínové jazero. Markus mu podvihol hlavu a prudko z nej strhol kapucňu. Pohľadom sa zabodol do tváre svojho mladšieho brata. Biele pery sa mu triasli a pohybovali sa, akoby chcel niečo povedať, ale nevyšiel z nich jediný zvuk. Markusova tvár sa zmenila, na tvári sa mu odrážali tisíce otázok a jeho vnútrom lomcovala hrozivá búrka pocitov.

            „Ján, prečo?"  zmohol sa na jedinú otázku z množstva tých, ktoré sa mu drali na jazyk. Ján neodpovedal, len na neho hľadel očami, z ktorých už dýchala smrť. Ticho, ktoré sa rozliezlo po izbe bolo nepríjemné a priam hmatateľné a vtedy sa Jánove pery, predsa pohli:

            „Vždy si bol lepší, Markus. Vždy!" do posledného slova vložil všetku svoju zostávajúcu silu a nenávisť, ktorej si Markus doteraz nikdy nevšimol. Ako to dopovedal, jeho oči sa upreli kamsi do tmy a a zostali nehybné. Aj ten posledný lúč zhasol a Jánove telo ochablo v Markusových rukách.

            Postavil sa, na rukách mal krv a hľadel na svojho mŕtveho brata, ktorého smrteľnú belobu zvýrazňovalo mesačné svetlo.         

            „Odpusť..." pošepol a aj keď vedel, že konal v sebeobrane, nikoho nebude zaujímať pravda. Zabil, a krv vlastného brata zo svojich rúk nikdy nezmyje. Už sa nikdy nedozvie presné dôvody bratovho konania. A naviac, nemá ako dokázať pravdivosť udalostí, ktoré sa odohrali.  

            Neváhal. Z truhlice vybral hrubú tuniku a okolo bokov si uviazal kožený opasok s tepanými ornamentami. Do pošvy zastrčil meč. Nazul si vysoké čižmy. Do pravej schoval krátku dýku a ako víchor vybehol z izby. Schodisko zdolal hravo a utekal po pamäti chodbami, ktoré boli celý život miestom jeho hier a neskôr priestormi, ktoré spravoval. Vybehol von a keď do pľúc vdýchol teplý vánok letnej noci, svet pred očami sa mu pohol. Čo to vykonal? Nemal tak bezhlavo zaútočiť. Mal ho len odzbrojiť, tak prečo konal nerozvážne? Rukou sa zachytil múru. Chvíľu zhlboka dýchal a keď závrat pominul, pohol sa k stajniam. Paholok spal a nezobudil sa ani na erdžanie koní a Markusve kliatby, keď sa mu nedarilo v tme osedlať koňa. Napokon sa mu to podarilo, vyviedol ho von a vyšvihol sa do sedla. Pri bráne zoskočil. Stráže taktiež spali a tentokrát uvítal nezodpovednosť a lenivosť svojich poddaných, proti ktorej toľké roky bojoval. Otvoril si bránu sám, nasadol a  tryskom vyrazil vpred. Keď koňa zastavil pod  kopcom, neubránil sa pocitu straty a naposledy sa otočil. Tmavá silueta Likavského hradu, stojaceho na nevysokej skale sa mu navždy vryje do pamäti. Hrad pohlcovala tma a on sa v nej hrozivo vypínal ako výstraha pred útokom akéhokoľvek nepriateľa. Nikdy nezabudne na to miesto, ktoré už viac nemohol nazvať domovom. Už nebol pánom z Likavy. Teraz bol len obyčajným mužom, ktorý pred ľuďmi viac nevysloví svoje meno. Od tohto dňa musí byť opatrný. Ak spraví čo i len jednu chybu, jeho krátky život vyhasne rukou kata.