Letný vánok sa unášal vetrom a poobedné slnko rozohrievalo tmavý asfalt pred strednou školou v Charles city. Práve sa odohrával moment, na ktorý všetci čakali - koniec školy a na scénu prichádzali letné prázdniny. Dva mesiace plné slnka, vody a priateľstva. Za jedno leto sa môže odohrať veľa príbehov, môžu vzniknúť nové priateľstvá a lásky. A to všetko je cítiť v ovzduší. To napätie, kedy ručičky na hodinách ukážu dvanásť a oficiálne to všetko odštartuje.

Pre maturantov je to však posledná chvíľa strávená na škole. Spomienky, ktoré sa nazbierali počas tých rokov len tak nezmiznú. I keď, niektorí by si to priali. Napríklad Freddie Morneo, pre ktorého bola stredná škola len najhoršími rokmi života. Tak veľmi by chcel zabudnúť na tie nekonečné hodiny telesnej výchovy a momenty, kedy mu Alan Peterson s kamarátmi pchali hlavu do záchodovej misy.

Audrey Kentová bude na strednú školu spomínať s radosťou. Pre ňu to, naopak, boli krásne strávené chvíle. Jej plán stať sa populárnou sa jej splnil. Za tie roky sa stihla stať predsedníčkou divadelného krúžku, kráľovnou maturitného plesu, kráľovnou kvetinových slávností, ktoré sa konali každý rok na jar a chodila s tým najatraktívnejším chlapcom na škole.

Mabel Singerová sedela s hlavou podopretou a dívala sa na hodiny. Sekundová ručička sa pomaly posúvala a kdesi v diaľke znel hlas profesora Zeitmana, ktorý zabíjal čas monológom o tom, akou dobrou triedou boli a čo všetko si stihli spolu prežiť. Pravdou bolo, že ho počúvala len tretina žiakov, ktorých odchod zo školy naozaj dojal.

Mabel k tej tretine pravdaže nepatrila. Ona sa zastávala názoru, že spomienky nikdy nevyprchajú a ak si ich chceme pripomenúť, jednoducho ľuďom, s ktorými ste ich zažili, zavoláte. Priatelia sú a budú i po strednej škole. A navyše teraz, keď už všetko končilo a list o prijatí na univerzitu jej ležal doma na poličke, si mohla dovoliť profesora Zeitmana nepočúvať. Dovolila si popátrať v mysli po chvíľach, ktoré si chce naveky pamätať.

Chce si pamätať chvíľu, keď sa so Sai na výtvarnej ohadzovali farbami. Oblečenie mali celé špinavé a učiteľ ich obe poslal do riaditeľne.

Chce si pamätať chvíľu, keď ju Wayne na Kvetinovej slávnosti pri tanci chytil za pás a pritiahol ju bližšie. Len týždeň potom spolu začali chodiť a ona si vravela, že je to tá najkrajšia spomienka.

Lenže potom tu, ako u každého boli chvíle, na ktoré by rada zabudla. Mrazivý piatok po škole, keď sa hádala s Waynom, pretože ho videla s iným dievčaťom. Alebo deň, kedy Blaise plakala na záchodoch a ona jej nevedela nijako pomôcť a tak plakala s ňou. Bol to deň, kedy Blaise jej macocha vyhnala z domu, pretože prišla domov opitá. Nikdy viac o tom nehovorila. Nechcela, aby to vedeli jej priateľky zo školy.

Minútová ručička skočila na dvanástku a chodbou sa ozvalo cinganie zvončeka. Profesor len zalomil rukami a naposledy sa rozlúčil so svojimi žiakmi. Mabe si na plece prehodila tašku a vyšla von z triedy. Niektorí sa ešte lúčili a objímali, akoby sa videli posledný krát. Sai ešte na chodbe nebola a tak sa ju rozhodla počkať. I napriek tomu, že školu už končila, osamelé státie na chodbe ju robilo nervóznou. Niekoľko deciek do nej vrazilo a pritlačilo ju k stene. Až keď sa z davu vynorila Sai v pásikavom námorníckom tričku, si mohla Mabe vydýchnuť.

„Ja viem, prepáč," ospravedlňujúco sa pozrela na priateľku pri stene, „zdržal ma Patrick z výtvarky a po stý krát ma pozýval na rande! Veríš tomu? I napriek tomu, že chodím s Gregom..."

„A znova robil to s tými rukami?" spýtala sa Mabe. Popravde, nevedela, ako na Saine slová reagovať. Bolo známe, že Patrick sa Sai pokúšal vylákať von vždy pred prázdninami. Gregory, jej priateľ, sa po treťom razy zmieril s tým, že Patrick sa bude snažiť stále dookola.

„Jasné, že áno! Vždy to robí. Vyzerá jak Talian s tou gestikuláciou." zasmiala sa.

Wayne si znova popravil koženú tašku, pretože sa mu skĺzla z ramena. Rád počúval rozhovory svojich kamošov, no pekelné slnko, ktoré mu svietilo do tváre ho nerobilo šťastným. Dievča, ktoré kráčalo oproti nemu ho prinútilo na otravné slnko zabudnúť. Pristúpil k nej a jej kamarátke a široko sa usmial.

„Ahoj, krásne dievča. Nevidela si moju frajerku? Niekde by sa tu mala motať."

„Ha-ha," Mabel sa postavila na špičky a venovala mu bozk na mäkké pery, „možno by sme mali vypadnúť, než ťa nájde."

„No viete čo ľudia, ja sa potichu vyparím, nech sa na vás nespálim." povedala Sai, zatiaľ čo si Wayne pritiahol Mabe bližšie. Ešte chvíľu sa bozkávali, zatiaľ čo sa ľudia okolo nich lúčili.

Čiasi ruka sa dotkla Waynovho pleca a on sa od Mabel odtiahol. Pred ním stál vysmiaty Ruby a v ruke zvieral prázdnu fľašu z koly.

„Toto si nechajte na neskôr," na tvár nahodil úškľabok, „poď kamoš, máš kapelu, tak kvôli babe na ňu nezabúdaj!"

Wayne sa ospravedlňujúco pozrel na svoje dievča a naposledy ju pobozkal. Potom sa otočil a zmizol v dave.

Mabe bola zvyknutá na Rubyho otravovanie. Za tie roky si voči nemu vybudovala odstup a nerobila si hlavu z jeho urážok.

Na žeravom slnku sa jej už nechcelo stáť, a tak sa pobrala domov. Zo školského dvora ľudia už pomaly odchádzali a ona ešte sem-tam začula pozdravy. Kývla hlavou na pár dievčat, ktoré jej kývali.

• • • • • •

Zložila si tašku z ramena a posadila sa do tmavého kresla. Mabel ešte doma rodičov nemala, v práci budú do večera. Iní jej /teraz už bývalí/ spolužiaci by to hneď využili a ona si vedela predstaviť hlučnú hudbu šíriacu sa cez halu. Lenže tomu tichu, ktoré teraz vládlo v ich dome, sa s ľahkosťou podvolila. Žiadne hlasy, žiadna hudba, žiadne gitarové sóla, ktoré Wayne pri nej tak rád hral. Nieže by nemala rada jeho hudbu, no niekedy dokázala byť príliš hlasná a otravná.

Ani nevedela ako a zaspala. Zobudil ju až zvoniaci mobil, na ktorom žiarilo meno Sailor. Prstami si pomrvila očné viečka a mobil zodvihla.

„Počuj, zlato, budem meškať, otec ma zdržal, dúfam, že nie si nahnevaná."

„Čože? Kam?" Mabe zostala zaskočená. Dlaňou si pretrela tvár a snažila sa rozpamätať na dohodnuté stretnutie.

„Ty kde si?"

„Doma."

„Ty si na mňa zabudla?"

„Čože? Nie! Jasné, že nie."

„Ty si zaspala?" ozval sa hlas z mobilu, „pozri, nechám ťa tak, keď sa ti nechce ísť..."

„Nie, nie, Sai. O desať minút som tam."

„Vďaka!" zakričala do slúchadla, „milujem ťa, čau."

„Čau."

Mabel pomaly vstala z vyhriateho kresla a zamierila ku dverám. Keby Sai nebola taká aká je, nešla by nikam. Lenže Mabe vedela, že ľudí ako je Sai nenájdete tak ľahko. Verila, že osud ich dal dohromady v ten večer, keď ju uplakanú našla večer na ulici.

Naposledy si rukou prečesala vlasy a zamierila do neďalekého centra mesta, kde Sai bývala spolu s rodičmi. Mabe bývala len dve ulice od školy a v meste bola za chvíľu. Charles City ako také nebolo nikdy známe. Ležalo 40 minút od Richmondu a kedykoľvek ste chceli ísť na nákupy či do reštaurácie, museli ste dochádzať autobusom. Mabel, ktorá nenávidela autobusy, mala šťastie, že Sai jej rodičia požičiavajú auto.

„Si v poriadku?" spýtala sa Sai potichu po pol hodine v aute.

„Áno, prečo by som nemala?"

„Len tak. Je koniec školy, my mierime do mesta a ty si...no neviem, máš to v očiach."

„Som fajn, len som... ešte ospalá."

„Aj ja by som si pospala, keby je u nás ticho."

„Mama?"

„Otec," povedala smutne, „znova to prehnal s morfiom. Ale aspoň sme nemuseli ísť do nemocnice."

„To je mi ľúto," povedala Mabe.

Na prvý pohľad by veľa ľudí povedalo, akých má Sai skvelých rodičov. Často jej požičiavajú auto, môže chodiť na rôzne večierky a večer sa môže vracať, kedy sa jej zachce. Jej rodičia sú dlhoroční umelci. Lenže ak sa pozrite bližšie, zistíte, že nič nie je tak ako sa zdá. Niekoľko rokov dozadu, keď mali zlé obdobie a nedarilo sa im predať obrazy, padli na dno a zdrogovali sa. Tak ako už Mabel vedela, Saiin otec obľuboval morfium, no jej mama nebola taká závislá. A jeden upršaný večer svoju dcéru vyhodili z domu v domienke, že nie je ich. V ten večer /ako si myslela Mabe/ zasiahol osud. Sai sa motala osamelá ulicami a Mabe si ju vzala pod ochranné krídla. A odvtedy boli kamarátkami. O tejto téme sa však medzi nimi často nehovorilo, pretože Mabel vedela, že to jej priateľku raní.

˜ ˜ ˜ ˜

Tak, som tu zas a zas vás otravujem. Tentokrát neplánujem short-story, aj keď tie mám najradšej, ale toto mi snáď vydrží dlhšie. Takže dúfam, že sa vám prvá časť páčila!

Dia