V tých najťažších chvíľach si človek začína uvedomovať, koľko má priateľov. Samostatné príslovie „v núdzi poznáš priateľa" to už roky potvrdzuje.

Mabel sedela s rukami založenými v lone. V dlani stískala mobil, ktorým dovolala Blaise. Ani ona nemala čas ju odviezť do mesta. Všetci jej priatelia, s ktorými chodila do školy sa jednoducho vyparili. A Waynovi nevolala, pretože vedela, že má skúšku s kapelou. Lenže iná možnosť jej neostávala.

Na druhom konci zvonilo jedenásťkrát, kým Wayne konečne zodvihol.

„Áno?"

„Wee, potrebujem tvoju pomoc," šepla skľúčene.

„O čo ide, zlato? Vieš, že teraz nemôžem..." povzdychol si.

„Myslím, že Sai potrebuje moju pomoc. Musím ju nájsť, lenže nemám odvoz do Richmondu."

„Keby som mohol, tak idem, ale vieš ako to je. Nemôžeš ísť autobusom? A kam vlastne ideš? "

„Do Rosemary a bus mi ide až o hodinu a trištvrte."

„Do Rose? Prečo?" zasyčal.

Rosemary Castle bola asi najznámejšia budova, kde sa dalo zohnať všetko. Alkohol, tráva aj iné veci, o ktorých človek nevedel, že existujú. Všetci to miesto poznali, no nikto dospelý o ňom nehovoril. Pre nich to predstavovalo hrôzu a nebezpečie pre deti, lenže každého tínedžera to miesto aspoň trochu lákalo.

Jedenkrát, koncom školského roka, tam šla i Waynova partia spolu so Sai a Mabe. Vtedy ho chcela zaujať všetkým, čo mala, inak by tam ani nešla. Zo školy odišli skôr, ako mali a Brandon - ďalší člen Frying Pans, ktorý mal vtedy možnosť šoférovať, ich zviezol.

Každý si najprv predstaví opustenú tmavú dieru, čo vyzerá ako vystrihnutá z hororu. Lenže Rosemary bola iná. Stará budova, ktorá kedysi patrila pošte, bola presvietená slnečnou žiarou, ktorú nezastavovali žiadne okná ani závesy. V stenách boli len diery, ktoré nebránili ani vetru, ani chladu.

Na zemi ležali ľudia, niektorí spali, niektorí bdeli, niektorí boli možno mŕtvy. Všetci mali vpadnuté tváre a fialové kruhy pod očami. Muži mali riedke brady po prsia, ženy dlhé nechty. Vyzeralo to tam ako v pekle. Ľudia tam chodili, aby sa zdrogovali a zvyčajne tam aj ostali.

„A Blaise? Volala si jej?"

„Áno, ale nie je doma."

„Dave?"

„Nie. S ním nechcem ísť," zamrmlala. V tej chvíli ju premohol sprostý pocit, aby sa mu vyhla. Ako môže vedieť, ako bude Dave reagovať. Čo ak si bude myslieť, že sa mu hodí rovno do náruče...

„Prečo?"

„Proste sa mi nechce. Nepoznám ho až tak dobre, aby som mu rozprávala o Sailorinom probléme."

„Preboha, to sú maniere. Prepáč, už musím ísť. Neviem, kto iný by ti pomohol. Prepáč."

„Uhm."

„Prepáč. Milujem ťa. Maj sa," a zložil.

Vyzeralo to tak, že David bol jediná možnosť. Jeho Pontiac stál pred domom, takže výhovorka, že nebol doma, bola zbytočná. A čakať na jeden špinavý autobus proste nebude.

Navliekla sa do starých legín a ošumelej košele a zliezla dolu schodmi. Všade bolo ticho, len z kuchyne sa ozývalo tiché pospevovanie pani Singerovej. Izbou sa niesla vôňa kakaa.

„Mama?" ozvala sa nesmelo, „musím ísť do mesta. Mohla by si o tom otcovi pomlčať?"

„A načo tam ideš?"

„Myslím, že Sai má isté problémy, tak musím ísť pre ňu do Richmondu."

„A ako tam ideš, keď otec má auto?"

„David ma zvezie," usmiala sa na mamu. Možno to ani nebola pravda. Možno sa na ňu vykašle aj Dave.

„Fajn, ale dávaj si riadny pozor," kývla hlavou a výstražne zdvihla prst, „a nech si doma, keď príde otec!"

V teniskách bežala von do Francovej záhrady. Trávnik mali pokosený okrem pásu pred terasou, kde kvitli sedmokrásky. Zhlboka sa nadýchla, aby si nabrala aspoň štipku odvahy a zaklopala na drevené dvere. Chvíľu čakala zahľadená na ošúchané tenisky a rozmýšľala, čo mu povie. Dvere sa s hlasných odporom otvorili. Otočila tvár a chcela začať rozprávať, aby preskočila to trápne ticho medzi nimi, lenže David tam nestál. Boli to síce jeho oči a úsmev, lenže nos aj pery mal iné. Tvár mal menej širokú a obočie nižšie.

„Poznám ťa?" spýtal sa, keď Mabe mlčala.

„Eh, nie. Som Mabel, hľadám Davida."

„Uhm, hneď ho zavolám," prikývol a tvár trochu otočil dnu, „Dave! Dave! Máš tu dievča! Zdvihni zadok a príď!"

„Ja nie som jeho dievča," dodala akoby do prázdna.

„Jasné, jasné," stále sa na ňu usmieval, až kým Dave neprišiel.

„Mabel? Ahoj, čo je?" spýtal sa zvedavo a odtlačil brata z dverí.

„Ahm, ja... potrebovala by som tvoju pomoc. Musím ísť do Richmondu, lenže nemám ako. Mohol by si ma prosím, prosím zviezť?"

„Jasné, len sa obujem," zmizol za privretými dverami.

„Takže...Mabel," začal Davidov brat, „ja som James. Davidov najlepší brat."

„Mám len jedného, debil!" zakričal z chodby Dave.

„Ja som Mabe, jeho kamarátka," podala mu ruku.

„Kamarátka? Tak to včera v noci nevyzeralo," svetoborne kýval hlavou a nahlas sa smial.

„Ja, aaaah..." Mabe tam len stála so sánkou padnutou. Toto malo byť ich tajomstvo. Nemal to vedieť ani James, aj keď je Davidov brat.

„Kľud, David nič nepovedal. Chladnička je proste najplnšia v noci."

Potichu prikývla. Dave už stihol prísť na terasu.

„Môžeme?" kývol hlavou k autu.

Mabe rovno vykročila. Ešte počula zabuchnutie dverí, hlasné nadávky a krik „tato, ideme do mesta!", „ty s nami nikam nejdeš" a „ja tu s ním sám neostanem".

Sedela v aute a prehĺtala posledné zvyšky zúrivosti. Prehltla prvý dojem z Jamesa, ktorý ticho sedel na zadných sedačkách a obzeral si čipkované nohavičky. Usmieval sa, a tak bolo zjavné, že poznal ich majiteľku.

„A čo sa vlastne stalo?" ozval sa po dlhej chvíli Dave. Predtým len sedel a pozeral rovno pred seba, akoby mu bolo blbé čo i len sa na Mabe pozrieť.

„Myslím, že sa Sailor niečo stalo."

„Drogy?"

Na chvíľu zostala zaskočená, už druhý raz za posledné minúty.

„Keď som ju viezol z večierka, čo-to mi o sebe povedala. Bála sa, že do toho spadne sama."

„Hej. Len neviem, či ich berie alebo predáva."

„Nemyslím si, že by niečo zobrala."

„Ani ja, lenže v poslednej dobe je iná. Nemôžem si byť istá."

„Uhm. A kam to vlastne ideme?"

„Rosemary Castle. Je to stará budova hneď na začiatku mesta."

„A si si istá, že tam bude?"

„Nie, ale je to prvé miesto kam by som na jej mieste šla."

• • • • • •

Zaparkovali o ulicu ďalej od Rose. Chvíľu k nej kráčali. Dave a James sa potichu rozprávali, zatiaľ čo Mabe išla potichu pred nimi.

Rosemary sa za tie štyri roky vôbec nezmenila. Stále bola rovnako ošarpaná, rovnako pochmúrna a tichá. Kedysi k tej viedla štrková cestička, lenže teraz po nej nebolo ani stopy. Pani Singerová spomínala, že kedysi dávno pred ňou stála stará lipa, lenže tú zotli, keď majiteľ zomrel. Teraz bolo vidno len kúsok kmeňa vykúkajúceho z vysokej húštiny.

„Vyzerá to prívetivo," zaprskal James.

„Počkaj si na vnútro," odvetila a vykročila k prázdnej diere, kde v minulosti mali byť dvere.

Vo vnútri bolo okrem tichého mrmlania a šepotavých modlitieb ticho. Pod schodmi ležal na deke muž s fľaškou v ruke. Spal. Mabe by prisahala, že tu ležal celé roky.

„Rozdelíme sa?" sykol James.