Zabalená do deky sedela na tmavom gauči v obývačke. V dome panoval pokoj a ona sa mohla pohodlne zahĺbiť do čítania, na ktoré v poslednej dobe nemala chuť ani čas. Pravou rukou pridržiavala hladké strany knihy a druhou šmátrala po ďalšom úlovku v miske plnej pukancov.

Sai dnes k nej nemohla prísť, i keď sa s ňou chcela veľmi stretnúť. Potrebovala sa s ňou pozhovárať, potrebovala sa uistiť, že je v poriadku a nerobí nič hlúpe. Verila jej, no bála sa o ňu.

Waynovi volala už trikrát, no vždy sa jej ozval len hlas v odkazovke. Netušila, či je stále v Bostone alebo už doma. Piatkový deň by si dokázala predstaviť lepšie. Večer mala ísť s Davidom do kina, no stále dúfala, že jej Wayne zavolá a nejakým spôsobom jej kino zatrhne. Lenže on stále mlčal. Choval sa čudne. Čudnejšie než zvyčajne. Nikdy medzi nimi neboli dlhé mlčania a hádky, no teraz sa už Mabel začínala hnevať. Stále bola jeho priateľkou a stále ho ľúbi, no do hlavy jej stúpol pocit, že sa jej vyhýba. Nie je možné, aby sa v priebehu dňa ani raz nepozrel na mobil.

Pretočila ďalšiu sivú stránku, keď jej zavibroval mobil. Do úst si strčila posledné ružičky pukancov a natiahla sa po mobil. Ani nedúfala, že to bude jej „možno ešte stále" priateľ. Lenže osud ju ako vždy prekvapil.

Budem v BSTN ešte pár dní. ILY w.

Chvíľu nemo hľadela na žiarivú obrazovku telefónu. Čo iné mala od neho čakať? Snáď si nemyslela, že zavolá?!

Jedno však vedela určite. Nebude sedieť doma a čakať na chalana, ktorý sa jej nedokáže ozvať, na chalana, ktorý sa jej neviem ospravedlniť. Nebude si zatemňovať hlavu myšlienkami o ňom a jeho postoji. Dnes sa zabaví. A zabaví sa s Davidom. S mužom, ktorý sa jej dokáže pozrieť do očí.

•  •  •  •  •  •

Lem obtiahnutej rifľovej sukne si stiahla o niečo nižšie. Dlaňou si popravila pokrčenú látku trička a vlasy stiahla do úzkeho copu. Nikdy nepatrila k dievčatám, čo si dlho vyberajú oblečenie. Kedysi zistila, že dokáže prekonať tie najhoršie pocity v tom najpohodlnejšom oblečení. Nevedela, čo od dnešného večera čakať, no stará sukňa po mame jej pomáhala potlačovať stres.

Pomaly vyšla na slnkom osvetlenú terasu. Zhlboka sa nadýchla a vyšla z dvora porasteného suchou bledou trávou. Na chvíľu uvažovala, či skutočne chce ísť von s niekým, koho pozná sotva týždeň. Lenže Dave bol rýchlejší. Prchko vyšiel z dverí na drevenú podlahu pred domom a široko sa na Mabe usmial. Na lícach sa mu objavili jemné jamky, ktoré robili jeho tvár okúzľujúcou.

„Čakáme na tvojho partnera?" spýtal sa uštipačne.

„Nemôžem si večer užiť aj bez neho? Teda, samozrejme, ak nebol on hlavným cieľom tvojho dnešného večera."

„Nie, to isto nie," zaškľabil sa.

„Tak... chceš ísť skutočne do kina?" spýtal sa opatrne. Podľa neho to nebol dobrý nápad, pretože by sa s Mabel rád rozprával.

„No, znie to ako poriadne klišé, takže ak máš v rukáve čosi kreatívnejšie, von s tým."

„Čo by si povedala na galériu? V Richmonde je vraj jedna skvelá. Ja síce výtvarné umenie nepoznám najlepšie, no rád by som sa tam šiel pozrieť."

„V nej som bola už tisíckrát, ale fajn, súhlasím."

Dave otvoril dvere bledého Pontiacu. Po bokoch sa mu už odlupovala farba a dvere pri otváraní vŕzgali, no iskry v Davidových očiach sršali pýchou.

„To je tvoje?" spýtala sa Mabe smerujúc k autu.

„Už áno. Kedysi bolo bratove, takže ak vzadu nájdeš nejaké nohavičky či podprsenku, nie sú moje."

Mabel sa zvonivo zasmiala, „beriem to ako výzvu."

Dave obišiel Pontiac a ležérne nastúpil. Najprv sa otočil na Mabe a široko sa usmial, až potom naštartoval. Do Richmondu to bolo 40 minút. 40 minút, ktoré strávili v tichu. Mabe sa najprv ošívala a rozmýšľala, či má niečo povedať, no potom, ako si všimla, že sa Dave jemne usmieva, ju nervozita prešla. Začala vnímať tú chvíľu, kedy ticho neprekáža, kedy nie je treba slov. Prstom prechádzala po okne a vnímala len mihajúce sa stromy okolo cesty.

„Smiem sa niečo spýtať?" ozval sa po dlhšej chvíli David. Mabe len prikývla, i tak vedela, že to videl.

„Stalo sa niečo... medzi tebou a ním?" Máš ho stále rada?

„Waynom?" venovala mu svoju pozornosť.

„Áno. Teda... je to tvoja súkromná vec, nechcem byť zvedavý." Ale si.

„Nie," zaklamala, „len je ešte stále v Bostone."

David potom mlčal. Mal by povedať, že je mu to ľúto, no nedokázal to. Myslel len na ňu. Na Mabel sediacu vedľa neho. Na Mabel, ktorá prstom stále prechádzala po vyhriatom okne a hlavu mala sklonenú. Pokým prišli ku galérií, neprehovorila.

Lenže myšlienky prichádzali a ostávali. Nevyprchali ako aprílový sneh. Nezmizli pri prvom dotyku. O Davidovi chcela vedieť viac. Kým však našla odvahu sa ho spýtať, starý Pontiac zakotvil na štrkovom parkovisku oproti galérie. Vysoká bledá budova sa týčila medzi strohými domami v okolí. Na tienistej strane sa tiahol tmavý brečtan, ktorý priam požieral stavbu zo základov. Na schodoch pred galériou sa nesmelo prechádzali vyprahnuté holuby. Medzi nimi sa lenivo povaľovali decká vo farebných tričkách a hádzali hŕstkam vtákov omrvinky zo suchých rožkov.

Dave obišiel auto a elegantne otvoril Mabel dvere. Spoločne vyšli mramorovými schodmi ku vchodu. Vstúpili do inej dimenzie. Na pokožke už necítili dosah slnečných lúčov. V Hale so skleneným stropom panovala vôňa farieb a sochy často zachytávali váš pohľad. Človek tu mohol byť miliónkrát, no vždy ho nadchla atmosféra vítajúca prichádzajúcich hostí.

Dave sa ohliadol dokola a v očiach sa mu hrali iskričky úžasu. Bol ako malé dieťa, čo po prvý raz vidí sneh. Jeden z tých pohľadov venoval aj Mabel. Znova sa na ňu usmial, tak šťavnato ako ešte nikdy. Vzal ju za ruku pevne, akoby ju nikdy nemal pustiť a tiahol ju naprieč halou k najbližšiemu obrazu.

Mabel ani nevnímala vzory, čo boli na diele pred ňou. Nedokázala a sústrediť na veci, kým David držal jej dlaň. Už dávno nepocítila to pálenie na pokožke. Kedysi neverila dievčatám, čo vykladali príbehy o motýľoch v bruchu a horiacej tvári. Lenže potom to po prvý raz pocítila. Bol to práve Waynov dotyk, čo ju zoznámil s pocitom dosiaľ nepoznaným. A bol to práve Wayne, ktorého teraz vytlačila z hlavy. Vnímala len teplú Davidovu pokožku, len prsty, ktoré mal prepletené okolo jej dlane. Až potom si uvedomila, že jej niečo hovoril.

„Čože?" spýtala sa v náhlom prívale eufórie.

„Nepočúvaš ma?" v jeho otázke nebola výčitka. Vravel to so smiechom, akoby chcel len podotknúť svoju radosť.

„Len som bola zamyslená."

„Hovorím, že prvýkrát som bol v galérií s otcom," priklonil sa k nej bližšie, aby sa uistil, že tento krát ho naozaj počúva, „bolo to jedna studená jeseň a on mal vtedy voľno. Aby si vedela, neboli sme rodina, čo chodila na výlety každý víkend. Lenže práve v tú sobotu, keď mal byť zašitý niekde medzi autami, ma jednoducho zobral a šli sme spolu do Washingtonu, kde práve otvárali nejakú novú galériu. Ak mám byť úprimný, veľa si z toho nepamätám, no bolo to prvý raz, čo som bol v galérií a posledný, čo som bol niekde s otcom sám."

„Naozaj naposledy?"

„Tri mesiace nato sa rozviedli."

„To mi je ľúto," chápavo mu stisla ruku.

„Aj mne, ale mama sa má lepšie," pohľad odvrátil od abstraktného obrazu a usmial sa na Mabe.

„Poďme ďalej," jemne ju potiahol ďalej.

Cez stropné sklo prenikalo ružovkasté svetlo zapadajúceho slnka, ktoré sa odrážalo od mramorových stien. David mal prsty stále prepletené s Mabe.

 ˜ ˜ ˜ ˜

ako sa dnes máte? ak sa vám časť lúbila, votujte, komentujte, čo vás len napadne! 

Dia