„Tak, toto je posledná," povedal Jess, ktorý práve vyniesol poslednú krabicu do ich nového bytu. Lisha zatiaľ začala vybaľovať riady v novej kuchyni. Konečne bola naozaj šťastná. S ním.

  „Toto budeme vybaľovať tak dva týždne," zavrtela hlavou nad množstvom vecí, ktoré ešte čakajú na vybalenie. O týždeň mala nastúpiť do novej práce. Bola rada, že bude mať čím zabiť čas a zahnať nervozitu.

  Jess k nej zozadu pristúpil a rukami obopol jej štíhly pás. Položil si bradu na jej rameno a zaboril nos do hebkých vlasov, ktoré voňali po jahodách. Nasal tú omamnú vôňu a vedel, že je doma.

  „Srať na to. Nenechám ťa ich vybaliť, kým si to so mnou nerozdáš na každej," odhrnul jej vlasy, „jednej," prešiel jej perami po krku, „krabici."

  Lisha sa trocha začervenala. No keď jeho pery doputovali na to miesto za jej uchom, jemne privrela viečka. Stále sa neodvážila zavrieť oči úplne. Už to boli dva mesiace odkedy ju prepustili z nemocnice.
  Kým spávala prvé dni po prepustení u Em, mávala nočné mory odohrávajúce sa v tej temnej studenej pivnici. No s ním po boku sa jej už nevkrádali do hlavy. Jej spánok je s ním opäť kľudný. Rany na predlaktí ľavej ruky jej budú tieto udalosti pripomínať každý deň.
  Aj napriek tomu čo sa práve odohrávalo, jej pohľad padol na tie dlhé ružové jazvy. Pozerala sa na ne častejšie, ako by chcela. Nevedela si pomôcť.

  Jess si všimol jej vystretú ruku a pohľad smerujúci k nej. Otočil ju k sebe a chytil jej doráňanú ruku. Zohol sa k nej a všetky jazvy posial bozkami. Akoby ich tak chcel vymazať a nahradiť svojou láskou. Vedel aká je krehká a zraniteľná. Niekoľko týždňov spávali vedľa seba bez akýchkoľvek nežností, len v tuhom objatí. Postupne jej pri tom rozprával o svojej minulosti.

  Dobre vedela, že on ju vylieči. Prišla na to už počas ich zbližovania sa na tej dovolenke. Preto netrvalo dlho a dovolila mu, aby ju svojimi dotykmi vyliečil. Tak, ako predtým.

  Keď už nezostalo jediné miesto na jej ruke, ktoré by nepobozkal, zadíval sa jej do očí. Bola tak krásna. Bola jeho.
  Vzal ju do náruče a preniesol na matrac, ktorý mali zatiaľ bez rámu postele len tak položený na zemi.

  „Vitaj doma," nahol sa nad ňu nežne ju pobozkal. Keď sa len na malý moment odtiahol, zaklipkala očami a zaháňala tiene vznášajúce za nimi.

  „Milujem ťa," zašepkala mu do pier. Konečne vyslovila to, čo už dávno obaja vedeli.

  Nečakal na tie slová. Bolo mu jedno, či ich vysloví. Keď ich však začul vychádzať z jej úst, rozochveli celé jeho vnútro a naplnili ho nesmiernym šťastím.  
Predtým než sa opäť zmocnil jej pier, mu cuklo jedným kútikom dohora.

Tak a je tu koniec... keď som tento príbeh začínala písať nevedela som, že existuje nejaký Wattpad :D 

Úprimne by ma zaujímal váš názor ;) Máte obľúbenú kapitolu alebo postavu? Moja obľúbená časť je Zbohom (Danova rozlúčka) Tento príbeh pre mňa naozaj veľa znamená a tak ma strašne moc poteší akákoľvek spätná väzba z vašej strany ♡

Možno raz, až si tento príbeh nájde aspoň zopár čitateľov (a ja dúfam, že áno) napíšem aj príbeh Viv a Em.... čo poviete?