Jess

Ach Lisha, čo sa ti to stalo? Čo ti ten kretén spravil? Všetko sa to vo mne melie. Túžba po nej. Odpor a zlosť na Dana. A hlavne zlosť na samého seba, že som dopustil, aby jej ublížil. Mal som vtedy ostať. Nevzdávať sa tak ľahko.

„Nemusí ísť predsa hneď o vzťah, Lish. Daj mi len šancu. Šancu presvedčiť ťa počas tejto dovolenky. Môžeme začať od priateľstva ak budeš chcieť," nadhodím. Viem, že nátlakom by som ju odplašil. Ale toto by snáď mohlo zabrať. Keď som nezabojoval vtedy, tak teraz budem.

„Chcem už ísť, Jess," povie zrazu, ako keby nič z toho nepočula. Začína jej tu byť tesno.

„V poriadku. Ale aspoň pouvažuj nad tým, čo som ti povedal," pomaly od nej odstúpim, aby som jej dodal potrebný priestor.

Vidím, ako sa to v nej bije. Niečo ju brzdí. Ťahá späť. Akoby sa v tom topila. Ten pohľad ma trhá na kusy. Najradšej by som si ju privinul do náruče. Pevne ju držal, utešoval a pomedzi bozky do vlasov jej šepkal, že je v bezpečí a všetko bude v poriadku. Pretože to, čo som zbadal v jej očiach, už som videl. Kedysi dávno u osoby, ktorú som miloval najviac na svete.

„Ideme?" natiahnem k nej ruku, ako tichú výzvu. Prijme a nechá sa viesť späť. Dúfam, že je to dobré znamenie.

Lisha

Pred vchodom na nás čaká ustarostená Em.

„Ach, vďakabohu tu si," schmatne ma a pátra po mne pohľadom. Okamžite si všimne, že som plakala. Snaží sa zistiť, či som v poriadku. Už v reštaurácii jej neuniklo, že som trocha nesvoja. „Nevedela som kde ste."

„Ukľudni sa Em. Veď bola so mnou," zafrfle Jess. Nechápe prečo si robila také starosti.

„Veď práve! Ani len netušíš čo si mohol..."

„Em!" zvýšim na ňu trocha hlas, aby prestala.

„Máš pravdu netuším," zavrčí na nás Jess. Prejde okolo nás a zamieri do podniku.

„Takže?" začne Em ihneď vyzvedať.

„Mala som ostať zavretá doma. Nedokážem to, Emily," povzdychnem si.

„Čo nedokážeš? Byť tu s Jessom?"

„Nie. Nedokážem nič." Neviem nájsť tie správne slová, ako by som vyjadrila to, čo sa vo mne odohráva. Za dnešný večer som dostala toľko faciek, ktoré ma prebrali a dali mi dole ružové okuliare, ktoré som si nasadila doma dúfajúc, že sa tu všetko zázračne napraví. Proste len tak, samo.

„Myslela som si, že tu na všetko zabudnem. Budem sa zabávať a možno si užijem nejaký prázdninový románik, ktorým dám definitívnu bodku za tým čo bolo." Och, aká som len bola hlúpa. Ako som si niečo také mohla vôbec myslieť? Skôr som asi nemyslela. „Nejde to. Nič z toho."

„Pozri, sme tu prvý deň. Toto bude proces. Asi to nepôjde všetko naraz. Pomôžem ti, ako budem môcť. Len mi sľúb, že ak by bolo zle, neurobíš nejakú hlúposť, ale dobehneš prv za mnou. Prosím," chytí ma za predlaktie a dúfa, že si neukrojila viac, ako zvládne. Vidím jej to v očiach. Má strach. Strach, že urobím nejakú hlúposť, ako povedala. Myslím, že nikdy nezabudne na ten moment, keď zistila čo sa deje. Ale pomohla mi. To ona mi z toho pomohla von. Z toho vzťahu aj ostatného.

„Sľubujem Em," uistím ju. „A teraz poďme. Nechcem ti pokaziť celý večer. Rob určite čaká," mrknem na ňu.

„Si si istá?"

„Samozrejme, niekde začať musím!" ťahám ju ku vchodu.

Svetlá blikajú ako splašené a hudba je príliš hlasná. Držím sa Em, aby sa mi nestratila v dave. Vedie nás k boxu, ktorý stihli obsadiť, kým som bola preč. Je to pri druhom tanečnom parkete. Z jednej strany je ešte nad parketom balkón, kde sú sedenia a z boku nejaké dvere s veľkým zrkadlovým oknom. Myslím, že tam hore bude nejaká V.I.P. zóna.

Jess už sedí a v ruke drží pivo. Ako inak. Chrbtom k nám stojí Vivien a divoko rozhadzuje rukami, akoby ju tak malo byť lepšie počuť. Keď dorazíme, zostaneme stáť za ňou.

„No tak Jess! Si napnutý jak guma na trenkách! Vieš, tu sa máš zabávať!"

Musím sa trocha pousmiať nad tým, ako mu čistí žalúdok. Strelím po ňom poľadom. Už ma zbadal. Viv si hneď všimne, že stratila jeho pozornosť a otočí sa.

„Vďakabohu ste späť! Moja záchrana!" obíjme nás.

Na stole je už pár prázdnych panákov. Podá nám tie plné a zo široka sa usmieva. Hrkneme to do seba a už aj nás ťahá na parket. Sleduje ma. Stále ma sleduje. Cítim to.

Zamiešame sa do davu tancujúcich ľudí a poddáme sa tónom hudby ozývajúcej sa z reprákov. Občas zacítim osviežujúci morský vánok, ako ma pošteklí na odhalenom chrbte.

Po prvom tanečnom kole čo sme si dali, sme spotené a smädné. Chalani sa zatiaľ zrejme do tanca posilňujú alkoholom. Kopneme do seba ďalšieho panáka. Nechcela som sa dnes opiť. Bála som sa toho, ako by to mohlo dopadnúť. No teraz mám skôr pocit, že sa potrebujem posilniť. Začínam na sebe cítiť, že už som značne pripitá. Predsa len pár drinkov cestou, teraz tvrdé. Keby som chcela piť bez následkov, teraz by bol ten správny čas prestať.

Ďalšie tanečné kolo zostaneme tancovať bližšie k stolu. Rob už mieri k Em a uchmatne si ju pre seba. Emily sa ešte uistí, či som ok a môže ísť, no ja ju len s úsmevom postrčím.

S Vivien sa spolu vlníme do rytmu hudby, telo na telo. Rukami občas zablúdi po mojom tele a divadlo čo predvádzame nezostane nepovšimnuté. Pár spotených turistov sa k nám snaží votrieť, no Viv každého bez milosti odbije, za čo som nesmierne vďačná. Keby sa ma nedaj boh nejaký z nich dotkol, buď by som sa povracala, alebo vybehla jačiac von. Chytíme sa za ruky a Viv ma pretočí chrbtom k sebe. Vnímam len hudbu a jej pohyby.

Konečne sa mi podarí vypnúť a môžem len tak byť. Na chvíľu zatvorím oči a na krku zacítim jej dych. Keď oči opäť otvorím, zadívam sa hore na balkón. Prepadol ma akýsi zvláštny pocit, že ma niekto sleduje. I keď v prvej sekunde mi to príde úplne absurdné. Prečo by ma niekto odtiaľ sledoval. Je tam len vyberaná spoločnosť. Muži v oblekoch, košeliach a ženy v drahých šatách.
V tom momente, ako zaostrím svoj pohľad, zbadám jeho. Chlapíka z reštaurácie. Oproti nemu, chrbtom ku mne, stoja akísi dvaja muži. Niečo mu hovoria, no on sa sústredí na mňa. Jeho tvár je bez výrazu no pohľad je priamy. Jediné čo ho zrádza je zrýchlený dych. Vidím, ako sa mu nadvihuje hrudník a jemne roztvára košeľa. Odpije si z pohára a jeho spoločníci ho vrátia do reality, zrejme nejakou otázkou, na ktorú musí odpovedať a zamerať tak na chvíľu svoju pozornosť opäť na nich. Neviem čo si o ňom myslieť. Keď sa o ďalší moment neskôr pozriem znova hore, už tam nie je. Zvláštne.

„Choď sa trocha schladiť Viv," objaví sa pri nás Tefo. Ani som si nevšimla, kedy prišiel. „Nechcem byť poslom zlých správ, no potíš sa ako prasa," zaňuchá okolo nej ako pes.

„Ty negustiózne hovädo," vycerí naňho zuby a udrie ho päsťou do ramena. „Hneď som späť. Postrážte sa tu navzájom," odíde sa upraviť na toaletu. Predsa len ju jeho podpichnutie trocha nahlodalo.

„Takže. Tanec?" začne okolo mňa poskakovať, ako taká splašená opica. Okamžite dostanem záchvat smiechu, až mi začnú tiecť slzy. Kedy som sa bola naposledy schopná zatko zasmiať?

„Dosť. Zastav to šialenstvo," zakričím, snažiac sa ho zastaviť, no stále sa pri tom smejem. „Poďme radšej trocha na vzduch."

„Jasne," prehrabne si vlasy a trocha si ich rozstrapatí. „Je ti zo mňa horúco, chápem. V mojej prítomnosti sa to ženám stáva pomerne často," mrkne na mňa.

„No jasne, ako inak," začnem sa zo srandy ovievať rukou, akože sa z neho priam roztápam. Potom prevrátim očami dohora a pošťuchnem ho smerom von na terasu. Držím sa ho aspoň za tričko, aby som ho niekde cestou nestratila.

Prederieme sa až na veľkú terasu, z ktorej je perfektný výhľad na more. Hladina vody je zaliata mesačným svitom a pri brehu sa na nej vlnia farebné svetlá okolitých diskoték a barov. Morský vánok ma okamžite príjemne schladí. Oprieme sa vedľa seba o zábradlie a dívame sa do noci.

„Vieš, je fajn vedieť, že sa vieš aj smiať," ozve sa vedľa mňa Tefo a prelomí tak ticho medzi nami. 

„Jasne že sa viem smiať," usmejem sa na dôkaz.

„Áno, občas sa usmeješ, no nesmeješ sa. Úsmev a smiech, nemôžeš hádzať do jedného vreca. Si stále smutná a akási zamyslená."

„Nuž, smiech je niečo, čo sa tu v sebe snažím znova oživiť." Ach, kiež by mi to šlo tak ľahko aj v triezvom stave. „A vôbec, poznáš ma iba jedeňa deň! Čo ty vieš, aká som a koľko sa smejem?" Zatvárim sa naoko dotknuto.

„Hádam. Verím teda, že sa s nami budeš veľa smiať. Sme totiž banda rozsievačov smiechu. Vedela si to?"

„Inak by som tu s vami nebola."

„Myslel som si. Je to totiž verejne známe," pyšne sa naduje, nadvihne bradu dohora a na tvári vyčaruje akýsi krivý úsmev. Alebo je to skôr voľajaká grimasa. Možno znázorňuje posmrtný kŕč?

„A toto sa pokúšaš o?" pýtam sa s potláčaným úsmevom na perách a nadvihnutým obočím.

„Čo? Ako pokúšam? To je môj vážny sexy úsmev," zatvári sa naoko zdesene a urazene. „Na to balím baby," zašepká s plnou vážnosťou. Potom vystrúha rovnakú grimasu a ja vyprsknem do ďalšieho záchvatu smiechu.

„Ha! Vidíš?" teraz sa už naozaj usmieva, svojim normálnym úsmevom.

„Ak dovolíš, klaňať sa ti budem až zajtra. Dnes mi to môj odev akosi nedovoľuje."

„O to sa neboj. Mňa by to nijak nepohoršilo," prižmúri na mňa obe oči a nezbedne pokrčí nosom.

„Myslím, že som si to rozmyslela. Žiadne klaňanie."

„Skúsim sa s tým nejako zmieriť," povzdychne si sklamane. „Tak poďme späť. Dnes chcem mať vyššie skóre ako Viv," párkrát si poskočí, aby sa nabudil. Je to taký ten pohyb, ako keď sa zápasník chystá do ringu.

On a Viv sú pre mňa záhada. Zábavná záhada.

Vydáme sa teda späť cez terasu. Tentokrát sa ho ale nedržím. Idem v tesnom závese za Tefom, keď si ho všimnem.

Chlapík v obleku.