Dan

Prečo mi to sakra tak sťažuje?! Ako sa mám zmeniť, keď ma stále len provokuje?

„Ja viem," prevrátim očami nad jej zbytočnou poznámkou. No potom mi to dopne. On jej to nepovedal. Okamžite sa rozosmejem, pretože sa už neviem dočkať ako jej to šplechnem do ksichtu. 

„Lisha, láska moja," podídem k nej a chytím ju za bradu, aby som si mohol naplno vychutnať jej výraz tváre. Pri mojom oslovení ňou trhne. „Myslel som môjho brata." Sledujem ako jej to v tej jej peknej hlávke šrotuje a snaží sa prísť na to, o čom to hovorím. „Mysli, Lisha, mysli. Prečo si myslíš, že som tak strašne nechcel, aby si si vybrala zrovna jeho. Prečo si myslíš, že ma to tak kurevsky bolelo." Už vidím ako jej to začína dochádzať, no ešte sa tomu bráni. Musí to byť strašné, zistiť, že skočila z kaluže do blata. 

Stále ju držím za bradu a dívam sa jej do očí. Tisnem sa na ňu, no ona pomaly cúva. Dovedie nás až ku stene do ktorej narazí chrbtom. Zrýchlene dýcha, hruď sa jej divoko nadvihuje. Zase mnou manipuluje. Na chvíľu stratím pozornosť, pričom rukou klesnem z jej brady cez krk, až na kľúčnu kosť. Potom sa však znovu zadívam do jej vyplašených očí. Prečo sa ma tak bojí a jeho nie?!

Otec ma učil, že ženy dokážu byť veľmi manipulatívne a netreba s nimi zaobchádzať v rukavičkách. Doma si vedel spraviť poriadok a mama ho vždy na slovo počúvala. Dookola jej prízvukoval, že keď bude spokojný on, tak budeme spokojní všetci. Páčilo sa mi ako to mal všetko pod palcom. Konečne som mal otca doma a venoval sa mi. Brával ma na zmrlinu a keď som mal pätnásť, občas mi kúpil pivo. Najprv som sa naňho hneval, že premeškal v podstate celé moje detstvo, no snažil sa mi to vynahradiť. Za všetko mohol Jess. To on mal vždy otca len pre seba, keď ja som za ním ako malý plakal. A potom ho vyhnal z môjho života navždy.

„Jess je môj nevlastný brat!" zrevem jej do ksichtu a tresnem rukou do steny tesne vedľa jej hlavy. Nikdy som sa neznížil k tomu, aby som ju zbil. Som lepší ako môj otec. Nie som rovnaký. Nie som! Jess nemá pravdu. Nič nevie.

Lisha na mňa vypliešťa tie jej veľké kukadlá. 

„V žilách nám prúdi rovnaká krv, Lish. Krv nášho otca. Jess nie je lepší ako ja. Pozri sa," ukážem druhou rukou na moju doudieranú tvár. No ona len hľadí do neznáma a je duchom neprítomná.

 „Tak už sa na mňa, kurva, pozri!" zakričím jej do tváre, aby nemala šancu ma ďalej ignorovať. „To urobil on! Vidíš? Je rovnaký, Lish," snažím sa, aby pochopila ako sa veci majú. 

  Jess

Už si spomínam. Viv mi ozrejmila niekoľko vecí a mne sa v hlave rozjasnilo. A s tým všetkým, na čo som si spomenul, prišiel strach. Strach o ňu.

---

Hneď ako som priletel, zamieril som za mamou Oli a dúfal, že tam ten skrček bude. Nebol tam. Pomohol som jej s nejakými vecami, ktoré potrebovala porobiť po tom Danovom výbuchu. Trvala ešte na tom, že mi uvarí polievku a keď som sa najedol, konečne ma nechala odísť. Bola rada že ma po dlhom čase vidí a tiež bola rada, že má konečne inú spoločnosť, ako tú Danovu. Nie, nepovedala mi to takto priamo. Bolo mi ľúto, že som ju tam s ním nechal. Napravím to. Neskôr. 

Zamieril som o pár ulíc ďalej k Patrikovi. Bol to fajn chalan a ja som nikdy nevedel pochopiť, ako môže byť Danov najlepší kamarát. Cestou som napísal Lishe, že mi chýba. Chcel som s ňou zažiť ešte veľa východov slnka.

U Patrika mi otvorila jeho mladšia ségra a povedala, že šli na nejaký koncert. Okamžite mi napadlo len jedno miesto. U prašivého skunka. Určite budú tam. Nechodili tam často, no keď už niekam šli, tak vždy skončili U prašivého skunka. Bol to celkom pajzel. Občas tam hrávali nejaké uvrešťané decká, čo si mysleli, že sú super kuul punkáči. Ok, dajme tomu, že to boli kapely a teda to boli koncerty. 

Zostal som ešte dosť dlho sedieť v aute a snažil sa ukľudniť. Potreboval som veci riešiť s chladnou hlavou. 

Dana som tam našiel hneď. Samozrejme už mal vypité, ale nezdal sa byť ešte úplne na mol. Išiel som k baru, objednal si pivo a čakal, kedy si ma všimne. Ako som ho tam tak sledoval, narastal vo mne hnev. Ten pako sa tam zabával a užíval si svoje násť ročné obdivovateľky. 

Na malom pódiu si zrovna plieskala o čelo mikrofón nejaká šialená akože speváčka, tej akože kapely, čo ten večer akože hrala. Okolo boli decká vekovo pätnásť plus. Ideálne miesto pre Dana, aby mohol hrať borca. Steny boli posprejované, s fľakmi od alkoholu. Vravím, bol to pajzel. Skunka držalo nad vodou len to, že nalieval každému. 

Kapela už dohrala a ja som začínal byť netrpezlivý. Nechcelo sa mi ísť za ním a mať tak obecenstvo. Ale ako sa vraví, kto si počká, ten sa dočká.

Keď si ma konečne Dan všimol, na nič som nečakal a vyšiel von. Po chvíľke sa za mnou dovalil funiac, ako parná lokomotíva. On bol nasratý na mňa? To akože vážne?

Stál som tam so založenými rukami opretý o strom a sledoval som, ako sa ku mne rúti. Zastavil sa asi pol metra predo mnou a mal tak červenú tvár a vystúple žily, že som si predstavil, ako mu tá tupá hlava čochvíľa praskne.

„Ty!" namieril na mňa ukazovákom.

„Ja," moja päsť pristála na jeho sánke. Poskladal sa na zem ako handrová bábika. Na nič nečakal a rozbehol sa proti mne. Uhol som o krok do strany a on napálil do stromu. 

„Poďme sa porozprávať ako dvaja dospelí ľudia," povedal som len. 

„Ty si mi prvý pridrbal," utrel si oškreté čelo. 

„Zaslúžil si si to. A zaslúžiš si omnoho viac, Dan," povedal som mu, mračiac sa naňho. Schmatol som ho za tričko a odviedol na neďaleké schody.

„Čo chceš. Už máš všetko. Pripravil si ma o otca, o frajerku... vieš čo? Vezmi si aj mamu," zasmial sa nasilu. Sadol si na jeden zo schodov a ja som zostal stáť oproti nemu. Neveril som vlastným ušiam, čo mi to práve povedal. Fakt mu ten hajzel chýbal?

„Tak za prvé, Lisha sa s tebou nerozišla kvôli mne, ale kvôli tomu, že si ju štyri roky týral. Si rovnaký ako on, Dan," šťuchol som ho pri tom do tej jeho tupej hlavy a mal som chuť mu znova vraziť. „Zlomil si ju," dodal som už trocha tichšie. 

„Týral? Ale no ták. To trocha preháňa. Občas som sa neovládol, priznávam, no ospravedlnil som sa jej. Už by som jej nikdy neublížil. Potrebujem ju," vložil si tvár do dlaní. 

„Nie, ty potrebuješ odbornú pomoc."

„Dosral si mi celý život, Jess. Odkedy ťa otec priviedol domov, všetko išlo do sračiek," zazrel na mňa, akoby som ja mohol za to, čo sa z neho stalo.

„Ja? Nikdy som ti nič nespravil! To, že som poslal Freda do pekla, bola tá najsprávnejšia vec, akú som kedy urobil. Bol to obyčajný hajzel... psychopat!" neudržal som sa a spravil pár rýchlych krokov k nemu.

„Bol to náš otec, Jess! Mal ma rád," zlomil sa mu hlas a mne ho došlo na sekundu ľúto. Ale iba na jednu jedinú sekundu. Mal som dojem, že mu nadobro preskočilo. 

„Pozri sa čo z teba spravil, Dan. Si ako on. Každému, kto ťa mal čo i len trocha rád si ublížil. A najviac si ublížil jej." Zrazu sa ten malý zmrd rozosmial. Priznávam, trocha ma to vyviedlo z miery.

„Ty ma nepočúvaš braček, to vy ste ublížili mne!" zvreskol hneď ako sa dosmial a vrhol sa na mňa. Nečakal som to a tak sme skončili na zemi. Dan ma zaľahol a priškrtil predlaktím.

„Už si ju jebal do zadku? Vždy jej pri tom po tvári stekali slzy šťastia," zasyčal mi pri uchu a to ukončilo akúkoľvek snahu o nenásilné vyriešenie tejto zapeklitej situácie. Schmatol som toho zasraného skrčka a odhodil. V sekunde som bol pri ňom, schmatol ho za golier a šmaril tou jeho dutou lebkou o zem. 

V mojej hlave nastalo zatmenie a ovládala ma len neuveriteľná zlosť. Niekoľkokrát som mu vrazil do tváre. Hlava sa mu prv otáčala zo strany na stranu, až prestala a zostala prilepená na jednom boku. Zastavila ma až myšlienka na to, že za všetko môže Fred. Ten hajzel mi ničil život ešte aj teraz, skrz Dana. To on z neho spravil toto. Keby som trávil viac času doma, možno by som si k nemu, k Danovi, našiel cestu a pomohol mu vidieť pravdu. 

Postavil som sa a priznávam, že som si doňho ešte kopol. Už som nebol nasraný len na neho, ale aj na seba a hlavne na Freda. Dan sa z ničoho nič začal zvíjať. Vypľúval krv a syčal od bolesti. Dostal čo si zaslúžil. 

„Máš tri dni na to, aby si vypadol z mesta Dan. Tri dni, počuješ? Ak sa dozviem, že si ešte tu, nájdem si ťa," a s tými slovami som odišiel. Ako som odchádzal, Dan sa už zviechal na nohy. Dúfal som, že bude mať dosť rozumu aspoň na to, aby pochopil, že by mal naozaj odísť.

Auto som mal zaparkované na krajnici o kus ďalej. Bolo už dávno po polnoci, ani som nevedel koľko presne. Ulice boli úplne prázdne. Cestou okolo mňa prešli možno len dve autá. Konečne som sa dostal k tomu môjmu, prešiel som na cestu a chystal sa otvoriť dvere. Počul som za sebou blížiaci sa zvuk motora. Cesta však bola dosť široká a tak som len zostal stáť na mieste. Držal som dvere, no ešte ich neotváral, čakajúc na to, aby auto prešlo a ja som ho moc neobmedzoval. Šlo rýchlo a zdalo sa, že sa ma ani nechystá obísť. Povedal som si však, že je to nejaký týpek čo si užíval prázdne cesty a že to predsa nie je magor, aby ma zrazil. 

Nebudem kecať, prekvapil ma. Ten kretén to do mňa napálil. Mojím telom prešla ostrá bolesť. Odhodilo ma do môjho auta, o ktoré som sa oplieskal, kým som dopadol na zem. Bol som v takom šoku, že som sa nevládal postaviť. Bolesť prišla až o pár sekúnd neskôr. Lapal som po dychu a čakal, kým tá bolesť celého tela prejde. Nevnímal som okolie. 

Zrazu do mňa začal niekto kopať. Nechápem prečo, no začal som sa pridusene smiať. Asi mi tá celá situácia prišla úplne absurdná. Ako zo zlého filmu. Keď ma ten týpek pretočil na chrbát, zbadal som Danovu napuchnutú tvár. Chcel som ho zdrapiť za tričko, no moje pohyby boli pomalé. Telo ma neposlúchalo. 

„Čomu sa smeješ?" zavrčal a začal ma udierať do tváre tak, ako ja jeho predtým, až na to, že on nevedel, kedy prestať. Niečo mi ešte hovoril. Z celého jeho monológu som zachytil len jedno. Jej meno. Nie, nie, nie... ju z toho vynechaj, chcelo sa mi kričať, no nemohol som. 

Keď ten zmrd konečne vypadol, zostal som tam ležať uprostred noci na ceste pri aute a myslel len na ňu. V duchu som nadával Danovi, aby sa jej ani nedotkol. V ušiach mi pišťalo alebo šumelo. Už ani neviem. Trvalo dlho kým som z vrecka dokázal vytiahnuť mobil. Vytočil som jej číslo, no zrejme mala mobil vypnutý a tak som vytočil Viv. Musel som Lishu varovať. 

---

„Čo si myslíš, že robíš, Jess?" vyskočí z kresla pištiaca Viv.

„Odchádzam," oznámim jej, vstávajúc z postele. Hlava sa mi nepríjemne zatočí. Dám tomu niekoľko sekúnd, kým sa rukami zapriem do tvrdého pružinového matraca a vstanem. Lenže moje telo akosi nechce spolupracovať. Nohy sa mi podlomia v kolenách, hlava zatočí. Doriti!

„Zbláznil si sa? Pozri sa na seba. Nevieš ani vstať z postele!" uteká ku mne, aby mi pomohola.

„Vyzerám lepšie ako kedykoľvek predtým. Drsnejšie. Nemyslíš?" podvihnem obočie pri tom ako ma znova usádza na posteľ.

„Nemôžeš len tak odísť," stojí si stále za svojim. Momentálen je to dvaja na jedného. Moje telo a Viv, proti mojej hlave.

„Kde je Lisha," spýtam sa jej to jediné, čo ma teraz zaujíma. Čakajúc na jej odpoveď sa sanžím spamätať a načerpať potrebné sily.

„Ráno šla s Em na kávu a potom asi k nej. Prečo?" nechápe Viv.

„Zavolaj jej," zatvorím oči a snažím sa zhlboka dýchať. Moje telo sa začína triasť od slabosti. „Tak čo?" strelím po nej pohľadom po dlhšom čase.

„Neberie mi to," vydýchne nešťastne Viv.

Kurva! Doriti! Musím ju nájsť. Proste musím!

A tak to striedavo skúšam celý večer, kým sa neudržím konečne na nohách. Moja motivácia je viac ako silná.