Lisha

Och môj bože. Vzlykám Viv v náručí a aj napriek tomu, že je z toho rovnako mimo, ma utešuje. Vedela som to. Vedela som, že sa niečo také stane. Určite to bol Dan. Som o tom na sto percent presvedčená. Ruplo mu v bedni. Samozrejme.

Chcem sa rozbehnúť a ísť okamžite za Jessom. Chcem pri ňom sedieť a držať ho za ruku, keď sa zobudí. 

Keď sa vrátime naspäť, už sú všetci hore. Viv ich zvolá do kuchyne a všetko im povie. Ja sedím bokom na sedačke a dívam sa do neznáma. Keď Viv dopovie, Em si sadne vedľa mňa a chytí ma za ruku. Keby mi to bol povedal, presvedčila by som ho, aby tu zostal. Nič z toho by sa nestalo. Vrátili by sme sa spolu a nejako to vyriešili. 

„Chcem ísť domov. Musím byť pri ňom," zafňukám. 

„Nie, Lish. Bolo by to zbytočné. Kým sa vrátime, tak sa preberie a možno ho už aj pustia," povie mi Em.

„Má pravdu, len by si sa tam trápila a nič nezmohla. Nechaj mu čas na zotavenie," pridá sa Viv a začne umývať riad, aby sa nejak rozptýlila. 

„Budem volať do nemocnice každé ráno a každý večer," zašepká ešte nie tak pre mňa, ako skôr pre seba. 

Ďalšie tri dni je atmosféra ťaživá. Každý je ticho, ponorený vo svojich myšlienkach. Viv mi rozpráva historky z ich detstva a ja sa nestačím čudovať. Povie mi aj o tom, ako sa ona a Tefo spoznali s Jessom a že ho najprv nemala rada, lebo sa bála, že jej ukradne Tefa, ktorý bol vtedy jej jediný kamarát. Som rada, že môžem aspoň takto spoznať ďalšiu časť Jessa a jeho minulosti. Cítim sa tak aspoň o čosi bližšie k nemu. 

Celé dni len ležím v posteli alebo na pláži. Jem alebo sa kúpem v mori. Je to nekonečné. Viv sa stále nedozvedela nič nové. Nič konkrétnejšie jej nechcú povedať. Jediné čo vieme je, že Jess sa zatiaľ neprebral.

V deň odletu zájdem ešte do Samuelovej reštaurácie, pretože som mu na seba nenechala kontakt. Bez toho by sme predsa nemohli byť priateľmi na diaľku, ako sme sa dohodli a to by mi bolo naozaj ľúto. Nechám na ňom, či sa mi naozaj ozve. Papierik s odkazom a kontaktom zanechám u barmanky a utekám naspäť, aby som nezmeškala odvoz na letisko. 

Na letisko nás vezie autobus. Pozerám sa z okna a po lícach mi stekajú slzy. Je mi ľúto, že odchádzam. Dostalo sa mi tu toľkých silných zážitkov. Nakoniec bola táto dovolenka predsa len taká, ako som si predstavovala. Čoby, ešte aj predčila moje očakávania. Keby sa to ku koncu všetko neposralo, chcela by som tu zostať ešte dlhšie. Hľadím do diaľky na posledný kúsok mora, kým mi úplne zmizne z dohľadu. V hlave si prehrávam náš spoločný východ slnka a na perách sa mi objaví nepatrný úsmev. Potom si však spomeniem na realitu. Viv ešte dnes ráno pred odjazdom volala do nemocnice a zistila, že Jessov stav sa zlepšil, no stále sa neprebral.

Hneď po prílete ideme za ním. Vychádza nám to tak, že ešte stíhame návštevné hodiny.

Dúfam, že Dan je spokojný so svojou pomstou a dá nám pokoj. Ak nie... bojím sa toho, čoho by bol ešte schopný.

°

Do nemocnice dorazíme približne hodinu pred koncom návštevných hodín. Pohľad na dochrámaného Jessa na nemocničnom lôžku ma totálne odrovná. Tvár mu zdobí až príliš veľa modrín, ktoré mu už začínajú zelenať a žltnúť. Neche sa mi veriť, že ich má všetky od zrážky autom. Takmer sa mi podlomia kolená, no udržím sa a dokonca sa mi na tvári objaví akýsi úsmev. Musím byť silná.

Keď príde do izby doktor a pýta sa, ktorá z nás je tá neodbytná sestra, Viv vyskočí na nohy a prihlási sa. Doktor ju chce odviesť na chodbu, aby sa mohli v súkromí porozprávať, no ona ma schmatne za ruku a ťahá s nimi. Ukecá doktora, že som Jessova priateľka a i tak mi predsa všetko hneď povie. Doktor začne hovoriť niečo v zmysle, že síce má na tele zranenia, ktoré zodpovedajú zrážke autom, no početné poranenia hlavy sú výsledkom fyzického útoku niekoho iného. Jeho teória je, že keď ho zrazilo auto, niekto ho chcel okradnúť a popri tom ho proste zmlátil. Ja však viem, že to je všetko Danova práca. Celú dobu, čo rozpráva zadržiavam dych a polovici slov, čo vypustí z úst, nerozumiem. To podstatné ale pochopím. Prebrať by sa mal, trvalé následky by podľa doktora nemal mať, ale o tom sa presvedčia, až keď sa preberie. Dočasné následky sú ale pravdepodobné. Vymenoval ich hneď niekoľko. Jednoducho povedané momentálne sa čaká len na to, kým sa preberie a potom sa uvidí, čo ďalej. 

Viviem zavolá jej mame a nejakým zázrakom mi vybaví cez nejakú známu z nemocnice, aby som tu mohla zostať s Jessom. Stokrát sa jej, aj jej známej, sestričke z iného oddelenia, poďakujem.

V momente, ako si sadnem do kresla pri posteli a nohy vyložím na môj kufor z dovolenky, zaspím tuhým spánkom.

Jess

Nič nepočujem. Je tu ticho. Všetko ma bolí a nevládzem sa ani pohnúť. Pery mám vysušené a popraskané. V ústach sa mi jazyk lepí o podnebie a ťažko sa mi prehĺta. Pomaly otváram oči, no aj to ide ťažko. Niekoľkokrát zažmutkám a snažím sa zorientovať. V hlave cítim strašný tlak, akoby sa mi mala každou chvíľou rozletieť.

Kde to doriti som?Je tu prítmie a nepríjemná vôňa dezinfekcie. Hneď, ako sa mi podarí zaostriť pohľad, je mi jasné, že som v nemocnici. No nestihnem sa ani zamyslieť nad tým prečo, keď ju zbadám.

Lisha?! Čo to... Snívam ešte? Spí pokrútená v kresle vedľa mojej postele a ja sa neodvážim vydať ani jeden poondiaty zvuk, aby som ju nezobudil. Možno sa bojím, že by sa mi rozplynula pred očami a ja by som zistil, že naozaj len snívam. Čo by tu robila? Nedáva mi to zmysel.

Viečka mi znova oťažejú a ja zaspím.

°

„Príde ma vystriedať Viv nebudeš tu sám neboj. Ja sa večer vrátim," povie mi tým svojim anjelským hlasom Lisha v mojom sne. Zrazu ale zacítim jej vôňu a teplý dotyk jej ruky na mojom predlaktí. Ruku odtiahne a pohladí ma ňou po líci. To čo spraví potom, ma úplne odrovná. Pocítim jej hebké, horúce pery na mojich popraskaných. Skôr, než moje telo dokáže zareagovať a ja otvorím oči, je preč. Bol to len ďalší sen.

Znova zaspím a sníva sa mi o nej. O jej slzách, o jej dokonalých prsiach, na ktorých sa ligotali kvapky vody a o jej nadskakujúcom nahom tele, na tom mojom. O východe slnka, ktoré sa za ňou prebúdzalo a ona ho vítala svojim vzdychaním. 

„Pohol rukou," počujem odniekiaľ Viv.

Nie, to nebol sen.