Ráno ma zobudia slnečné lúče, dopadajúce na moju tvár a tak si cez hlavu pretiahnem plachtu, ktorou som prikrytá.
Večer som so Samuelom bola ešte hodinu. Počkal so mnou na Em. Tá prišla sama bez Roba, Viv a Tefa. Bola tichá a tak som ju nechala samu so sebou a šla si ľahnúť.

Keď sa konečne odhodlám vyliezť z postele, prvé čo ma zarazí je, že tu nie je Viv. Vyjdem na balkón a zatiahnem za sebou záves. Sadnem si na rozkladaciu stoličku a zapnem si mobil. Hneď mi príde niekoľko správ od Jessa. Keď som včera zaspávala, tak mi aj napriek tomu, že mi o ničom nepovedal, chýbal. Túžila som sa k nemu pritúliť.

  Jess, 23:30 - Chýbaš mi

  Jess, 00:50 - Až sa vrátiš, asi ťa zjem už na letisku... mmm

  zmeškaný hovor - 03:00 Jess

Pri prvých dvoch správach sa usmievam, no ten úsmev mi zamrzne na perách v momente, keď si nájdem zmeškaný hovor. Prečo by mi preboha volal o takom čase? Zrazu ma obklopí akási zlá predtucha.
Okamžite vytočím jeho číslo a volám mu naspäť. Jeho mobil je vypnutý. Doriti! Nie, nie, nie... Niečo sa posralo. Viem to.
Musím zistiť, či volal aj niekomu inému, keď sa nedovolal mne. I keď, ak to aj skúsil, pochybujem, že by mu to niekto o takom čase vzal.

„Hej! Ste hore?" zvolám polohlasno, nakláňajúc sa, cez balkónový múrik.

„Hmmm," ozve sa niekto rozospato. Neviem či je to Tefo, alebo Rob.

„Nevolal vám v noci Jess?" nalieham ďalej, no tentokrát sa mi nedostane odpovede. Rozhodnem sa teda preliezť múrik a skontrolovať im mobilné telefóny sama, tak ako som ho pre chvíľou skontrolovala Em.

„Preboha, vy ste ale čuňata," zahlásim, keď vojdem do ich izby. Je tam neuveriteľný neporiadok. Všetko je všade rozhádzané, všade sa váľajú plechovky a fľaše. Rob, leží krížom cez manželskú posteľ. Na sebe má oblečenie zo včera a zdá sa, že ako na tú posteľ dopadol, tak tam aj ostal.
Otočím sa k druhej, jednolôžkovej posteli, kde leží Tefo. V duchu sa modlím, aby nebol nahý. Našťastie nie je, ale je bez trička a v kraťasoch zo včera. Čo to v noci vystrájali, preboha? Museli sa poriadne zriadiť. Rozhliadnem sa po miestnosti, či neuvidím ich mobily. Nikde ich však nevidím. Rozhodnem sa teda, že prehľadám vrecká ich nohavíc. Rob je tak vytuhnutý, že pri tom, ako mu prehľadávam vačky, ani prstom nepohne. Nemá však ani jeden zmeškaný hovor. Mobil mu hodím na posteľ k jeho hlave. Prejdem k Tefovi a skontrolujem aj jeho vrecká.

„Brzdi, brzdi," zamumle Tefo do vankúša.

„Potrebujem vedieť, či ti volal Jess," zasyčím naňho. Nemám náladu na žarty. Pichne ruku pod vankúš a podá mi mobil. Rozsvietim ho, no žiaden zmenškaný hovor nemá.

„Kurnik," zahundrem si sama pre seba a sadnem si k Tefovi na posteľ. Tvár si zaborím do dlaní a uvažujem čo mám robiť. „Kde je Viv?" otočím sa na Tefa.

„V posteli?"  zabručí rozospato do vankúša. Okrem toho, že mi podal svoj mobil, sa ešte nepohol.

„Nie je v izbe."

Jeho hlava okamžite vystelí ku mne. Rozlepí oči a zamračí sa. „Ako to myslíš, že nie je?" posadí sa vedľa mňa, držiac sa za hlavu.

„Asi sa ani nevrátila. Neviem kde je," poviem mu popravde.Tefo si stále drží hlavu a mračí sa. Zomkne viečka pevne k sebe a mimo to, že sa mu asi ide hlava rozletieť na milión kúskov, sa snaží rozspomenúť si na včerajšok.

Viv sa nakoniec vráti za približne dve hodiny, ktoré sa mi zdajú naozaj nekonečné. Čakám na ňu na terase a moje nervy sú už dávno v kýbli. Toľko scenárov, čo sa mi už odohralo v hlave a ani jeden z nich nebol príjemný. V skutočnosti bol jeden horší ako druhý.

Z mojich myšlienok ma vytrhne zvuk vŕzgajúcej bráničky. Hneď, ako zbadám vchádzať Viv, zadívam sa na ňu s nádejou v očiach. Viv ma uslzené oči a okamžite sa ku mne rozbehne. Ja sa postavím tak prudko, až zhodím plastovú stoličku a rozplačem sa tiež. Jej oči mi totiž prezradili už na prvý pohľad, že je niečo zle a že to niečo sa týka Jessa.

Och nie, ja som to vedela. Vedela som, že sa stane niečo zlé. Dana určite opustil akýkoľvek zvyšok zdravého rozumu, keď sa dozvedel, že sme tu spolu. Darmo by som mu vysvetľovala, že to bola len neuveriteľná náhoda.
Viv ma obíjme a hlavu zaborí do mojich vlasov.

„Čo sa...čo sa sta-stalo," opýtam sa, i keď sa jej odpovede bojím. Tak moc sa bojím toho, čo mi povie.

Vivien

Ach, kočka, ako ti to len povedať? Do horúceho pekla! Prečo ma ten tupec nepočúval?! Nevládzem sa už oňho báť a tak mi zostal len hnev. Kretén! Tvrdohlavý tupec! Raz ma z neho prisahám jebne. Až sa z toho dostane...

Vezmem Lishu na pláž a tam jej poviem o skoro všetkom, čo sa dnes v noci udialo.A že sa toho udialo.

---

Tefo ma celý večer na tej blbej diskotéke provokoval. Prisahám, ďalší blbec, ktorého neznášam! Ale to je jedno. Toľko umelých bárbin, čo sa tam naňho lepilo... No proste grc. A ja som tam nenašla nikoho ani len trocha znesiteľného, pri koho dotykoch by sa mi nedvíhal žalúdok.

Pred polnocou som odtiaľ proste musela vypadnúť. Nechápala som, čo sa to so mnou deje. Taká nemožná, ako včera večer, som sa ešte necítila.
Túlala som sa plážou, až som kúsok od nášho domu zadriemala v piesku.

Zobudilo ma zvonenie telefónu. Chvíľu mi trvalo než som si uvedomila, kde to som a čo sa deje. Piesok zmiešaný so slinami, ktoré mi tiekli z huby som mala prilepený na líci a trocha mi ho škrípalo aj medzi zubami. Odpľula som si a nahmatala mobil v mojej ladvinke. Našťastie ma nijaký magor neokradol.

„Haló?" ozvala som sa chrapľavo, keď som si konečne priložila tú tehlu k uchu. Bola som rada, že som dokázala vôbec niečo vysloviť. V hube som mala tak sucho a hnusne, akoby sa mi tam párili opice. Do toho ten piesok... ble.

Na druhej strane sa ozvalo dychčanie a akési pazvuky. Pomyslela som si, že to bude nejaký úchyl a tak som sa pozrela na displej. Jessko-pesko, svietilo na mňa Jessove číslo s menom, pod ktorým som si ho uložila ešte ako malé decko. Pôvodne zo srandy, no už som to tak nechala.

„Jess?!" okamžite som sa prebrala a huba sa mi zázračne rozlepila.

„Nesmie.... ne- nesm..." nedopovedal, čo chcel. V pozadí som počula sirény. Očami som divoko behala po mojom okolí, ako keby som tam niekde mohla zbadať Jessa a zistiť, čo sa to sakra deje. Počula som rôzne zvuky a keď som započula hlasy, začala som kričať a dúfala, že ma niekto začuje a vezme ten posraný mobil do ruky.

„Haló?" ozvalo sa konečne na druhej strane.

„Čo sa stalo? Čo je s Jessom?" začala som blabotať.

„Vášho priateľa vezieme sanitkou do Nemocnice na kopci. Zavolajte si tam prosím," povedal mi neznámy mužský hlas a zložil.
Čo to doriti... Ten hajzel mi fakt zložil? Stískala som tú tehlu v mojich rukách, akoby to bol krk toho chlapa, čo ma zrušil. Debil.
Okamžite som si vyhľadala číslo do tej poondiatej nemocnice a zavolala tam. Na prvý pokus som bola neúspešná, pretože tam ešte nebol.

„Ste v poriadku?" ozvalo sa spoza mňa. Obzrela som sa a zbadala toho oháknutého týpka, s ktorým sa minule Lisha objímala pri obchode. Ani som nezisťovala, kto to bol.

„Ty si ten týpek od Lish? Prepáč, neviem tvoje meno," mávla som roztrasenou rukou.

„Samuel," predstavil sa mi. Zostal stáť kus odo mňa a skúmal ma pohľadom.

„Viv," šepla som a už som znova vytáčala číslo do nemocnice. Už tam určite musel byť.
Až príliš dlho trvalo, než sa mi niekto ozval. Začala som sa prechádzať tam a späť a pri tom som si nervózne obhrýzala nechet na palci.

„Nemocnica svätej trojice, prosím?" ozval sa ženský hlas na druhom konci.

„Zdravím, to som zas ja. Volám, či už doviezli Jessa Bidmana. Som jeho sestra. Mali ho doviezť k vám a..." melem celá nervózna, až mi musí skočiť do reči, aby som ju pustila k slovu.

„Áno už je tu, práve je pri ňom doktor, aby ho vyšetril a zistil rozsah zranení. Môžete prísť ráno. Pán doktor Neumaier má službu do ôsmej hodiny. Dovidenia."
Čo to je dopekla za ľudí!? Zložila mi to.

„Krava," zasyčala som na svietiaci mobil v mojej ruke.

„Ehmhm," ozvalo sa spoza mňa.

„Ešte si tu?" povedala som o dosť nepríjemnejšie, ako by som chcela. Úplne som zabudla na toho týpka. Sama.

„Ja... môžem odísť," zahundral, no k odchodu sa nemal.

„Nie, nemusíš. Prepáč," ospravedlnila som sa za moje nepríjemné vyšteknutie naňho.

Musela som sa zmieriť s tým, že do rána sa nič nové o Jessovi nedozviem. Sadla som si na obrubník a Sam si sadol vedľa mňa.

„Ty si Jessova sestra? Stalo sa mu niečo?" začal mi pokladať otázky.

„Nie, nie som, ale inak by ma tá pizda zrušila hneď. Drblina jedna," prehrabovala som si nervózne vlasy. „Nemáš cigu?"

Sam vytiahol zo zadného vrecka, striebornú tabatierku a otvorenú ju ku mne otočil. Mal v nej len tri cigy a mne bolo blbé vziať mu z toho mála.

„Kľudne si vezmi, ja vlastne ani nefajčím. Mám to len kvôli klientom," posmelil ma, keď si všimol, že zaváham.

Vložila som si cigu medzi pery a on mi ju pripálil. Podupkávajúc nohou som si poriadne potiahla. Tiež nie som fajčiar, no keď si to situácia vyžaduje, tak si dám. Toto je samozrejme jedna z tých situácii.

„Je v nemocnici," povedala som, vyfukujúc do tmy ďalší obláčik dymu. „Neviem čo sa stalo, ani ako na tom je. Zavolám tam zas ráno."

Sam stále mlčal a tak som sa naňho otočila. Prvýkrát, som si ho poriadne prešla pohľadom a zhodnotila. „A čo ty? Nemôžeš spať?"

A tak sme sa začali rozprávať a ja som zistila, že je to viac než príjemný chlapík. Zaviedol ma do svojej malej reštaurácie, kde sme sa boli najesť prvý večer, ako sme sem prišli. Obom nám nalial. Bolo už dávno zatvorená, ako všetko naokolo, čo pre Sama samozrejme nebol problém, keďže mu patrila.

Tú noc sme poskytli rozptýlenie jeden druhému. Zostali sme spolu až do svitania. Keď som sa začala pratať na odchod, chcel ma odprevadiť, no ja som ho odmietla.

O siedmej ráno som znova zavolala do nemocnice. Konečne som sa dozvedela aspoň niečo. To podstatné bolo, že Jess žije. Niekto ho vraj našiel ležiaceho na ceste. Zrejme ho zrazilo auto, ale nemá žiadne život ohrozujúce zranenia. Zatiaľ sa vraj neprebral. Viac mi po telefóne nechceli povedať. Samozrejme mi klasicky zložili. Tupé hlavy!

---

Roztraseným hlasom jej poviem o tom Jessovom telefonáte. Keď si znova predstavím ako znel, chce sa mi zas plakať. Jess a Tefo sú mi ako bratia. Sú mi viac rodinou, ako moja vlastná. Ale, niečo mi chcel povedať. Čo?

Poviem jej aj o tom, ako som hneď volala do nemocnice a ako mi furt skladali telefón. Sama vynechám. Teraz je to absolútne nepodstatná informácia.

Nakoniec jej poviem o mojom rannom telefonáte a všetko, čo som sa dozvedela. Informácie, ktoré mi dali, boli samozrejme mizerné. Aspoň som vedela, že mu nejde o život.