Idem sa trocha vydýchať na tú veľkú terasu. Opriem sa o zábradlie v časti, kde je podľa možností čo najmenej ľudí. Pozerám na odlesky farieb odrážajúcich sa od hladiny mora a tvár mi ovieva jemný osviežujúci vánok.

„Ešte raz a prisahám uverím, že ma sleduješ," ozve sa mi spoza chrbta. Okamžite sa otočím a zbadám za mnou stáť Samuela. Na perách mu pohráva nesmelý úsmev a jeho oči sa okamžite zabodnú do tých mojich. 

„Ešte raz a poviem si to isté," usmejem sa naňho. Ten chlap je prisahám všade. Len čo vkročím do centra, tak naňho narazím. Pristúpi bližšie a oprie sa o zábradlie kúsok odo mňa. Chvíľu spolu mlčky hľadíme do diaľky. 

„Ako to, že si tu sama?" prelomí po chvíli ticho medzi nami.

„Nie som. Ostatok je vnútri a Jess... odišiel," povzdychnem si. Nechce sa mi to ani vysloviť nahlas. Nechal ma tu.

„Kvôli tomu s Danom?" spýta sa ma, akoby nič. Ihneď, ako započujem jeho meno mnou trhne a strasie ma. Zrazu ma prepadne taký nepríjemný pocit, ako keby mi stál za chrbtom. Po pár sekundách, ktoré som potrebovala na spracovanie mojich pocitov, sa pozriem na Samuela.

„Tuším som mal zas radšej mlčať," skrčí obočie a jeho jemný úsmev okamžite povädne.

„On... je tu?" opýtam sa s malou dušičkou a strachom tak silným, až mi zviera nie len žalúdok, ale aj všetky vnútornosti v tele.

„Nie, nie je. Preboha...ja... neviem vôbec o čo tu ide a čo ti môžem povedať," uhladí si neposlušný pramienok vlasov, ktorý mu večne padá do čela.

„Povedz mi všetko. Skús začať tým, odkiaľ poznáš Dana," navediem ho, aby začal pekne od začiatku a nevynechal žiaden fakt, na ktorom by mohlo záležať. Samuel sa otočí celým telom ku mne. Lakťom pravej ruky sa opiera o zábradlie. Chcem sa k nemu tiež otočiť, no zábradlie zvieram tak silno, že sa nakoniec rozhodnem ho nepustiť. 

„No... je tomu asi päť rokov, čo tu bol na letnej brigáde. Pracoval v reštike u mňa v hoteli. Zostali sme v kontakte kvôli nejakým občasným zásielkam," začne vysvetľovať. Celý čas sa pri tom na mňa díva. Všimol si ako som znervóznela.

Doriti. Čo keď ma Samuel celú dobu špehuje? Dan má niečo zaľubom. Och, nie. Začínam byť zrejme paranoidná. Dúfam, že ide len o moju paranoju. Srdce mi búši, ako o závod. Nedá mi pokoj. Nikdy ma nenechá. Bol to hlúpy nápad, rozísť sa s ním cez lístoček. Samozrejme, že to nikdy neprekusne, ako neprekusol to, že som ho podvádzala. Ja hlupaňa. Našiel ma aj tu. Preboha, veď som tak ďaleko a i tak si ma tu našiel. Som stratená. Moje myšlienky preskakujú jedna cez druhú a vo mne narastá čoraz väčšia panika. 

„Ako... ako ma na-našiel," hlas sa mi začína lámať. Kľud. Musím sa ukľudniť. Zhlboka dýchať. To je ono. Musím zhlboka dýchať.

„Neviem ako ťa našiel. Mal som odovzdať pozdrav Jessovi, keď som mu o vás povedal."

„Nie," zašepkám a slzy sa mi rozkotúľajú po tvári. Povedal mu, že sme tu spolu? Preboha. Ako to asi muselo vyznieť? Že som utiekla za Jessom. Kurvafix! Zabije ma. Ak zle znášal to, že som od neho v tichosti zdrhla, tak toto ho vytočí do úplnej nepríčetnosti. Ale čo ma zarazí ako druhé je, že Jess o tom vedel. Mal ho pozdravovať? Vedel to... Samuel je zo mňa trocha mimo. Nevie čo sa deje. Prečo plačem. 

„Prepáč. Ja, asi som to posral... nevedel som," chce ma nejako ukľudniť, no nevie ako. Je zo mňa tak mimo, ako ten prvý deň, keď ma oblial. Vedel to už vtedy? Bola to vôbec náhoda?

„Nič si neposral. Odovzdal si ten pozdrav Jessovi?" som si takmer istá tým, aká bude odpoveď, no i tak sa odvážim stále dúfať v to, že Jess o tom nevie a neodišiel práve pre to. 

„Áno odovzdal. A... no..." pošúcha sa na zátylku a zaváha.

„Čo?" vyzvem ho s obavou v hlase a uslzenými očami.

„Bol za mnou. Jess. Včera večer," prizná nakoniec.

Nie. Už to nevydržím a zveziem sa popri zábradlí na zem. Nevzlykám. Už len ticho plačem. Prečo mi to, dopekla, nepovedal?! Čo sa asi teraz deje? Mlátia sa niekde? Och, bože. 

„Si v pohode? Ja neviem či... povedal som niečo zlé?" čupne si ku mne okamžite.

„Nie, ty za nič nemôžeš. Toto je komplikované a... pre mňa bolestivé," nechce sa mi mu to všetko hovoriť. Nie preto, že by som to nechcela povedať jemu, ale preto, že sa o tom nechce hovoriť mne. Nechcem sa k ničomu z toho znova vracať. Najviac mi však beží v hlave to, či sa navzájom nepozabíjajú kým sa vrátim. A čo vlastne bude keď sa vrátim? Nemôžem sa tváriť pred Jessom, že o ničom neviem. Chcel mi o tom povedať keď sa vrátim. O čom inom? Určite to bolo toto. 

„Chcem ísť preč," pozriem sa na Samuela uplakanými očami. Už sa mi tu nechce sedieť na zemi medzi toľkými bezstarostnými ľuďmi, ktorí sa okolo mňa dokážu zabávať, akoby nemali žiadne starosti. Je mi medzi nimi mizerne. Nemôžem sa viac dívať na ich usmiate tváre. 

„Tak poď, odprevadím ťa," natiahne ku mne ruku, aby mi pomohol na nohy. Ťahá ma pomedzi ten bezstarostný, baviaci sa dav von. Nejdem ani za Em, aby som jej oznámila môj odchod. Bojím sa, že by ma nechcela pustiť. Nie preto, že by sa o mňa bála, ale preto, aby som jej robila záchrancu pri Robovi. Možno si to vydiskutujú. Napíšem jej potom smsku. Viv a Tefo sú zrejme na love a tak by som ich asi ani nenašla. Konečne sa ocitneme vonku a mne trocha odľahne. Ťažoba na mojej hrudi jemne povolí. Samuel v tichosti kráča vedľa mňa a necháva mi priestor na moje myšlienky, ktorých mi v hlave ako vždy, víri neúrekom. 

„Pamätáš, ako som ti vravela, že sa mi dialo niečo, čo som nechcela aby sa dialo?" prelomím ticho medzi nami. Samuel otočí hlavu mojím smerom a len jemne prikývne, že áno. „Dan bol príčinou," zašepkám polohlasno, „nebudem ti tu vešať na nos detaily neboj. Ja len... aby si vedel, že za nič nemôžeš," donútim sa pousmiať, aby som ho aj takto uistila, že on s mojim poklesom nálady nemá nič. Nemohol predsa vedieť. 

„Keby som vedel, držal by som jazyk za zubami. Nepotvrdil by som mu, že si tu. Tvoju fotku mi poslal až po tom, čo sme sa stretli druhýkrát. A keď sme sa stretli tretíkrát na tom námestí, bola si tak mimo, že mi prišlo odveci vešať ti to na nos. Keď som videl aká si zronená, zaváhal som, či mu mám o tebe povedať. Presvedčil ma až ten pohľad na teba a Jessa. Vtedy som si povedal, že mu zavolám a poviem mu, nech na teba zabudne. A keď sa ma spýtal prečo, povedal som mu o Jessovi. Nečakal som, že bude vedieť o koho ide. Ach bože, všetko som to posral, prepáč," ukončí svoj monológ, až si od zúfalstva prehrabne vlasy a tie stratia svoju dokonalú uhladenosť.

 „Ďakujem."

„Za čo, prosím ťa? Za to, ako som to všetko dokafral?" čuduje sa Samuel. Zrejme čakal všelijakú reakciu, no nie moju vďaku.

„Za tvoju úprimnosť. Za to, že ťa to mrzí aj keď, povedzme si úprimne, je to zbytočné. Ale cením si to." Moje oči konečne prestali produkovať nové slzy a moja tvár tak zostáva suchá. Naozaj ma zarazilo, ako úprimne ho celá situácia mrzí. V podstate sa nepoznáme a sme jeden pre druhého cudzí, no i tak mám taký ten hrejivý pocit, že mu na mne akýmsi spôsobom naozaj záleží. 

„Za to mi vôbec nemusíš ďakovať, prosím ťa," pokrúti hlavou zo strany na stranu. Znova sa ponoríme do ticha a kráčame na koniec promenády k nášmu ubytku.

„Sme tu," poviem do ticha. 

„Tak ja pôjdem. Odpočiň si trocha," lúči sa so mnou Samuel a zastrčí mi pri tom jeden pramienok vlasov za ucho. 

„Nechoď," na sekundu zadržím jeho hrejivú ruku na mojom líci, „nechcem byť sama." Naozaj nechem zostať sama. Bojím sa totižto mojich myšlienok. Bojím sa, že môj strach, smútok a paranoja, by zašli tak ďaleko, že by som chcela opäť otupiť všetky tieto pocity tou chvíľkovou bolesťou. Samuel sa prudko nadýchne nosom a na moment mám pocit, akoby nechcel zostať. Zachryzne si do líca a potom prikývne. Je nervózny? Z čoho? I tak ma zaráža to, že ja pri ňom zas až tak nervózna nie som. 

„Keby si nemala Jessa, tak by som ťa pobozkal," naprázdno prehltnem.

„Keby som nemala Jessa, asi by som ťa nechala, aby si ma pobozkal," začervenám sa.

Sadneme si spolu na obrubník chodníka, ktorý ho oddeľuje od pláže. 

„Ako je možné, že niekto ako ty, nemá priateľku?" položím mu otázku, ktorá ma úprimne zaujíma. Zdá sa byť totižto dokonalým spoločníkom. Taký chlap už mal byť dávno ženatý, pomyslím si. 

„Nemám čas na vážny vzťah," nahodí horkosladký úsmev.

„To je blbosť na lásku netreba čas, stačí mať otvorené srdce." Pokiaľ to srdce neotvoríš nesprávnej osobe tak ako ja.

„Nestretol som tú pravú," díva sa na svoje topánky. 

„Tak snáď ona stretne teba," snažím sa naňho povzbudivo usmiať, i keď sa na mňa stále nedíva. Zrazu sa jeho pohľad odlepí od jeho topánok a dopadne na moju tvár. Je tak vážny.

„Chcel by som, aby bola ako ty," vydýchne.

„Vôbec ma nepoznáš," ticho sa zasmejem a do líc mi opäť vystúpa červeň.

„Si tak krásna, nevinná, zraniteľná, no zároveň vtipná, dychberúca a múdra," díva sa mi uprene do očí a jeho ruka sa pomaly priblíži k mojej tvári. Skôr, než sa ma stihne dotknúť, ju opäť odtiahne. 

„Chceš ma zas rozplakať?" cítim, ako mi znova začínajú vlhnúť oči. To bolo tak krásne vyznanie. Ja sa tak nevidím a nikdy nebudem. Nikdy by som si nedala tak lichotivé prívlastky.

„Nie, chcem aby si sa smiala. Milujem tvoj smiech," povie s plnou vážnosťou, stále sa mi dívajúc do očí. Och, nie, nie, nie... nemôže ma milovať. Však tým myslel naozaj len môj smiech? Okamžite zbadá, že ma zaskočil.
„Ja... prepáč. Nechal som sa uniesť. Máš Jessa, ja viem. Nechcel som tým nič povedať," zazmätkuje trocha.
„A aj keby si ho nemala, vzťahy na diaľku nefungujú," pousmeje sa trocha, aby odľahčil situáciu.

„Ale priateľstvo na diaľku by fungovať mohlo. Čo povieš?" navrhnem mu.