Jess

Idem s Viv do obchodu. Našťastie bolo treba ísť a tak som využil šancu a stiahol so sebou aj ju, aby som sa s ňou mohol porozprávať. 

„Tak vrav. Čo sa deje?" pozrie na mňa a ja viem, že by najradšej zastala na mieste s rukami v bok a podupávala nohou. No ona zas vie, že sa nezastavím a tak ide stále vedľa mňa a mračí sa. Darmo, pozná ma. 

„Musím odísť," odpoviem jej a ani sa na ňu nepozriem. Môj hrudník sa odrazí od jej vystretej ruky. Kedy sa stihla objaviť predo mnou? Zastavím a párkrát na ňu prekvapene zažmurkám. Stojí predo mnou, s nadvihnutým obočím a čaká. 

„Volala mi mama Oli," zafuním nespokojne, pretože viem, že kým to zo mňa nevypáči, nedá mi pokoj. 

„Čo? Stalo sa jej niečo?" zapiští Viv. 

„Dan... vie, že je tu Lisha... a ja," prejdem si zúfalo dlaňou cez tvár a vlasy, „spravil doma bordel."

„Doriti," zašepká Viv. Vie o mojej aj o Danovej minulosti skoro všetko. Ona a Tefo poznali ešte moju matku. Jediné o čom nevedela, bola Lisha.

„Ublížil jej?" vypliešťa na mňa oči. Viem, že keby nevedela o tom, čo spravil Lishe, túto otázku by mi určite nepoložila. Presne tak som reagoval ja, keď mi volala ustarostená a uplakaná mama Oli. 

„Nie neublížil. Lenže... zmizol," pošúcham si nervózne sánku a stále rozmýšľam, či som sa rozhodol správne.

„Nemôžeš ju tu ale nechať," hryzie si nervózne do líca Viv.

„Budete tu s ňou. Musím ísť za mamou Oli a hlavne skúsiť nájsť toho skurveného skrčka," prešľapujem nedočkavo z nohy na nohu. Dobre viem, že Viv so mnou nebude súhlasiť.

„Povieš jej to?" tentokrát na mňa hľadí prísne, pretože vie, že jej to nechcem povedať. Ani sa nemusela pýtať a ja nemusím odpovedať. Ztiaľ tým Lishu nemienim zaťažovať. „Musíš jej to povedať, Jess. A tým myslím, aby si jej povedal všetko. Čím neskôr sa odhodláš, tým horšie to bude a prídeš o ňu." 

„Začínaš ma srať, Viv," šťuchnem do nej a vykročím. Lenže viem, že Viv ústa proste nezavrie. Môžem na ňu vrčať koľko chcem. Je už raz taká. Povie všetko, čo má v daný moment na jazyku. 

„Ty dilino! Tearaz ti niečo poviem. Niečo, čo som prvý deň povedala aj jej," neveriacky sa uchechtne. „Malo mi napadnúť, že si to poserieš sám," zašomre si popod nos sama pre seba. Trocha sa jej vzdialim a tak musí skoro bežať, aby so mnou udržala krok. Začínam ľutovať, že som radšej nevzal Tefa miesto nej. Nerýpal by sa v tom tak. „Neublíž jej. Rozsypala by sa ako domček z karát! Zadíval si sa na ňu vôbec? Myslím tým, pozorne zadíval... možno by si totiž zistil, že by si mal byť opatrnejší!" slová jej prechádzajú pomedzi zaťaté zuby a ešte aj pri tom, ako sa so mnou snaží udržať krok, do mňa stíha pichať prstom.

„Možno si ten večer, keď si ju šiel hľadať, nebol tak ďaleko od pravdy, Jess. A teraz to jediné, čo ju drží nad vodou, si ty!" nechá prst zarytý hlboko v mojom ramene. 

Moja hlava k nej pri tých slovách okamžite vystrelí, no ona sa mračiac otočí na päte a ide naspäť. Nechá ma tam stáť. Ľudia okolo na mňa divne pozerajú, no mne je to jedno. Kopnem do kovového koša na odpadky, ktorý si to v tejto situácii doslova pýta. Stojí na kraji chodníka a za nič z toho nemôže. A kto za to môže?

Ako to myslela, že som vtedy nebol ďaleko od pravdy? Nie, na nič také nechcem ani pomyslieť. Vidím ju. Dívam sa na ňu tak, ako sa na ňu nikto iný nedíva. Čo mi dopekla uniká?! Prečo všetky ženské musia hovoriť v hádankách a všetko len naznačovať?

Lisha

Včera večer som si zrovna dávala sprchu po... no, večernom kúpaní. Hmmm, zase sa usmievam jak trafená. Dvere od našej izby sa zabuchli tak silno, až ma myklo. Keď som vyliezla z kúpeľne, Em ležala na posteli s tvárou zaborenou vo vankúši.

„Em?" sadla som si opatrne na druhú polku postele, vedľa nej.

„Teraz nie," zašomrala do vankúša a popotiahla nosom. Nevzlykala, len potichu sama pre seba plakala. 

Zostala som teda sedieť vedľa nej a viac som na ňu neprehovorila. Chcela som tu však byť pre ňu, pretože jej žial sa zdal byť veľký. A ja viem, ako veľmi pomôže, keď človek na svoj smútok nemusí byť sám. Em mi bola rovnakou oporou. 

„Nechce ma," povedala mi po dlhšom tichu a znova párkrát popotiahla nosom. Vyslobodila si tvár z mokrého vankúša a otočila ju na mňa. Jej pohľad bol prázdny. Oči mala červené a opuchnuté. V tvári sa jej odrážala bolesť. Chytila so ju za ruku, no mlčala som. Dopriala som jej čas tak, ako ho toľkokrát predtým dopriala ona mne. Nepokladala som jej zbytočné otázky, lebo som vedela, že to nie je potrebné. 

„Vyspal sa so mnou a potom ma odmietol. Prečo to tak bolí, Lish?!" začala konečne nahlas vzlykať a všetku bolesť zo seba vypustila. Ľahla som si k nej a objala ju. Jej telo sa mi natriasalo v náručí a ja som sa snažila pohltiť čo najviac z tej bolesti, ktorú práve prežívala. Bola som smutná spolu s ňou a oči mi zvlhli slzami. Prebleslo mi hlavou, že rovnakú bolesť som spôsobila ja Jessovi a že ja takú bolesť nikdy zažiť nechcem. 

O ich vzťahu som toho moc nevedela a to čo som vedela, mi nikdy nedávalo zmysel. Mala som totiž pocit, že ju Rob miluje. Jeho pohľad mi to napovedal tiež. Prečo ju od seba odstrčil? Už nadobro. Em prišla o akúkoľvek nádej, ktorá ju doteraz držala. Už nemôže ani len dúfať tak, ako doteraz. Nezostalo jej nič. Predsa nemôže byť tak bezcitný, aby sa s ňou vyspal a potom ju poslal doprdele. O to viac ma zabolí pri srdci z toho, že ja som spravila presne to isté. Ale predsa musí existovať dôvod, prečo to spravil. I keď tak krutým spôsobom. Viem čo som mu videla v očiach vždy, keď sa na ňu zadíval. 

Nakoniec mi Em zaspala v náručí a ja som dúfala, že sa jej o ňom nebude snívať. To, že sa Jess vyparil a po zvyšok večera o ňom nebolo počuť, som sa už nedozvedela, pretože chvíľu po Em som zaspala aj ja.