Jess

Kurva! Chce sa mi tak poriadne schuti a nahlas zanadávať pri každej slze, kotúľajúcej sa dole po jej tvári. 

Hýbe sa tak mučivo pomaly. Viem, že to dlho nevydržím. Niekoľkými bozkami vpijem pár z tých sĺz a zmocním sa jej úst. Jej zadok zovriem ešte silnejšie a teraz určujem tempo ja. Začne mi stonať do úst, až sa odo mňa musí odlepiť. Prsia jej divoko nadskakujú a do ticha sa ozýva jej slastné stonanie, ktoré ma privádza do ešte väčšieho šialenstva. Zakloní sa a jej slzy sú definitívne preč. Prirážam ňou o seba čoraz rýchlejšie a ona sa začína roztekať po celej mojej dĺžke, len to tak medzi nami plieska. 

Viem, že sa práve odohráva ďalší moment, ktorý si chcem zapamätať už navždy, ako to milovanie pri lávovej lampe. Lisha vzdychajúca, nadskakujúca na mne a za ňou ten neuveriteľný východ slnka. Tá žiara sa okolo nej vznáša ako okolo bohyne, ktorou pre mňa je. 

„Si moja," precedím cez zaťaté zuby. Chcem aby bola. Moja bohyňa. Jej telo sa napne a ona stíchne. 

„Áno," zavzdychá, keď sa zrazu celá začne chvieť od rozkoše. Cítim ako ma jej vnútro pohlcuje a zviera. Poslednýkrát ju nadvihnem a i keď nerád, vyslobodím sa z toho príjemného zovretia a vyvrcholím. Dosadne na moje stehná celá zadýchaná a ja ju znova pobozkám. Utriem si pri tom ruku do trávy, najlepšie ako to ide. Zostaneme sedieť v objatí ešte nejakú chvíľu. Vzduch sa už začína zohrievať. Jediné na čo myslím je, ako som sa jej mohol len tak ľahko vzdať.

     Lisha

„Prepáč," zafuní mi zrazu do vlasov. Pozriem sa naňho nechápajúc, za čo sa mi ospravedlňuje. Zaklipkám zmätene očami.

„Prepáč, že som o teba nebojoval. Mal som," pokračuje mračiac sa na slnko pred nami. 

„Nie, len by sa to všetko viac skomplikovalo. Moje rozhodnutie by sa nezmenilo," poviem okamžite, aby som zahnala jeho zbytočné výčitky. 

„Prečo? To som u teba nemal..."

„Kto je toto? Je tak krásna" ukážem prstom na vytetovanú ženu na ľavej strane jeho hrudníka, aby som ho prerušila. 

Viem presne na čo sa ma chce opýtať a ja mu teraz nechcem hovoriť o tom, ako u mňa nemal ani najmenšiu šancu. Ako som k nemu nechcela nič cítiť a odpísala som ho vlastne hneď na začiatku. Nie, nemal ani tú najmenšiu šancu presvedčiť ma. Viem, že som na to vtedy mala svoje dôvody. Že som sa naňho pozerala z časti Danovími očami, pretože mi o ňom nahovoril toľko zlého. Teraz, po tom čo sa tu práve odohralo, mu nechcem hovoriť také veci. Preto musím zmeniť tému a to tetovanie ma naozaj zaujíma. V duchu prosím, aby mi to vyšlo a on sa chytil na návnadu.

To tetovanie je tak krásne a prepracované. Pokukujem po ňom od prvého dňa. No až teraz si ho môžem prezrieť pozornejšia a z blízka. Má tam vytetované reálne srdce, len trocha abstraktnejšie. V strede je natrhnuté. Táto trhlina sa ku koncu jemne rozdvojuje. Je zošitá lanom, z ktorého konca visí nahá žena. Je to ako keby sa na ňom hojdala, no je v tak hlbokom záklone, že je akoby dole hlavou. Je natočená z polovičného profilu, takže jej je vidno prsia, no zbytok tela tvoria len zvodné krivky, ktoré však viac neodhalia. Jej telo čiastočne prekrýva ranené srdce. Prejdem po ňom jedným prstom. 

„To si ty." Pri tých slovách na mňa stále uprene hľadí, ako keby stále nemohol uveriť tomu, že sme tu. Spolu.

„Ja?" moja hlava k nemu okamžite vystrelí. Potom sa však pozriem späť na tú ženu, na mňa.

„Môžeš to lano vytrhnúť alebo ho držať pevne na mieste," chytí ma za bradu a prinúti ma pozrieť sa mu znova do očí. Ach bože, presne to som spravila. Vyrvala som to lano z jeho srdca a ono sa rozpadlo. 

„Je mi to tak ľúto," zašepkám a cítim, že sa mi opäť oči zalievajú slzami. Kde sa ich stále toľko berie?

„Držíš ho. Znova ho držíš pokope," zacítim jeho dych na svojich perách predtým, než ma pobozká. 

No ja sa bojím. Bojím sa toho, že to nezvládnem. Že nebudem dosť silná a znova dopustím, aby to lano povolilo. A tak, namiesto toho aby som si užívala to čo sa medzi nami odohráva, to, že sme opäť spolu, tak mám strach. 

    ***

„Čo je?" spýtam sa Em ležiacej vedľa mňa na pláži. Stále na mňa pozerá a usmieva sa pri tom ako psychopatický Joker. Nie, naozaj nepreháňam.

„Ty povedz," divoko nadvihuje obočie. Všimla si môj zasnený výraz a priblblé úsmevy, ktoré sa mi rozlejú po tvári vždy, keď si spomeniem na dnešné ráno?

„Nič ti neujde, čo?" začnem sa usmievať, až sa pri tom červenám. 

„Ááá, Viv, ideš práve včas," povie jej Em, keď ju uvidí vychádzať z vody. Máva na ňu rukou, aby si pohla.

Chalani si vo vode hádžu loptu a bezhlavo sa za ňou vrhajú. V okruhu minimálne piatich metrov sa okolo nich nikto nenachádza, pretože to jednoducho nie je bezpečné. Ako malé deti. Mám chuť nad nimi prevrátiť očami dohora.

„Neušlo mi nič?" ľahne si vedľa nás mokrá Viva a prehrabne si vlasy do strany.

„Červená sa," prižmúri na mňa oči Em, „tak už hovor."

„Ste strašné! Chcela som si to aspoň deň nechať sama pre seba, aby som to mohla spracovať," našpúlim pery a snažím sa potlačiť ďalší široký úsmev.

„Kočka, si v tom až po uši," uznanlivo zatlieska Viv.

„Ale prestaňte," snažím sa tentokrát zatváriť zronene. Nedajú mi pokoj. Toto je predom prehratý boj. Viem to.

„Chceme vedieť všetko!" posúri ma Em. 

A tak im teda poviem o dnešnom ráne. O tom, ako som Jessa pristihla za tmy, ako som sa k nemu votrela a bola len v pyžame. Aj o tom ako som si zapichla tŕň do nohy a on ma po zvyšok cesty niesol v náručí a aký krásny východ slnka sme videli. Spomenula som aj čo sme pri ňom zažili, no všetky detaily som si nechala pre seba. To, čo sa tam odohralo, slová ktoré odzneli, to všetko patrí len nám dvom. 

„Doriti! Aká romantika. Prečo ma ešte nikto nepretiahol pri východe slnka?" zahromží Viv.

„Pretože to je čas, kedy zväčša vraciaš, Viv," ozve sa hlas za nami. Je to Jess vychádzajúci z vody a nepekne sa ma mňa mračí za to, že som im to hneď vyzvonila. 

„Donútili ma," poviem na svoju obranu a myknem pri tom pleciami dohora. 

Nemal to počuť. Mal byť ešte vo vode. Vivien sa naňho zamračí za jeho poznámku, no vie, že tentokrát je rozumnejšie pomlčať.

Tak a teraz sa to už môže pokašľať... či? :P