Lisha

Zosmutnel. Prečo? Je nešťastný z toho, že sa neviem zbaviť svojich tieňov? Nie, to nebude ono. Predsa by nečakal, že sa všetko zmení zo dňa na deň. Zrazu mám chuť znova sa ho dotknúť. Pohladiť ho po líci. Odpútať jeho myšlienky od toho, čo ho trápi. Viem aké to je. Nespravím to, pretože sa bojím, čo by to mohlo spôsobiť. Chcela by som v jeho očiach vidieť znova tie myhotajúce sa plamene. Akoby ma pohltilo samo peklo. Pri tej predstave ma zaplaví  chvíľková horúčava. 

„Poď, pôjdeme ich počkať na pláž," postaví sa z ničoho nič, pripravený na odchod. Jeho smútok, prešiel v akúsi zlosť. Čo ho tak rozrušilo?

„Už? Deje sa niečo?" spýtam sa, pretože mi to naozaj nedá. 

„Nie," odbije ma jednoslovne.

Hneď ako prídeme na pláž, rozloží deku, na ktorú si sadnem. On však zostane stáť a rukou sa prehrabuje v batohu. Vyberie osušku, hodí ju vedľa mňa a... ide preč. Čo?!

„Jess!" zvolám, hľadiac na jeho vzďalujúci sa chrbát.

„Hneď som späť," zavrčí, ani sa na mňa neotočí. Takého som ho ešte nevidela. Zrazu sa v ňom nevyznám. Nechá ma tam bez vysvetlenia, bez ničoho. 

Sedím sama na pláži a snažím sa prísť na to, čo som sakra posrala. Hladina mora sa trbliece, odrážajúc svit mesiaca a z diaľky ku mne doliehajú zvuky, ozývajúce sa z promenády. Odsuniem si náramky z ľavej ruky a jemne si palcom prechádzam po jazvách. Starých, aj nových. Náramky síce nestačia na ich zakrytie, no moje jazvy, aj keď som sa ich nesnažila zakrývať, si kupodivu nikdy nik nevšimol. A ak si ich aj niekto všimol, nedal na sebe nič poznať. Samozrejme, že ich nikomu schválne nevystavujem na oči. No zistila som, že ich netreba prekrývať. Vždy mi to prišlo zvláštne.
Prechádzam si po každej jednej a predstavujem si, ako ktorá vznikala. Nie tie situácie, ktoré ma k nim dohnali, ale proces ich tvorby. Moje malé umelecké diela, do ktorých som uzavrela svoju psychickú bolesť. Som divná, keď sa pri tom usmievam? Zrejme. V duchu si ale už minimálne po stýkrát sľúbim, že s tým prestanem. Keď sa mi navždy podarí zahnať všetky moje strachy z tých štyroch prekliatych rokov, tak to prestane samo. Som si tým takmer úplne istá. 

Z môjho zamyslenia ma vytrhnú blížiace sa kroky. Jess sa vracia s teplou pizzou a ďalším pivom. 

„Neviem čo som to mal za blbý nápad dať ti len čipsy. Prijmi túto pizzu ako druhú večeru." Položí pizzu na deku medzi nás. 

„Prijímam," poviem pri tom, ako si beriem prvý trojuholník. Tie čipsy by mi boli stačili, no na pizzu sa chuť a miesto v bruchu nájdu vždy. Potichu vedľa seba sedíme, až kým celá pizza nezmizne. 

„Uf, mám dosť," zvalím sa na deku. V ruke mi pristane pivo. Trocha ťažkopádne sa s ním zdvihnem a opriem o lakeť, aby som sa mohla napiť. Plechovku mu podám naspäť. Znova sa mi odgrgne. Snažím sa to tentokrát uhrať na dámu a stlmiť, no moc sa mi to nepodarilo. 

„Prestaň, lebo ťa budem chcieť ešte viac," otočí sa na mňa Jess s cukajúcim kútikom dohora. 

„Mohla by som sa naučiť vygrgať tvoje meno," zavtipkujem.

„Zas to nemusíme hnať do extrémov. Mám radšej prirodzenosť," mrkne na mňa. Opäť sa odvráti a hľadí kamsi za more. Zrazu položí pivo do piesku a vstane. Vyzlečie si tričko a ja podvedome zadržím dych. Trocha si ponapravuje plavky a začne schádzať k vode.

„Ideš?" spýta sa ma bez toho, aby sa za mnou otočil. Chvíľu zaváham, no pohľad na jeho telo ma láka. Láka ma tak silno, až sa začnem tiež vyzliekať do plaviek. Neponáhľam sa. Čakám, kým ho pohltí voda. Až pod hladinou zmizne aj posledné jeho tetovanie, rozhodnem sa vykročiť.

 Postupne zostupujem do hlbín za ním. Voda ma príjemne chladí. Myslím, že to je presne to, čo teraz potrebujem. Schladiť. V mojom vnútri totižto stále prebieha akýsi boj. No tentokrát je o čosi silnejšia moja túžba. Je to nepatrné, no pre mňa je to obrovský rozdiel. Zhlboka dýcham a sledujem ho. Hypnotizuje ma a svojim pohľadom ma akoby ťahá bližšie k sebe. Tvár si z polovice ponorí pod vodu. Keď som už skoro pri ňom, pohltí ho voda úplne. Na chvíľu sa pod ňou stratí celý. Keď sa vynorí, prejde si dlaňami cez tvár aj vlasy, ktoré si pošúcha tak, aby ma oprskal. Automaticky odvátim tvár a vyhnem sa tak kvapkám vody, ktoré na mňa letia. 

„Nebudeme sa tu teraz špliechať ako malé deti, že nie?" opýtam sa ho, keď sa otočím naspäť k nemu. 

Podíde kúsok bližšie ku mne, až sa mu vynorí väčšia časť hrudníka. Och... Nasajem vzduch do pľúc a znova zadržím dych. Keď sa mi podarí odlepiť pohľad od jeho mokrej hrude, zadívam sa mu do očí. Sleduje ma. Vidí, ako som znervóznela. Myslím, že je si plne vedomý toho, že tentokrát ide o inú nervozitu z mojej strany. 

Jessovi pohráva na perách nenápadný, no za to spokojný úsmev. Pozeráme tak na seba niekoľko dlhých sekúnd a mne sa toho v hlave odohráva príliš veľa. Záblesk spomienky ako bozkávam jeho čiernobieleho padlého krvavého anjela, ktorého ma vytetovaného na chrbte. A ďalšia spomienka ako...

---

Už bola tma a vzduch vonku sa príjemne ochladil. Rozhodli sme sa, že pôjdeme na prechádzku okolo neďalekého jazera, kam sme sa občas chodili aj kúpať. Jess nemohol zostať na noc a tak sme mali posledné dve hodiny spoločne stráveného času. Do práce chodil veľmi nepravidelne a často aj v noci. Nikdy mi nepovedal čo vlastne robí a ja som sa po jednom neúspešnom pokuse, viac nepýtala. 

V ten deň som mala výnimočne sukňu. Po krátkej prechádzke sme šli na štrkovú pláž k vode. Usalašila som sa v jeho lone, poza jeho krk som si preplietla ruky a začali sme sa bozkávať, akoby sme spolu neboli celý deň. Hneď využil ľahký prístup popod sukňu a zablúdil rukou pod lem nohavičiek. Za chvíľu bolo moje vzrušenie a moja túžba po ňom tak silná, že som mu rozopla nohavice a vyslobodila jeho pýchu. Nevedela som sa dočkať, kedy ho v sebe ucítim. Bol pripravený a čakal len na mňa. Keď sa do mňa ponoril a zaplnil moje vnútro, myslím, že ma zároveň naplnil pocit radosti a akejsi úľavy. Pevne sme sa objímali a neustále bozkávali. Keď sa do mňa ponoril až na doraz, naše bozky zjemneli. Spomalili sme. 

Poza nás viedol chodník, kade ľudia často venčili psov a chodili na prechádzky. Vždy, keď niekto prechádzal okolo, naše pohyby ustali. Spoliehali sme sa, že nás tma zahalí svojim temným závojom. Bolo to veľmi vzrušujúce.

---

Snažím sa predstaviť si, aký to bol pocit. Tú intenzitu. Na chvíľu zatvorím oči a predstavujem si naše prepletené telá. Hneď sa mi ale do mysle snaží vtlačiť iná spomienka. Sú to skôr krátke záblesky rôznych spomienok. Bolesť, keď ma Dan preťahoval absolútne nepripavenú. Ako mi oblízol krk a zasyčal do ucha, že som neverná kurva. Ten pocit, po tom. Keď sa odvalil a ja som sa prázdnym pohľadom dívala do steny a vravela si, že si nič lepšie nezaslúžim. Nehnevala som sa naňho. Hnevala som sa na seba, za to, čo som spôsobila.
Nasucho preglgnem a snažím sa vrátiť späť. Zbaviť sa tých zábleskov zúfalstva a utrpenia. 

„Lish, som tu. Som tu s tebou," počujem Jessov hlas. Otvorím oči a on sa trocha predkloní, aby zachytil môj pohľad. A ja sa zachytím toho jeho, ako záchranného lana. Dívam sa do jeho očí, ktoré nocou stmavli. Vnímam jeho blízkosť. Zrazu mám strašnú potrebu sa ho dotknúť. Cítiť fyzicky, že je tu so mnou a všetko ostatné je minulosť. Moja pravá ruka sa pohne a dotkne sa jeho pevného hrudníka. Toho miesta nad jeho srdcom, ktoré prekrýva tetovanie. Najprv je to len letmý neistý dotyk končekmi prstov. Jess dýcha pomaly a zhlboka. Pri nádychu, keď sa mu hruď nadvihne, rozprestriem na jeho pokožke celú dlaň. Stále sa dívame jeden druhému do očí a ja trocha nadvihnem hlavu a bradu vystrčím dopredu. Pobozkaj ma. Chcem to zažiť znova. Chcem preskúmať ten pocit, ktorý ma počas nášho minulého bozku zaplavil. 

Sústredime sa jeden na druhého a svet okolo nás viac nie je podstatný. Podíde ešte o kúsok bližšie a skloní sa ku mne tak, že sa naše čelá takmer dotýkajú. Na chvíľku zaváha. Chce si byť istý, že nespraví žiadnu chybu. 

Opriem sa oňho aj druhou rukou a dám sa trocha na špičky, aby som sa dostala k tomu, čo chcem. Obtriem sa mojimi perami o tie jeho a to ho konečne presvedčí. Stihne spraviť iba náznak pohybu vpred, aby sa zmocnil mojich úst, keď sa z pláže ozvú hlasy. 

Aké skvelé načasovanie. V Jessovi to vrie. Zaváha. Bojí sa, že ich príchod všetko pokazil. Stále sme sa od seba nepohli a tak ten pohyb vpred spravím ja. Už nezaváha ani sekundu. Naše jazyky si k sebe nájdu cestu a okamžite sa prepletú. V tom momente ma zaplaví pocit akejsi úľavy. Ten pocit, ktorý som sa snažila pred chvíľou oživiť v mojom vnútri.
Je tak jemný, tak opatrný. Akoby sa bál, že sa mu rozplyniem. Keď sa z môjho hrdla vyderie na povrch slabé zastonanie, chytí ma Jess za boky a pritiahne si ma bližšie. Moje ruky opustia jeho hrudník a odtisnú tie jeho. 

Ešte nie. Pomaly. 

Naše pery sa od seba odlepia a ja mu darujem ešte jeden krátky bozk na znamenie, že nič neposral. 

„Budem si musieť trocha dlhšie zaplávať," povie, keď od neho odstúpim.

Usmejem sa naňho a obliznem si spodnú peru, ako keby som ešte stále cítila jeho ústa na tých svojich. 

„Ak nepôjdem hneď, neručím za seba," zacúva, dívajúc sa na mňa, hlbšie do vody. Potom sa otočí a pláva preč. 

„Hej! Už sme túúú," zakričí Viv z pláže.

Ten večer zaspávam s motýlikmi v bruchu. To je ono? Ten pocit?