Jess

„Pre teba," podám jej kvet, ktorý som odtrhol neďaleko, keď si obaja sadneme. Mal som pocit, že by sa to hodilo, tak prečo nie. 

Miesta je tu tak akurát pre nás dvoch a pivko. Batoh mám hodený na vedľajšej skale. Okolo nás počuť, ako jemné vlny narážajú do okolitých skál a razia si cestičky pomedzi ne. Sedíme oproti sebe v tureckom sede a naše kolená sa takmer dotýkajú. Takmer, pretože si dávam pozor, aby som sa jej nedotkol. Ani omylom, ani naschvál. Proste nijakým spôsobom. 

Pri tom neplánovanom bozku, ktorý nás oboch prekvapil, som sa jej tiež nedotýkal žiadnou inou časťou tela, okrem úst. Je to pre mňa ako skúška ohňom. Stále v strehu.

Z ruksaku vylovím dva balíčky čipsov. Oba otvorím a jeden jej podám. Svoj balíček si položím na nohy a vyslobodím dve plechovky piva. Jednu jej otvorím a podám. Sedí s balíkom čipsov zakliesneným medzi svojimi nohami, pivom v ruke a díva sa na mňa. Je dokonalá. To je jediné, čo mi napadne, keď sa na ňu konečne zadívam aj ja. Moja. Chcem, aby bola opäť moja. S pivom v ruke aj bez neho.

 Naše plechovky o seba narazia a obaja sa napijeme. Lisha si napchá plnú hrsť čipsov do úst a chvíľu usilovne prežúva.

„Vieš, trocha som sa bála, že ma vezmeš do reštiky," povie s ešte plnou pusou.

„Niekedy možno. Na obed, alebo večeru. Nie na rande to je..."

„Bolo by to divné," skočí mi do reči. 

Oblíže si prsty od soli a napije sa. Popravde, tiež som si to nevedel moc predstaviť. Preto som zvolil radšej toto miesto. Som rád, že to vníma rovnako. 

Je to tak zvláštny pocit, sedieť tu vedľa seba. Chvíľami by človek až zabudol, že už ubehlo toľko času a že je všetko inak. Povieme si ešte pár slov, v podstate o ničom, až zostane ticho. Dopijem prvé pivo a plechovku si oklepem o zuby, aby ani jedná kvapka nevyšla nazmar. Potom ju pokrčím a hodím do batohu. Keď sa otočím, bublinky z piva sa pýtajú von a ja si dosť nahlas grgnem. 

„Sorry," poviem len a už si otváram ďalšie pivo. 

„Myslela som, že máme rande. Mal by si sa snažiť spraviť na mňa dojem a nie toto," pokrúti hlavou nad mojím vraj nevhodným uľavením. 

Veď by ma rozdrapilo. Pozriem na ňu trocha začudovane, či to myslí vážne. No namiesto odpovede sa do ticha ozve grgnutie, ktoré by sa kľudne mohlo rovnať tomu môjmu. Ešte pár sedkúnd vydržíme obaja s kamennou tvárou, no potom vybuchneme do smiechu. 

„Jak stokilový chlap," smejem sa ďalej.

„No dovoľ," priateľsky ma pri tom šťuchne do kolena, „že si ma tak nepredstavuješ, preboha." Zvraští obočie, s doznievajúcim úsmevom na perách.

 Chvíľu zostanem pozerať na moje koleno a jej ruku. Fakt ma šťuchla? Dotkla sa ma a pôsobilo to tak bezstarostne, akoby nič. Keď si to uvedomí aj ona, pozrie sa tiež na to miesto, kde sa ma dotkla. Potom jej pohľad vystrelí k mojej tvári a zadíva sa na mňa. Trocha ju to rozhodilo. Zdá sa mi, že je prekvapená. Prekvapená z toho, že sa pri mne dokázala natoľko uvoľniť? Už sa nesmejeme. Chcel by som vedieť, čo sa jej odohráva v hlave. 

„Stále máš ten pocit?" premôže ma zvedavosť. Chcem vedieť, či to cíti stále rovnako. Či sa jej do hlavy vkradol Dan a ona má znova ten ťaživý, nepríjemný pocit, o ktorom mi minule hovorila. Zlý pocit z toho, že je so mnou. Mal som dojem, že náš bozk to vymazal. Že sa niečo zmenilo. No niečo také zrejme nepôjde tak ľahko. Hlavne ak v tom žila tak dlho. Keď som pri nej, stáva sa zo mňa naivný blbec, ktorý má pocit, že ide všetko hladko. Nikdy nič nie je jednoduché. Nech sa to tak javí akokoľvek dlho a akokoľvek intenzívne, nikdy to tak nie je. Pri nej na to ale zabúdam. 

Už v jej očiach nechcem vidieť ten zlomený pohľad, ktorý mi ukázala prvý večer. Pohľad, ktorý som vídal u mojej matky, než sa rozhodla odísť. Navždy. 

   ---

Ten chlap, Fred... Už ani neviem, či som ho niekedy dokázal nazvať otcom. 

Kým som bol ešte úplny krpec, mama ma od toho nejakým zázrakom dokázala uchrániť. No i tak som sa ho bál. Neskôr, keď som už chodil na druhý stupeň základky, dostal Fred padáka. Vtedy sa to začalo rúcať do ešte väčších sračiek. Mame už nedal šancu, aby ma pred tým, ako mu rupne v bedni, mohla odpratať. Bol stále doma a šliapal jej na päty, dýchal na krk. Večne ožratý. Ak sa stalo že vytriezvel, zobral sa a šiel za kamošmi do podniku. Občas som schytal aj ja, ak som sa pokúsil mamu brániť. Bolo to peklo a to neviem čo sa muselo odohrávať, keď za nimi zatvoril dvere. 

Chcel som toho hajzla zabiť. Klepal som sa niekde v rohu od strachu a rozmýšľal, akými rôznymi spôsobmi by som mohol ukončiť jeho mizerný život. Mamu to zlomilo. Už nemala snahu o nič. Bola ako telo bez duše. Ja som začal tráviť viac času vonku ako doma. Trénoval som na školáku, aby som sa stal silnejším. Taký malý nasraný štupeľ. Už som neplakal keď zbil mňa miesto matky. Odvážne som sa mu staval do rany. No ona tým trpela ešte viac. Neodvážila sa zakročiť, no videl som jej to v očiach. To peklo trvalo tak dlho, že sa proste muselo niečo stať. 

Pamätám si, ako sa tie dni na mňa pozerala. Vedel som, že je niečo inak. Nad niečím rozmýšľala. Nad čím? Čo sa stalo? 

Bol piatok. Ráno som šiel do školy a domov som sa vrátil až neskoro večer. Občas som aj prespával u Tefa. Zväčša, keď mala jeho mama nočnú. No ten večer moje kroky viedli domov.

Fred nebol doma. Bolo to tam ako po výbuchu. Hneď som vedel, že sa stalo niečo zlé. Pod nohami mi škrípal rozbitý riad, veci z políc boli vyhádzané. Počul som, ako v kúpeľni tečie voda. Bál som sa tam vojsť. Mal som zlé tušenie.

„Mama?" ozval som sa do pootvorených dverí kúpeľne. S malou dušičkou som čakal či sa ozve. Prosím ozvi sa, opakoval som si v hlave. Nič. Otvoril som teda dvere, mysliac si, že som pripravený na to najhoršie. Čakal som, že ju tam možno nájdem v bezvedomí, možno dorezanú od lietajúceho riadu. Čakal som naozaj hocičo, ale nie to... Ten pohľad čo sa mi naskytol, keď som sa odvážil konečne vstúpiť. Polonahá, bez nohavičiek, sa chúlila v rohu kúpeľne v kaluži krvi. Neviem ako dlho som tam len tak stál. Vedel som, že je mŕtva. Zabil ju. Nie priamo. Zabila sa sama, pretože ju k tomu dohnal.

Naozaj neviem koľko času ubehlo odkedy som ju tam našiel, keď sa vrátil domov. Akonáhle ju tam zbadal, rozplakal sa. Ten skurvený sráč tam naozaj nariekal. Keď sa jej chcel dotknúť, zvreskol som naňho tak, ako som sa nikdy predtým neodvážil. Stiahol ruku a akoby si až vtedy uvedomil, že tam som aj ja. Zamračil sa a vyšiel z kúpeľne. Po dlhšom čase sa po mňa vrátil a vytiahol z tej kúpeľne aj mňa. Celý byt bol uprataný. 

„Keď dojdu fízli, budeš v takom šoku, že z teba nedostanú ani slovo, rozumieš? Ak to poserieš, skončíš v decáku," varoval ma.
A ja som naozaj mlčal.

---

Ten obraz sa mi pred očami objaví skôr, ako si to stihnem uvedomiť, aby som ho mohol zadržať a zahnať späť do stratena. Táto spomienka je pre mňa stále tak bolestivá, že som ju už dávno vytesnil z hlavy. Vytesnil som ju v momente, keď som sa zbavil Freda. 

„Neviem či sa ho niekedy dokážem úplne zbaviť. No občas už na to dokážem zabudnúť. Aspoň na chvíľu," pousmeje sa na mňa neisto. „Stalo sa niečo?" spýta sa hneď ako si všimne, že ma niečo rozrušilo. Neunikla jej zmena, ktorá u mňa nastala po tej spomienke. Na chvíľu ma zasiahne myšlienka, že trpela ako ona. 

„Len som sa snažil predstaviť si ťa, ako toho stokilového chlapa," pokúsim sa tiež o úsmev, „fakt to nejde." 

Zlyhal som. Už dvakrát.