Lisha

„Aj keď som tu teraz s tebou sama, tak niekde naspodu žalúdka ma ťaží ten pocit, že sa za mnou zabuchnú dvere a príde... trest," pri poslednom slove ledva vydýchnem a otvorím oči. Obraz Dana, ktorý sa mi vznášal doteraz pred očami, zaženie pohľad na Jessa. Leží vedľa mňa, opierajúc sa o predlaktie a blúdi po mne pohľadom. Mračí sa. Musím pokračovať, inak už mu to nikdy nepoviem.

„Neznesiem dôverné dotyky. A ak máš pocit, že ťa odháňam najviac, je to tým, že len pri tebe je každý jeden dotyk, dokonca aj tvoja blízkosť, veľmi dôverná." Musím sa zhlboka nadýchnuť, pretože vyrieknuť toto priznanie pred ním, nie je vôbec ľahké. Snáď tak ale lepšie pochopí, prečo ho tak odstrkujem. 

Obočie sa mu pohne bližšie k sebe, ako sa to celé snaží pochopiť. Obe ruky si zamestnáva, aby do niečoho netresol od zlosti. Alebo možno preto, aby odolal nutkaniu dotknúť sa ma. Sánku má pevne zaťatú a cuká mu ňou pri tom, ako škrípe zubami. Hľadí na mňa, no akoby ma nevidel. Niečo mu beží v hlave. Spleť akýchsi myšlienok, o ktorých sa pravdepodobne nikdy nedozviem. Potom sa vráti späť do reality a znova na mňa zaostrí svoj zachmúrený pohľad. 

„Tvoja ponuka stále platí?" prižmúri trocha oči a čaká, či som si to naše prímerie náhodou nerozmyslela.

„Platí," vydýchnem. Zrazu mám pocit, ako keby sa nado mnou vznášal o čosi bližšie. Zrazu mám pocit, že keby ma teraz pobozkal, nič zlé by sa nestalo. Ach, čo to...?

Tieto pocity sú pre mňa nové a dokonale ma mätú. Dívam sa mu do očí a pohľadom preskakujem z jedného oka na druhé. Mohla by som? Naozaj by to šlo? Vedela by som sa toho všetkého zbaviť a spraviť krok vpred? 

Môj dych je tak plytký, až by sa mohlo zdať, že ani nedýcham. Zato Jess dýcha zhlboka a o čosi rýchlejšie. Od nervozity si zakusnem do spodnej pery o čosi silnejšie, ako som chcela a cítim, ako mi začne krvácať. Prejdem si po nej jazykom, a potom...

V jednej sekunde si olíznem peru a v druhej sa ocitnú jeho pery na tých mojich. Je to ako blesk z jasného neba. Tak dlho som sa nebozkávala. Už som aj zabudla, aký je to pocit. Aké to môže byť príjemné. Je to tak dávno, čo som naposledy pocítila ten hrejivý pocit v mojom vnútri. Och, bože. Naše jazyky sa hneď prepletú a mnou prejde tá dávno zabudnutá vlna vzrušenia. Ten príval rôznych pocitov sa cezo mňa prevalí, ako nezastaviteľná tsunami. 

Keďže ležím pod ním, nemám sa ako odtiahnúť. Položím ruky na jeho pevný hrudník a zatlačím. Okamžite sa odo mňa odtiahne. Rukami zachytím jeho košeľu a zabránim mu tak odtiahnuť sa úplne. Ruky má položené v piesku vedľa mojej hlavy Naše tváre sú od seba vzdialené len niekoľko centimetrov. Obaja na seba zmätene pozeráme počas toho, ako preskakujeme pohľadom z našich pier na oči a späť, rozmýšľajúc, čo sa to práve stalo. 

Nie, nemyslím ten bozk, ale tá zmes pocitov, ktorá sa vynorila na povrch počas neho. Ten bozk trval len pár sekúnd, no obaja sme zadýchaný, ako keby sme práve zabehli maratón. Neveriacky sa dívame jeden na druhého a snažíme sa ukľudniť naše búšiace srdcia. 

„Prepáč, ja... nechcel som. Teda chcel, ale... prepáč," začne sa mi okamžite ospravedlňovať.

Pustím ho a on si hneď sadne. Rukou si prehrabne svoje neposlušné strapaté vlasy a obzrie sa na mňa. Zrejme čaká plač, útek, alebo nejakú nadávku. Neviem. No ja len ležím, upokojujem svoj splašený dych a divoko bijúce srdce. Stále sa snažím pochopiť, čo sa to práve stalo. Čo sa práve odohralo v mojej hlave, mojom srdci a v mojom vnútri. Moc mi to ale nejde, pretože jediné na čo chcem myslieť, sú Jessove pery na tých mojich. Pohyb jeho jazyka v mojich ústach. Jeho chuť...

   Jess

Asi som to posral. Najhoršie na tom celom je, že neviem ako moc. Z jej výrazu tváre totiž nevyčítam nič iné ako to, že je v šoku. Ale... nie, nedalo sa odolať. Musel som ju ochutnať. Na tú jednu jedinú sekundu sa mi zazdalo, že to chce tiež.

Pozriem sa späť za horizont mora do ďalekej tmy a uvažujem, čo teraz. 

„Chcem ťa," prehovorí z ničoho nič Lisha.

„Čože?" obzriem sa späť na ňu. Tie slová ma zaskočia. Nie som si istý, či to naozaj vyslovila. To, na čo som čakal a myslel, že sa už nedočkám.

„Odpoveď na tvoju otázku," povie mi dokonale kľudná. 

Mám chuť ju objať a znova pobozkať. Najradšej by som ju bozkával celú noc a i tak by som nemal dosť. Samozrejme to nespravím, ale hneď mi napadne, že bude strašne ťažké držať sa od nej. Každopádne je to rýchlejší posun, ako v aký som dúfal a to mi vyčaruje spokojný úsmev na tvári.

„A teraz poďme naspäť. Možno sa mi ešte ujde jeden pohár vína pred spaním," postaví sa zrazu a je pripravená na odchod. Nechce to viac rozoberať. Dokonca si nekladie ani žiadne nové podmienky, čo je fajn. Ale, čakal by som aspoň náznak nejkého pozitívneho pocitu na jej tvári. Jej výraz je však stále neutrálny. Ani náznak úsmevu, či radosti. Možno je to len tou tmou. A možno prekvapila samu seba a ako povedala, potrebuje čas. 

A ja jej dám toľko času, koľko bude potrebovať. Presne tak, ako som jej sľúbil. Stojí to za to. Ona za to stojí.

       Lisha

Cestou z útesu rozmýšľam nad tým, či sme teraz akože v nejakom vzťahu. Bezdotykovom vzťahu. Nad tou myšlienkou sa musím zasmiať. Jess sa na mňa otočí, aby zistil čo je mi smiešne. 

„Som bezdotyková," rozosmejem sa ešte o čosi hlasnejšie. 

„Čo to meleš?" začuduje sa Jess, vraštiac nado mnou odočie.

„Totálne nemožná a bezdotyková. Teší ma," smejem sa ďalej.

Pokrúti nado mnou hlavou a na perách sa mu objaví úsmev. Teší sa z mojej dobrej nálady. Z toho, že sa pri ňom smejem. Viem to. 

Odľahlo mi. Tak strašne mi odľahlo. Nechápem kam to zmyzlo, no mám z toho takú radosť. Ten ťaživý pocit je preč. A ja sa aj napriek tomu, že som tu s ním sama, dokážem smiať. 

„Čo ti dali do toho vína?" nakloní hlavu jemne na stranu.

„Myslíš, že tvoje pivo by bolo bezpečnejšie?"

„Jednoznačne," kývne hlavou na súhlas.

„Možno by sme si mali zopakovať naše prvé stretnutie, aby som ti mohla pripomenúť, aký si podivýn."

„Prvé stretnutie? Si si tým istá?" naoko sa začuduje Jess. 

„Nemyslím to, z ktorého si pamätám len niekoľko sekundový záblesk z tej vane, kde si nado mnou stál, ako nasraný poloboh," prezradím nechtiac, ako som ho vtedy vnímala.

„Poloboh?" začudovane, možno aj trocha pobavene nadvihne obočie a kútiky úst mu cukajú dohora.

„Ale zas si nenamýšľaj! Bola som predsa totálne na mol," uzemním ho trocha.

„Takže rande na múriku?" zastaví sa pred bráničkou a čaká na odpoveď.

„Rande na múriku," potvrdím mu s novým úsmevom na perách. 

Vŕzgajúca bránička ihneď ohlási náš príchod. Všetci stíchnu a dívajú sa na nás od stola z terasy. Rob s Tefom skôr vážnejšie, no s nadvihnutým obočím a baby s potmehúdskym úsmevom na perách. 

Panebože, viem si presne predstaviť, ako to musí vyzerať. Pozriem na Jessa, no ten len mykne plecami a odkráča si po pivo. Viv mi už aj nalieva víno a posúva mi bližšie hrozno so syrom, čo k nemu pripravili. Vidím na nej, že ju stojí veľa námahy, aby držala jazyk za zubami. Em je tiež spokojná s tým, čo práve videla, no naoko sa na mňa ešte hnevá. 

„Fakt ste sa usmievali?" nakloní sa nad stôl Tefo.

„Ja viem, je zarážajúce, že ma tentokrát nerozplakal," usmejem sa naňho spoza pohára.

„Je toho viac, čo ma dnes zarazilo, ver mi," vyhodí si jeden kúsok syra do vzduchu a ten mu padne rovno do otvorených úst. Nestihnem reagovať, pretože Jess sa už vracia. 

„Mal by si sa dať k cirkusantom," povie Viv Tefovi po tom, čo si do úst hodí ďalší kúsok. „Nevieš sa normálne ani najesť."

Tefo namiesto toho, aby jej odpovedal, vezme jednu bobuľku hrozna a hodí ju po nej. Trafí ju presne do čela. Viv si založí ruky cez prsia a našpúli nespokojne pery.

„A teraz skús otvoriť ústa do veľkého Ó," povie jej žmoliac v ruke druhú bobuľku hrozna, pripravený na ďalší hod. 

„Nemám si k tomu ešte kľaknúť?" nadhodí Viv so sladkým úsmevom na perách a prižmúrenými očami. Párkrát pri tom zakmitá obočím.

„Možno raz, Viv. Zatiaľ ale zostaň v rovine snov," mrkne na ňu.

„Naser si. Beztak sa netrafíš ani do kľúčovej dierky," provokuje ho.

„Raz, Viv, ťa presvedčím o opaku," mrkne na ňu a nakoniec hodí pripravenú bobuľko hrozna do svojich úst.

„To mi skôr vypichneš oko," zažmúri naňho. To už sa všetci zasmejeme. Nedá sa inak, ako si to predstaviť. Tefo ešte chvíľu s úsmevom na perách hypnotizuje Viv. Ona sa zatiaľ načiahne po hrozno, ktorého jednu bobuľku zovrie medzi perami a potom ju vcucne. 

„Vystačím si aj sama. Aspoň neprídem k úrazu."

„Dokonalá dáma," mľaskne spokojne Tefo. Týmto svoju slovnú výmenu ukončia. 

Raz sa z nich prisahám, pocikám od smiechu. Keďže už je dosť neskoro, o nejakú chvíľu neskôr sa rozhodnem, že je najvyšší čas, aby som si šla ľahnúť. Dnešný večer sa toho stalo až príliš veľa.

-------------

Ahojky :) Tiež sa z nich tešíte a prihlúplo usmievate? Ako asi dopadne rande? Konečne nastáva tá príjemnejšia časť príbehu... 🖤

Ďakujem za každé prečítanie. Hviezdička, či koment potešiaaa (aj kritika, pretože tá ma tiež posúva ďalej) :)