Samuel zbadá, že už nemá moju pozornosť. Zrejme vidí aj to, že niečo nie je v poriadku. Obzrie sa za seba, aby videl na koho sa to tak uprene dívam. 

Jess vyzerá, že sa nevie rozhodnúť, či má ísť k nám a jednu mu vraziť, alebo sa otočiť na päte a ísť preč. Keď sa však zdvihnem zo stoličky ako prvá, otočí sa a zamieri späť k promenáde.

Nie... nie, neodchádzaj. Prosím. 

V očiach sa mi začnú lesknúť slzy. Znova som to posrala.

Pred očami sa mi zjaví slovo kurva, vyrezané na mojom stehne. Zrazu mi je zle. Prepadne ma pocit úzkosti. Nechuť. Smútok. Už neviem zadržiavať slzy. Chcem kričať, trhať si vlasy, rozrezať sa na márne kúsky a potom sa hodiť do smetného koša. A pritom sa vlastne nič zlé nestalo. Nič som predsa nespravila. Lenže viem, ako niečo takého vnímal Dan.

„Choď," prehovorí Samuel, na ktorého som pri tej záplave pocitov skoro zabudla. Zadívam sa naňho so zaslzenými očami a potom zamierim von z podniku. Idem však druhým smerom ako išiel Jess. Chcem byť sama. Nemám silu mu vysvetľovať, že to čo videl nebolo nič. Nepočúval by ma. Varovala som ho. Ach bože, Dan vedel prečo robí to, čo robí. Kade chodím, tade ľuďom len ubližujem. Ublížila som Danovi, Jessovi, aj Em. 

Nariekam a bežím, nevedno kam. Niekto ma schmatne za rameno a zastaví.

„Myslel som, aby si šla za ním," zamračí sa na mňa zadýchaný Samuel.

„Čo? Prečo by si ma posielal... Nebude ma počúvať," potrasiem hlavou. Ďalej pri tom vzlykám a celá tŕpnem, kedy ma už pustí. Chcem sa znova rozbehnúť a zaryť sa hlboko, hlboko do môjho vnútra. Potrebujem to zo seba dostať von. 

Chytí ma za ruku a zastaví ma v mojom zbesilom vyčíňaní na mojom zápästí. Ani som si neuvedomila, že to robím. Prahnem po žiletke a po tom pocite, keď ňou zarežem do pokožky. Prv to zaštípe a ide ľahko, no keď prejdem po rane ostrím druhýkrát, zacítim odpor tkaniva, nachádzajúceho sa pod jemnou kožou a tukom. Vtedy zomknem viečka pevnejšie k sebe, zhlboka sa nadýchnem a vstrebávam tu bolesť. Je to pre mňa ako vyslobodenie. Chvíľkové, ale predsa.

„Mira, buď tu so mnou. Haló," snaží sa zachytiť môj pohľad a vytiahnuť ma tak z mojich myšlienok. 

„Nevolám sa tak," zafňukám.

„Vďakabohu, že nie."

Usmejem sa naňho cez slzy. Nie, to meno sa ku mne ozaj nehodí. „Lisha. Volám sa Lisha."

„Teší ma Lisha."

„Prečo si ešte tu? Prečo si za mnou šiel. Každý normálny chlap by bol rád, že sa zbavil takej hysterky ako som ja." 

„Každý normálny človek by nenechal niekoho tak rozrušeného, len tak odísť. Hlavne, ak ide zlým smerom," dodá. Voľnou rukou mi utrie slzy z tváre a ja ho nechám. Neuhla som, neodtisla ho, ani nezadržala dych. 

„Celý život idem zlým smerom," pokrútim hlavou.

„Tak to naprav," pozrie sa na mňa tak povzbudivo, ako keby všetko vedel.

„Kto si?" 

„Priateľ? Zúfalec, čo sa hrá na terapeuta? Alebo len niekto, kto dúfa, že sa naňho raz pozrie nejaká žena tak, ako si sa dívala ty naňho."

Ale prečo? Čo to má dopekla znamenať? Prečo ma musí stále tak miasť?

„A teraz choď, kráska. Kým si to nerozmyslím," pustí ma a hodí hlavou smerom k promenáde, kam išiel Jess. Pozerám naňho celá zmätená a snažím sa prísť na to, prečo to robí. 

„Padaj!" povie už o čosi drsnejšie, až ma pri tom trocha mykne. Potom sa usmeje a otočí na odchod.

V hlave mám toľko otázok. Stretneme sa ešte? Nakoniec sa však po jeho výzve rozídem naspäť k našej pláži. Ani sa nerozlúčime.

Viem presne, kde hľadať Jessa. Cestou po promenáde si preberám ten guláš myšlienok, čo mám v hlave. Ako prechádzam okolo jedného obchodíku, bodne ma pri srdci, lebo z neho počuť jednu pieseň. Opäť sa mi vyjaví záblesk minulosti, ktorý s ňou mám spojený.

---

Bol ďalší horúci deň. Jeden z posledných, pred návratom Dana. Obaja sme si toho boli veľmi dobre vedomý. Dali sme si poobedňajšie stretko v centre mesta. Šli sme sa zašiť do neďalekého parku. Na malom pódiu tam hral nejaký típek staré odrhovačky. Sadli sme si pod jeden zo stromov, aby sme sa schovali pred zapadajúcim slnkom. Jess mi vtisol do rúk balíček extra kyslých cukríkov. Veľa sme sa s nimi nasmiali. Hlavne na mne teda. 

Keď sa neskôr zotmelo, zažali sa svetelné reťaze medzi stromami. Bolo to naozaj krásne. Týpek na pódiu zahlásil, že už sa blíži koniec jeho hrania. Škoda, bol to príjemný podmaz, pomyslela som si. 

Zrazu sa Jess zdvihol, že si musí odskočiť. Keď sa vrátil, v ruke držal jednu ružu, ktorú mi daroval.

„Ďakujem. No tie cukríky by mi stačili." Och, áno prekvapil ma a ako.

„Smiem prosiť?" natiahol ku mne ruku, stojac nadou mnou. 

„Čo?" nepochopila som hneď o čo ma žiada. 

„Tanec."

„Robíš si srandu?" Ak som bola predtým prekvapená, tak táto žiadosť ma priam šokovala.

„No tak, Lish. Neuľahčuješ mi to," povzdychol si nado mnou. Prijala som teda ponúkanú ruku.

„Čo to robíš?" snažila som sa zistiť o čo mu šlo. Tuho sme sa k sebe pritisli a ja som si položila hlavu na jeho rameno. Tvár som mu zaborila pod bradu a nasala tú príjemnú vôňu. Bolo mi tak dobre. Naše nohy sa len lenivo posúvali, naše telá jemne pohupovali. 

„Tancujem."

„Ale prečo?" Jeho ľavá ruka sa skĺzla z môjho boku na zadok. Jemne mi ho stisol a ja som mu pri tom zafunela do krku.

„Myslel som, že by si ocenila trocha romantiky. A už mlč," utíšil ma nakoniec. Škoda, chcela som si ho ešte trocha doberať. I keď mi tým zalichotil a moje srdce plesalo ako splašené. „A počúvaj," zašepkal mi ešte do ucha. 

Započúvala som sa teda do piesne, ktorá zrovna hrala. Bol to song od Foreigner, s názvom I want to know what love is. Pesničku som spoznala, no nikdy som sa do nej pozornejšie nezapočúvala. Jej text ma zasiahol. Tancovali sme spolu v tesnom objatí. Hlavu som mala stále položenú na jeho ramene a mala som pocit, akoby mi spieval on.

    Chcem vedieť, čo je to láska

    chcem, aby si mi to ukázala

    chcem cítiť, čo je to láska 

   viem, že ty mi to môžeš ukázať

Tá chvíľa bola magická. Ale aj bolestivá. Nie, ja ti lásku nemôžem dať. To bolo jediné, na čo som v tej chvíli pomyslela.

---

Z môjho zasnenia, ma vytrhne otravný predavač, pred ktorého obchodom, som zastala. Akonáhle sa spamätám, vyberiem sa rýchlym krokom ďalej. Už som na úrovni nášho bývania, keď sa zrazu zarazím a zostanem stáť. Už len kúsok a budem mu stáť zoči-voči. Čo mu chcem vlastne povedať?

--------------

Trocha kratšia kapitola, no snažím sa to rozdeľovať na nejaké ucelené scény. Konečne sa začína tá príjemnejšia časť  príbehu ;) Inak už dopisujem koniec a verím, že aspoň časť z vás prekvapí :P

A ako vždy, za akúkoľvek spätnú väzbu budem véééľmi rada. Takže komentuje, hviezdičkujte, kritizujte. Ďakujem :)