Lisha

Pôvodne som zamierila k tomu malému kúsku raja, ktorý som dnes objavila. Asi v polke cesty mi ale napadlo, že ak ma pôjde hľadať Jess, skôr či neskôr by ma tam našiel. Na pláži by som tiež nemala pokoj. Tú prejde určite ako prvú. Preto sa otočím a zamierim na promenádu.

Chcem si nájsť nejaké tiché miesto, kde je menej ľudí a tak asi v jej strede zahnem do jednej z bočných uličiek.
Absurdné. Celá táto situácia mi príde úplne absurdná. Aby som sa tu musela schovávať, boh vie kde, len preto, aby som mohla byť na nejaký čas sama. Túto dovolenku som si celkovo predstavovala inak. Čo sa ešte môže posrať?

Po asi piatich minútach chôdze, sa ocitnem na maličkom námestíčku. V jeho strede je veľký košatý strom, okolo ktorého sú dookola rozmiestnené lavičky a napravo od tohto stromu je malý kostolík. Vzadu je zrejme akási kaviarnička. Dokonalé miesto. Je tu ticho a nikde nikoho.

Idem si teda sadnúť na jednu z lavičiek, keď zbadám niekoho v uličke pri kostolíku. Dvaja chlapi. Prvý je v čiernej košeli a plátených nohaviciach. Vlasy má začesané dozadu a jeden neposlušný pramienok, mu padá do čela. Druhý pôsobí trocha zanedbane. Rozopnutá kvetinová košeľa, roztrhané rifle, na nohách šľapky, rozcuchané blond vlasy a na brade strnisko. V prvej sekunde sa zľaknem, či ten blonďák nie je Dan. Prepadol ma totiž akýsi zlý pocit. Také to zamrazenie na zátylku.

Prizriem sa im lepšie a trocha mi odľahne, keď mu uvidím do tváre. Nie je to Dan. Čo by tu preboha robil? Som paranoidná. Najradšej by som sa prefackala za moju bujnú fantáziu. Na tých pár sekúnd mi prisahám, stuhla krv v žilách. Síce to nie je Dan, no ten zlý pocit pretrváva. Nemala by som tu byť.

Chlap v čiernej košeli podáva tomu druhému zväzok bankoviek. Tučný zväzok. Najvyšší čas vypariť sa. Otočím sa a snažím sa neutekať.

Spravím len prvých pár krokov, keď sa spoza mňa ozve: „Hej!"

Okamžite sa rozbehnem. Vbehnem však do inej uličky, ktorá sa za pár metrov stáča. Ešte sa rýchlo obzriem za seba, aby som sa presvedčila, že ma nikto nesleduje. Keď sa otočím späť a zahnem za roh, do niekoho vrazím.

Nabúram tak tvrdo, až ma odhodí dozadu. Keby ma dotyčný nezachytil, padla by som rovno na zadok. Čierna košeľa, bledé plátené nohavice, vlasy začesané dozadu, s tým prekliatym neposlušným pramienkom, padajúcim mu do čela. Dopekla!

Je to ešte horšie. Je to ten neodbytný, sebavedomý chlapík v obleku zo včera. Pozerám naňho ako na zjavenie a neviem, čo mám robiť. Stále ma drží jednou rukou za predlaktie. Drží ma pevne.

„Ale, ale, aká náhoda. Opäť sa stretávame. Na prechádzke?" Tvári sa, akoby sa nič nedialo. Na perách mu pohráva jemný neškodný úsmev.

Mlčím. Myslím, že dnes ho moje mlčanie už až tak neprekvapí.

„Dnes je príjemný večer na spoznávanie mesta. Môžem sa ponúknuť, ako sprievodca? Poďte," zovrie ma ešte silnejšie a postrčí vpred. Pár krokov prejdeme mlčky. „Myslím, že by sme si mohli potykať nie? Ja som Samuel," otočí sa na mňa s nadvihnutým obočím a čaká na moju odpoveď. Znova sa usmeje. Naoko pôsobí neškodne. Priateľsky.

„Mira," vyletí zo mňa po niekoľkých sekundách rozmýšľania.

„Často si nemôžeš spomenúť na svoje meno, Mira?"

„Nikdy sa mi nepáčilo."

„Hm. Nehodí sa k tebe."

Vie, že mu klamem? Mám dôvod mu klamať? Ani neviem čoho som to vlastne bola svedkom. Možno o nič nešlo a ja sa bojím zbytočne. Prosím, prosím, nech je to tak. Chcem pôsobiť tiež tak uvoľnene ako on, no nejde mi to. Všetky svaly v tele mám napäté. Som nervózna z toho, že neviem na čom som, ale tiež z toho, ako ma stále zviera.

Všimne si ako pozerám na jeho ruku, ktorou ma drží. 

„Ach, prepáč. Zabudol som," pustí ma.

Zrazu sa mi o čosi ľahšie dýcha. Myslím, že moja úľava je viditeľná. Sleduje ma. Mám pocit, že mu nič neunikne. Všíma si moju mimiku, reč tela. Nie, len si to nahováram. Zo stresu a vína mi šibe. Asi mi seriózne preskakuje. Naozaj. Predsa by som nemohla mať toľko smoly, aby som po tom všetkom narazila na nejakého mafiána, čo si bol zrovna pre svoju dávku u dílera alebo čo. Chce sa mi z toho smiať. Smoliarka. To som.

Ani neviem ako, rozosmejem sa nahlas. Nejde to zastaviť. Smejem sa ako totálny šialenec, až mi tečú slzy a musím sa držať za brucho. Keď už sa nevládzem smiať, opriem sa o jednu zo stien a zveziem sa po nej na chodník. Sedím na zemi s nohami pokrčenými v kolenách, opretá o stenu nejakého domu. Už sa len tak uchechtávam. Môj záchvat ustáva.

Samuel si ku mne čupne. Je zo mňa trocha vedľa. 

„Si v poriadku?" nakloní hlavu trocha nabok a zrejme sa snaží zistiť, či som sa nezbláznila.

„Samozrejme, že nie," odpoviem tak kľudne, ako sa len dá. Na perách mi ešte pohráva úsmev, ktorého sa asi hneď tak nezbavím. Smejem sa len sama sebe. „Vieš, včera som položila takú otázku jednému... To je jedno komu. Dnes tu otázku musím položiť tebe," ešte sa poslednýkrát uchechtnem nad tým, akým absurdným sa stal tento večer. Prižmúrim oči a zadívam sa do tých jeho. „Chceš ma zabiť alebo pretiahnuť?" Myslím, že lepšiu otázku som nemohla vymyslieť. Zjavne sa hodí v toľkých situáciach.

Teraz sa objaví úsmev na jeho perách. 

„Ani jedno, ak to nebude nutné," odpovie po chvíľke uvažovania.

„Ak ma tvoja odpoveď mala ukľudniť, tak to vôbec nezabralo," pokrčím obočie a pomyslím si, že som asi úplne v háji.

„Prečo by som ťa mal chcieť zabiť?" pokrčí nosom a na chvíľu si zahryzne do spodnej pery.

„Ja neviem. Mohol by si ma chcieť odstrániť pre to, čo som práve videla." A je to vonku. Trocha tŕpnem, kým sa mi dostane odpovede.

„A čo si videla? Ako dávam môjmu poslíčkovi výplatu?"

„Ak mi to zachráni život, tak jednoznačne áno," zrazu mám pocit, že si zo mňa asi trocha uťahuje. Fakt som sa zbláznila. Je to definitívne potvrdené.

„Ak ti sľúbim, že ťa nezabijem, ani nepretiahnem, môžeme ísť na ten drink, ktorý si mi sľúbila?" natiahne ku mne ruku, aby mi pomohol na nohy.

„Ten sľub si si vynútil vieš? Nedal si mi moc na výber," vstanem, ignorujúc jeho ruku.

„Nuž, to je pravda. Ale musel som to skúsiť. Inak by si mi ušla a už by som ťa možno nikdy nevidel. Kto mal vedieť, že do seba budeme čo chvíľa vrážať?" Ponúkne mi rameno, aby som sa doňho zavesila a on ma mohol viesť ulicou.

Opäť ho odignorujem. Trocha na mňa zažmúri a ruku zvesí späť pozdĺž tela. Zavedie ma do neďalekej malej reštaurácie. Do tej, kde sme do seba prvýkrát narazili. Naozaj zrovna sem? Hm.

„Nevyzeráš byť zrovna prekvapená mojou voľbou podniku," nadhodí pri tom, ako mi odsúva stoličku, aby som si mohla sadnúť.

„Ani nie som. Zrovna včera, keď sme tu večerali, som si hovorila, že je to ideálne miesto pre zamilované páry."

„Myslíš, že by sme mohli byť takým párom?" opýta sa, ako by nič a sadne si oproti mne.

„Myslím, že rozhodne nie," odvetím bez rozmyslu.

„Si iná," oprie sa lakťami o stôl a neprestáva sa na mňa dívať.

„Iná, ako si dúfal?" nakloním sa nad stôl, aby som mu bola o kúsok bližšie. „Vieš, som pripitá," priznám sa mu. 

Na tvári mu opäť badať pobavenie. Zrejme ho tento fakt moc neprekvapil.

„Vtipná."

„Akože smiešna?" To sa ma trocha dotklo.

„Nie. Vtipná," zatvári sa vážnejšie, aby mi dal najavo, že to bola lichôtka a on ju myslí vážne.

„Dám si vodu s citrónom."

„Škoda. Majú tu jeden skvelý drink. Špecialita podniku."

„Ďakujem, ale dám si iba tú vodu a pôjdem."

Ak som si to všetko doteraz len nahovárala a nič mi nehrozí, mala by som to tu ukončiť čím skôr. Mám dosť svojich problémov, ktoré potrebujem riešiť. Nechcem si na zoznam pridať ešte aj jeho. Našťastie ma ďalej neprehovára a objedná nám. Jeden džbán vody s citrónom, ľadom a dva poháre k tomu. Čašníčka je do minúty naspäť a naleje nám.

„Takže, ako by som ťa presvedčil, aby si zostala dlhšie?"

„Nijako. Ver mi, nič by z toho nebolo. Len tu so mnou strácaš čas," priznám, dúfajúc, že ho to odradí.

„Si príjemná spoločníčka."

„Ďakujem."

„Myslíš si, že ťa chcem dostať do postele. Však?" snaží sa tváriť neutrálne, no jeho oči sa smejú.

„Samozrejme. Prečo by sme tu inak boli?" O čo sa to snaží?

„Lebo je mi s tebou príjemne." Raz je vážny, potom sa smejú jeho oči a občas sa zasmeje aj on sám.

„Si na chlapov?"

„To rozhodne nie som," pokrúti hlavou.

„Vieš, najprv som si myslela, že ma zabiješ. Potom som si myslela, že ma chceš pretiahnuť. Teraz ale neviem vôbec o čo ti ide a to je asi ešte horšie, ako tie dve predošlé varianty," poviem mu po pravde, čo si myslím. Stále sa neviem rozhodnúť, či sa ho mám báť, alebo nie. Doteraz toho o sebe moc nepovedal. Zato mne sa jazyk konečne rozviazal. Čo dokáže trocha vína. Možno trocha viac, ako dom mala v pláne.

„Možno by si nad tým nemala toľko rozmýšľať. Máš moc bujnú fantáziu. Mala by si skúsiť len tak byť."

Nad touto jeho myšlienkou sa musím trpko pousmiať, lebo mi pri tom napadne ako vždy len jedno.
„Len tak som bola niekoľko rokov. A keď som prestala len tak byť a začala uvažovať nad vecami, zistila som, že sa deje niečo, čo som nechcela aby sa dialo." Ani neviem prečo mu to hovorím, ale ide mi to akosi samo. Možno je to tým, že sa nepoznáme a preto mu môžem povedať v podstate čokoľvek.

„V tom prípade je dobre, že si precitla."

„Precitla, ale tie rany si so sebou ponesiem celý život." Pri tých slovách pozerám do stola. Potom si však poviem, že pred ním nechcem upadnúť do žiadnej depky, ani sa ľutovať. Pozriem sa späť naňho. Jeho pohľad sa nezmenil.

„Máš krásne oči. A pohľad, ktorým keď sa na človeka zadívaš, tak má pocit, že mu vidíš až do duše. Niečo tak intenzívne som ešte nezažil," povie zrazu. Celú dobu sa na mňa uprene díva, držiac v jednej ruke pohár, ktorým jemne krúži.

Ako sa dá na niečo také reagovať? Moje prekvapenie z toho čo povedal, nahradí iné.

Jess sa rúti uličkou k reštaurácii, kde sedíme. Keď ma zbadá, zastaví sa a v očiach mu badať akúsi úľavu z toho, že ma konečne našiel. V druhej sekunde však vidím čosi iné. Ranené srdce, keď zbadá, že sedím pri stole s iným chlapom.

Zatína sánku, aj päste.

---------------

Ojoj Lisha, čo teraz, že? :) Nechtiac sa dostala do nepríjemnej situácie... Ale ja už sa blížim v písaní pomaly do finále a myslím, že je sa na čo tešiť (;