Hneď ako si sadneme do piesku, v ruke sa mi ocitne otvorená fľaša vína. Napijem sa a podám ju Viv.

„Zahajujem tento babský večer mojim ospravedlnením. Em, prepáč, že som sa ti snažila pomôcť. Pri tom kopanci som mala prestať," napije sa a podá fľašu Em. „A tebe kočka, sa ospravedlňujem, že som sa rýpala v tom, do čoho ma nič nie je."

„Pokiaľ už sa mi nebudeš snažiť pomáhať s Robom, nech je ti odpustené," prehlási Em a usmeje sa pri tom na Viv. 

„Mne sa nemusíš ospravedlňovať. Nemohla si vedieť... a ja som to nemala tak rozpitvávať. Sama si za to môžem." Em mi podá fľašu a ja si odpijem čo najmenej. Už cítim ako mi začínajú horieť líca. Síce som vypila najmenej, no je to tretia fľaša. 

„Ak sa o tom chceš porozprávať, sme tu pre teba. Nič z toho čo tu odznie sa nedostane von." Em vidí, že by som toho chcela povedať viac. Verím, že by mi to pomohlo. Ale neviem či to dokážem. 

„Ani neviem, kde by som mala začať. Je toho tak veľa na čo nechem myslieť, že sa toho ani moc povedať nedá," skúsim to. Aspoň niečo zo seba dostať. Hrám sa pri tom s pieskom a bojím sa zdvihnúť pohľad. Ako sa na mňa budú pozerať po tom čo im poviem? Ak im to poviem. 

„Myslím, že na začiatku medzi nami asi bola láska. Medzi mnou a Danom. Jediné čoho sa bál bolo, že ho podvediem s Jessom. Nechápem prečo. Možno zbadal niečo, čo mne doteraz uniká. V ten večer keď som sa s ním, s Jessom, zoznámila. Odvtedy sa mi snažil vymyť mozog jeho očierňovaním. A ja som sa o to viac snažila uchmantnúť si aspoň päť minút s ním. Bol pre mňa záhadou. Vždy som si hovorila, že je to čudák, ktorý mi tam proste nezapadá. A on mi hovoril, že to ja tam nezapadám. Že tam s nimi strácam čas a podobné kraviny. Prečo mi to hovoril? A keď Dan odišiel na leto preč, tak sa to proste stalo a nešlo to zastaviť. Trávili sme spolu každú voľnú chvíľu. Stále som v sebe mala naprogramované, že som Danova frajerka, tak je jasné, že sa budem musieť vrátiť k nemu. A tak som Jessa úplne odpísala. Nedala som tomu ani najmenšiu šancu. Nedovolila si ani jednu jedinú myšlienku na city k nemu. Brala som ho ako nezodpovedného sukničkára, čo si neváži ženy a nie je naňho spoľah. Celú dobu mi dokazoval pravý opak, ale ja som bola ako slepá a hluchá. A keď sa Dan vrátil, hneď som sa mu priznala. Najprv sa mi snažil odpustiť a ja som sa mu snažila dokázať, že to, čo sa stalo, pre mňa nič neznamenalo. Ale nikam to neviedlo. Neodpustil mi." Tu sa musím zastaviť, lebo prechádzam v spomienkach tam, kam sa vracať nechcem. 

„Vtedy to mal byť koniec, ale namiesto toho sa začalo peklo. Peklo, ktoré sa stále zhoršovalo. On bol stále ten ranený a ja tá beštia, korá ho ranila. Začal byť strašne žiarlivý, stále ma kontroloval a..." musím zavrieť oči a párkrát sa zhlboka nadýchnuť. V hlave sa mi mihne niekoľko spomienok, ktoré ma zabolia.

Viv a Em sú ticho. Dávajú mi potrebný priestor. 

„Každý jeho dotyk mi bol tak odporný. Už sa mi pri tom nedokázal ani pozerať do tváre. Občas mi nadával do zradcovských kuriev. Inokedy zas chcel, aby som mu pri tom vyznávala lásku.  Potom sa zas ľutoval. Bola som mu ukradnutá. To, ako so mnou zaobchádzal, čo so mnou robil... jak posledná špinavá štetka. A ja som to ticho znášala. Panebože, ako som mohla..." zlomí sa mi hlas. Zastavím pohyb ruky v piesku a zostanem ticho civieť pred seba. Po líci mi steká slza.

Ako som to mohla dopustiť? Ako som to mohla trpieť tak dlho? Ten hajzel. Kretén. Debil! Zrazu do mňa vojde neuveriteľná zlosť. Pred tvárou sa mi objaví fľaša. Doprajem si tri poriadne dúšky chladivého vína.

„Ty jebnutý psychopat!" zakričím do tmy a dám tak priechod mojej zlosti.

„Skurvený debil!" zavreští Viv vedľa mňa. 

„Prašivý kokot!" pridá sa Em. 

Keď sa na ne pozriem, zistím, že Em sa lesknú oči a Viv sa na mňa snaží povzbudivo usmievať. A ako tam tak na mňa hľadia, rozplačem sa. Okamžite sa mi dostane objatia. 

„Raz som chodila s dvoma chalanmi naraz. To bol teda záhul," povie do tmy Viv, aby navodila veselšiu atmosféru a zahnala moje pochmúrne myšlienky. 

„A ako sa to skončilo?" podporím ju otázkou, vďačiac za zmenu témy.

„Nechali ma. Kvôli Tefovi. Ako všetci," mykne plecami Viv.

„Ako to?" zaplaví ma vlna zvedavosti. Ďakujem, Viv.

„No, väčšinou som ja tá, čo sa rozchádza. Ale vždy, keď sa dotyčný rozišiel so mnou, bolo to preto, že ani jeden nezniesol moje priateľstvo s Tefom."

„Bolo medzi vami niekedy niečo viac?" nedá mi nespýtať sa. 

„Nie! Preboha, jasné, že nie. Poznáme sa od mala. Skôr by sme sa pobili ako pomilovali. Ver mi." Viv nad mojou otázkou krúti hlavou a keby nebola tma, povedala by som, že sa dokonca aj červená. 

Em je celú dobu ticho. Okrem tej nadávky, ktorou ma podporila, neprehovorila. Stále ma objíma a mlčí. Zrazu si presadne predo mňa, chytí ma za ruky a s plnou vážnosťou sa na mňa zadíva.
„Musíš to povedať Jessovi. Toto a aj to druhé." 

„Prepáč, ale šibe ti?" musím jej trocha vynadať. Prečo s tým znova začína? „Myslím, že si stihol veľa vecí domyslieť po tom mojom dnešnom výstupe."

„Dnes som zistila, že to, čo si človek dokáže domyslieť, môže byť na míle vzdialené realite," stíska mi ruky, dúfajúc, že sa mi rozsvieti.

„Nemám dôvod mu niečo hovoriť. Vie čo si môže dovoliť. Vie, že sa ma nemá dotýkať. Vie, že odo mňa nemá nič očakávať. Taktiež vie, že sa to všetko pravdepodobne skončí s touto dovolenkou. Nič som mu nesľúbila." 

„A ty ho odpisuješ tak isto, ako vtedy," nedá sa stále Em a má potrebu sa v tom neviem prečo vŕtať ďalej.

„To nie je pravda, Em! Ponúkla so mu mier, môžme byť zase priateľmi."

„Práve si povedala, že sa to pravdepodobne skončí touto dovolenkou. Nechceš mu dať ani jednu jedinú šancu," zatína drápy stále hlbšie do toho, o čom sa bojím premýšľať. O citoch k Jessovi. Jediná časť mňa, do ktorej sa mi nechce nazrieť. 

„O čo ti ide, Em?!" šteknem po nej už trocha naštvane a rozrušene. Zahnala ma do kúta.

„O tvoje šťastie, Lish! Máš ho rovno pred nosom. Ale ty to nechceš vidieť... tak ako si nechcela vidieť to, čo sa dialo s Danom," začne vzlykať Em. To, že na mňa vytiahla Dana ma nadobro vyvedie z miery. Beriem to od nej ako podpásovku.

„Si opitá, Em." S tými slovami vstanem a vyberiem sa preč. Nebudem to ďalej počúvať.

„Ak mu to nepovieš ty, tak mu to poviem ja!" postaví sa Em, kričiac na mňa.

„To nespravíš!" rútim sa späť ku nej ako tajfún.

„Hej, hej, kočky, brzdite. Toto mal byť príjemný liečivý večer," snaží sa nás zastaviť Viv, no ani jedna z nás ju nevníma.

„Pozeral by sa na mňa ako na poslednú chuderu. Ako na blázna. Alebo ešte horšie, ľutoval by ma," pokračujem v hádke s Em. Tentokrát ale odpoveď takmer zašepkám. 

Nechcem aby sa jeho pohľad na mňa zmenil. Nechcem, aby sa na mňa pozeral inak. Viem, že by sa na mňa už nikdy nepozrel rovnako. Aj teraz, keď sa snaží prísť na to, čo sa so mnou deje a pátra v mojom pohľade, je to dosť bolestivé. 

„Vždy sa na teba bude pozerať s láskou. Ako na bohyňu, ktorou preňho si. Čo to nevidíš?" Em sa začnú lesknúť oči nanovo. 

Mám chuť jej šplechnúť do tváre, že len žiarli, pretože sa na ňu tak Rob nedíva. Ale to nie je pravda. Hovorila by zo mňa zlosť. Len kúsavá obrana. Preto mlčím. Viem, že mi nechce zle. To len ja sa mrskám ako ryba na suchu. Aj napriek tomu, že som si toho všetkého vedomá, nemienim si pripustiť, že by mohla mať pravdu.

„Nie si jeho hovorca Em. Alebo áno?" Em ale mlčí. Vzdala to. „Dajte mi pokoj prosím. Chcem byť sama. Zbohom," zvrtnem sa na päte a odídem. 

     Jess

Musel som sa presunúť do kuchyne. Nechcelo sa mi už počúvať Tefove pridrbané fóry. Celú dobu čo sú preč sa musím premáhať, aby som tu obsedel. Chcem odpovede a chcem ich hneď. 

To, čo sa stalo po večeri, čo naznačila Lisha... Dúfam len, že mám príliš veľkú predstavivosť a celé som to zle pochopil. Prosím, nech je to tak. Doriti aj s Danom!

Zo zamyslenia ma preberie zavŕzganie bráničky. Cez otvorené dvere zbadám Em. Utiera si oči a mieri rovno ku schodom. 

„Kde je Jess?" Počujem Viv z terasy. 

Kde je do pekla Lisha?! Nikde ju nevidím.

Viv sa vrúti do kuchyne ako zúrivý víchor. Nájde ma sediaceho na stole s nohami vyloženými na stoličke. Jednou nohou nervózne podupávam a vedľa mňa je položené neotvorené pivo.

 „Prosím ťa povedz mi, že hovorila o inom Danovi," odsunie s rachotom stoličku a sadne si na ňu. 

„Záleží na tom?" Snažím sa pôsobiť nezaujato, ale moc mi to nejde. Nervozita vo mne narastá. Čo sa tam vonku stalo?

„Záleží. Keby si počul to, čo som práve počula ja, vedel by si, že na tom, kurva, záleží!" 

Doriti. Zrazu neviem, či som pripravený na to, počuť pravdu. Viem, že Dan je kretén. Mal za vzor zlého chlapa. Toho najhoršieho hajzla pod slnkom. I tak som dúfal, že sa v ňom nájde viac dobra. 

„Kde je Lisha?" To je to jediné, čo ma momentálne zaujíma. 

„Vonku. Odišla."

„Sama? Em ju nechala?"

„S Em sa pohádali."

Viac mi netreba. Okamžite vystrelím von. 

„Čo chceš robiť?" dobehne ma Viv. „Ani nevieš kam išla."

„Nájdem ju a ďalej sa uvidí." Vivien musí pobehnúť, aby mi stačila.

„Jess, stoj! Najprv sa ukľudni. Vyplašíš ju," schmatne ma za predlaktie.

Zastanem a pozriem sa na jej ruku, ktorou ma zviera. „Ja som kľudný. Tak kľudný, ako sa len dá. Ver mi, Viv. Nevidela si to čo ja. Síce neviem detaily toho čo sa stalo, ale to, ako sa na mňa včera pozrela. Bolo to ako návrat do minulosti. Akoby som videl mamu, keď ju ten hajzel mlátil. Ten jej pohľad pred tým než... Ver mi, nemôže byť sama."

„Ona nie je tvoja mama. Nezabije sa, Jess."

Otočím sa jej chrbtom a odídem. Vie o tom hovno. Zasrané, veľké, hovno!

„Povieš jej to?" zavolá za mnou ešte poslednýkrát. 

Či jej poviem o Danovi? Ten pre mňa prestal existovať keď som odišiel.

---

Dana som naposledy videl deň po tom, ako sa vrátil. Zrovna som sa prišiel rozlúčiť s mamou Oli. S Danovou mamou. Vždy sa starala o celú jeho bandu. Mal som kvôli nej výčitky, že odchádzam. Dan sa k nej nesprával zrovna pekne a ja som bol medzi nimi ako taký mantinel.

„Ale Jessi, neboj sa. Lisha mi s ním pomôže. Zoslalo mi ju samo nebo," povedala, keď som vyjadril svoje obavy. To, že im dvom bude robiť tlmič Lisha, bola ale slabá útecha. Nevedel som sa rozhodnúť či to je dobré, alebo zlé. Zrejme dobré pre mamu Oli, ale zlé pre Lishu. Nezostávalo mi nič iné, ako veriť, že Dana zvládne. Koniec koncov, vybrala si svoju cestu sama. 

Bol som pre ňu len príjemným rozptýlením. Ak som mal iný pocit keď som bol s ňou, bolo to skôr moje zbožné prianie ako realita. Milovala Dana. Nie mňa.

Práve som bol na odchode, keď som v bráne narazil na Dana. V tej sekunde ako ma zbadal, mu tvár sčervenala ako paprika. Nie, to bolo moc prívetivé prirovnanie. Dal by sa skôr prirovnať k vygrcanému leču. Myslím, že som mu vo vlasoch videl zacuchaný špak. 

„Ty zasraný hajzel!" zreval a rozmachol sa na mňa pravačkou. Bol v takom stave, že sa pri tom výpade skoro neudržal na nohách. Stačilo mi posunúť sa o krok dozadu. Skôr som mal strach z toho, že ma ogrcá, ako z toho, že by mi jednu prijebal. 

„Vychladni ty zasran," snažil som sa ho ukľudniť čo najpokojnejším hlasom. To, že som ho občas nazval zasranom, bolo samozrejme prijateľné. Je odo mňa o štyri roky mladší. Taký malý nasraný sopel, ktorý ešte neprišiel na to, čo je v živote dôležité. 

„Jasné, to pre teba som. Zasran, ktorý si nezaslúži, aby ho v živote stretlo niečo dobré, čo? Všetko zničíš!" začal na mňa ziapať ako pomätený blázon. 

„Čo to kurva..." a vtedy mi to doplo. Povedala mu to. To bola rýchlosť. Prečo mu to doriti povedala? Malá naivná poctivka. 

„Trocha ste si zašpásovali, čo? Vytrel si si ňou riť a mne poslal hovno! Až tak ma nenávidíš, Jess?"

 V sekunde som bol pri ňom a držal ho pod krkom. 

„Už nikdy! Počuješ? Nikdy sa o nej nebudeš takto vyjadrovať. Vybrala si teba, jasné? To mňa odhodila ako použitý toaleťák. To ona si vytrela riť so mnou! A ty sa o ňu budeš starať ako o kráľovnú, Dan," povedal som mu jeho slovami, aby to pochopil. Nechýbalo veľa a tresol by som ním o stenu. 

Vošla do mňa taká zlosť. Nie len pre to, čo o nej Dan povedal, ale preto, že si vybrala jeho. Nedospelé šteňa, ktoré nevie čo so životom. Vždy som veril, že je v ňom schovaného viac dobra a rozumu ako ukazuje okoliu. Stále dúfam, že je. Tiež som dúfal, že nerobím chybu, keď odchádzam. Ale doprial som mu jeho kúsok šťastia dúfajúc, že snáď konečne nájde správny smer. 

Konečne som ho pustil. Rukami si prechádzal po krku a snažil sa zhlboka dýchať. „Vypadni," zasyčal na mňa s nevraživým pohľadom.

„Vypadnem. Odchádzam z mesta," otvoril som bránu a vyšiel na ulicu. 

Dan sa postavil a predtým, než mi zabuchol dvere pred nosom, povedal: „Užijem si to. Každú blbú sekundu s ňou." 

Ešte ten deň som odišiel a Dana s Lishou, ponechal ich osudu.

---

Keď nad tým teraz takto spätne rozmýšľam, napadne mi, či to nebola vyhrážka. Plánoval to? Zničiť ju? Bol by niečoho takého schopný len preto, aby sa mi pomstil? Bol som blbec keď som odhalil, že mi na nej záleží. Nemal som mu hovoriť, že sa o ňu má starať ako o kráľovnú. Nerozmýšľal som. Bol som nasraný blbec. Som blbec. 

Kde si, Lish? 

Musím ju nájsť.