Lisha

Och bože, tieto rána. Ako ja neznášam tieto rána po. Už dlho som sa neopila. Pri Danovi som si to naozaj nemohla dovoliť. Vždy som vedela, kedy prestať. 

Všetko sa na mňa lepí, všade mám piesok. Na sebe mám šaty zo včerajšieho večera. Pohľadom skontrolujem Em a Viv, ktoré ležia oproti na manželskej posteli. Sú úplne tuhé. Posadím sa a chvíľu tak zostanem, aby som zistila, čo na túto zmenu polohy povie môj žalúdok. Snažím sa spomenúť si, ako som sa sem dostala. Nemala som dojem, že som až tak opitá. Kurnik! 

Keď sa mi podarí vstať, zatiahnem záves na balkónových dverách, nech nám do izby nesvieti slnko a otvorím dvere do našej izby. Ešte na ne nesvieti a nutne tu treba vyvetrať. 

Sprcha. Och áno, to je to čo teraz potrebujem. Vezmem si čisté veci a zatvorím sa v kúpeľni. Pustím na seba vlažnú vodu a tá ma príjemne osvieži. Ako mi začne voda stekať po rukách, jemne ma zaštípe ľavé zápästie. Čo to...

Dívam sa mračiac na ranu, ktorá sa tiahne cez stred môjho zápästia. Toto som si nespravila večer pri rozhovore s Jessom, to viem určite. Čo sa to v noci dialo? Nie som si však úplne istá, či to chcem vedieť. Hodím si na seba dlhšie tričko a šaty ktoré som preprala aspoň v rukách, idem zavesiť na balkón. Na vedľajšom balkóne sedí strapatý Tefo. 

„Dobré ráno," pozdravím ho a začnem vešať šaty na prádelnú šnúru. V ďalšej sekunde mi hlava vystrelí späť k nemu. „Panebože! Fakt si nahý?" 

„Panebože, fakt sa pozeráš?" pozrie sa na mňa pobavene.

„Ja... čo? Nie, to len že naozaj piješ pivo?"Tefo sedí a v rozkroku si drží orosenú plechovku piva. Keď si ju zdvihne k ústam aby sa napil, rýchlo sa pozriem inam.

„Vieš jak je to. Klin sa klinom vybíja. Mala by si to tiež skúsiť. Vyzeráš, že to potrebuješ," ruka s plechovkou mu klesne späť do lona. 

„Ďakujem za lichôtku, no myslím, že by som sa asi dogrcala."

„V tom prípade tu mám aj Vyprošťovák keby si chcela. Počkaj, skončím poň."

„Preboha len nevstávaj prosím ťa."

„Bojíš sa, že môj zadok nie je dostatočne sexy pre tvoje oči?" povie smejúc sa sa na mne. Potom vstane a prejde do izby. Našťastie to má len na krok. Síce pohľad odvrátim, no keď vstupuje do izby i tak mi to nedá a pozriem sa.

„A zas sa pozeráš," vykukne nadvihujúc jedno obočie. Keď sa vráti, už má našťastie aspoň trenky.

„Vieš, mal by si sa opalovať aj dole bez ak sa chceš takto vystavovať," poviem narážajúc na jeho biely zadok.

„Zastihla si ma nepripraveného," pokrčí ramenami. Podá mi pohár vody, v ktorom už to šumí. Za to, že si nemusím ísť po vodu sama, má u mňa malé plus. Čakala som totiž, že mi donesie len šumivku a nech sa obslúžim sama.

„Ďakujem," prijmem ponúkaný pohár a dúfam, že ma to vyprostí z tohto poopičného stavu čo najrýchlejšie. Chvíľu v tichosti sedíme a popíjame každý to svoje. 

„Včera ťa chytila depka, čo?" začne zrazu a ja neviem o čo ide. Nechápavo sa naňho pozriem. „Ááá, niekto tu má tušim okno. Vieš, plakala si."

Automaticky si pritisnem zranenú ruku bližšie k telu. Snažím sa rozspomenúť sa, prečo som plakala. Vybavuje sa mi nočné kúpanie a... Jess. Bol tak blízko. Z toho šoku zadržím dych a nasucho preglgnem. 

Zo zamyslenia ma vytrhne zvuk otvárajúcej sa plechovky. V balkónových dverách stojí Jess a pije pivo, ktoré si práve otvoril. Je strapatý a polku tváre má ešte otlačenú z postele. 

„Pre toto ja pochopenie nebudem mať asi nikdy," pokrútim nad nimi hlavou. 

„Nevyskúšaš, nevieš," povie spokojne Tefo.

„Ty nepiješ pivo nahý?" podpichnem Jessa. Kraťase má nízko. Prekliato nízko. Znova nasucho prehltnem. 

„Čo?" trocha mu zabehne. Všimne si kam sa pozerám. Kruci. 

Hneď sa pozrie na Tefa a zamračí sa. 

„Som v tom nevinne. To ona sa pozerala," zdvihne ruky nad hlavu v obrannom geste. Jess sa pozrie späť na mňa. S Tefom sa rozosmejeme a on krútiac hlavou zájde späť do izby. 

„Jeho si vôbec neber osobne. Tiež sa potrebuje znova naučiť smiať. Ale tebe to ide lepšie," mrkne na mňa. 

„Zrejme budeš dobrý učiteľ."

„K tvojim službám. A to sa poznáme pár hodín," povie pyšný sám na seba.

„Ale klaňať sa ti ešte nebudem."

„A vraj má okno," usmieva sa na mňa stále od ucha k uchu.

Keď dopijem, idem si ešte na chvíľku ľahnúť. Z vedľajšej izby sa začne ozývať hudba. Pesničku hneď spoznám. Je to Miss U od Blink 182 a mne sa okamžite vyjaví spomienka spojená s touto piesňou. 

---

Bolo to v ten deň, ako sa Dan vrátil. Celý deň som bola strašne nervózna a vystresovaná. Uvažovala som, ako mu to mám povedať. Dá sa niečo také povedať šetrne? Jednoznačne nie, zhodnotila som. Všetka radosť z jeho návratu bola preč. 

Keď prišiel, bol tak šťastný že ma konečne môže držať v náručí. A ja som mu to hneď vmietla do tváre. Bála som sa, že ak sa nepriznám okamžite, tak už mu to nebudem schopná povedať. Keď ma pobozkal, rozplakala som sa. Myslel si, že plačem od šťastia a tak ma objal ešte tuhšie. 

„Dan, musím... musím ti niečo povedať," začala som si utierať slzy. „Je mi to tak ľúto. Posrala som to. Všetko som posrala." 

Sadli sme si vedľa seba, chytil ma za ruky a čakal. Čakal čo poviem a v hlave mu bežal ten najhorší scénar. To, čoho sa bál celú dobu. A mňa ničilo, že mu mám povedať, že to, čoho sa bál najviac, sa naozaj stalo. 

„Počúvam." To boli posledné slová, ktoré ku mne ten deň smeroval. 

Strašne sa potom opil a celý večer strávil v rohu garáže sám. Celú dobu si púšťal Miss U od Blink 182. Ja som zas celý večer sedela, ako kôpka nešťastia a čakala na verdikt. Uvítacia párty ako vyšitá.

„Aha ju, tu sa schováva," prišiel ku mne Patrik a vyobjímal ma. Ešte sme sa nestihli privítať.

„Ahoooj," objala som ho s úprimnou radosťou, že ho vidím. Sadol si ku mne a chvíľu sme sa bavili o tom, ako bolo a čo všetko zažili. 

„Neznášam tú pesničku," povedal zrazu, keď Dan pustil tú istú pieseň, už niekoľkýkrát.

„Prečo?" bola som zvedavá, pretože Blink nám z reprákov hrával často.

„Dan si ju púšťal stále dookola a vždy pri tom žmolil tvoju fotku. Po pár dňoch som myslel, že ma z toho odstrelí," priložil si prsty pravej ruky k hlave a akože sa zastrelil. 

Pozrela som sa na Dana ako tam sedí s fľašou v ruke a díva sa do neznáma. Ach bože, čo som to spravila?!

---

S touto spomienkou pred očami a známou melódiou v ušiach, ešte na chvíľku zaspím. Keď sa znova zobudím, slnko je už vysoko. Zazívam a poriadne sa ponaťahujem, kým vstanem. Moc sa mi z postele nechce. Našťastie mi je už ale celkom dobre. Len v bruchu mi škvrčí. 

„Dobré ráno," vykukne Em z kúpeľne, šušlajúc so zubnou kefkou v ústach.

„Dobré ráno," zazívam znova.

Doumýva si zuby a prejde ku stolíku, kde má rozhádzané šminky. Hneď sa pustí do svojej učlovečovačej procedúry. Ani sekundu navyše bez mejkapu.

„Takže," začne Em, no nepokračuje v tom, čo chce povedať.

„Takže?" 

„Čo Jess?"

„Čo je s Jessom?" nie som si úplne istá, kam tým mieri.

„Mala by si mu povedať čo sa deje. Aspoň niečo."

„Prečo by som to, preboha, robila?!"

„Pretože sa o teba bojí," pozrie sa na môj odraz v zrkadle, pred ktorým sa maľuje.

Bojí? O mňa? Prečo by sa o mňa bál? Teda, viem že ho moje správanie asi mätie, ale že má o mňa strach? 

„Včera pre mňa prišiel, Lish. Fakt ma vystrašil. Neviem čo sa stalo, no bál sa o teba. Videla som to na ňom," pokračuje, keď vidí, že sa mi tomu nechce moc veriť. 

„Od odchodu z tej diskotéky si toho moc nepamätám." Hlavou mi preblesne útržok spomienky z rána. Nočné kúpanie a Jessova hruď pritisnutá na môj chrbát. Okamžite ma strasie.

„Kde je Viv?" skúsim zmeniť tému. 

„Šli po nejaký obed," položí riasenku a otočí sa na mňa. „Aspoň nad tým popremýšľaj, Lish. Nech sa to všetko nedoserie." 

„Ok, idem nad tým popremýšľať," vezmem si z batohu sušienku na zahnanie hladu a vyberiem sa von. „Obed mi odložte."

„Nebuď dlho nech ťa nemusíme ísť hľadať."

„Neskočím z útesu, Em," odpoviem jej trocha drsnejšie, ako som mala v pláne. 

Včerajšok som síce nezvládla, no bola som opitá. Dnes som triezva a tak sa nemá čoho báť. Každopádne si sľúbim, že už sa tak neopijem. 

Vyjdem na chodník a zamierim za našu pláž, za ktorou sa asfaltová cesta mení na prašnú. Po pár metroch objavím vyšľapaný chodníček, ktorý smeruje pomedzi kríky k moru. Rozhodnem sa preskúmať, kade vedie. Pri stúpaní do mierneho kopca sa v tom teple trocha zadýcham. Keď dorazím k malému skalnatému útesu, zostanem užasnuto stáť. Naskytne sa mi totižto ohromujúci výhľad na more, mesto a malú zabudnutú pláž. Prejdem ešte o kus ďalej kým nájdem kamenistú cestičku vedúcu dole k moru, na ten kúsok raja čo som objavila. Je to hneď pod tým útesom, medzi skalami. Maličká piesočnatá pláž, na ktorej by sa dala rozložiť jedna pikniková deka. Okolo sú väčšie aj menšie skaly. Dokonalé miesto. 

Sadnem si k vode a nohy si zaborím do mokrého piesku. Škoda že som si nedala plavky. Opriem sa bradou o kolená a opäť sa vrátim v myšlienkach k včerajšku. 

Prečo sa o mňa tak bál? Čo sa stalo? Čo som spravila? Určite som zazmätkovala. Držal ma. Zvieral. Tisol bližšie k sebe. Ale čo bolo potom? Vraj som plakala. Samozrejme, ako inak. Príde mi, ako by som plakala celý život. 

Posledné šťastné chvíle som zažila s Jessom. Lenže to je to. Keby neboli s Jessom, nemuseli byť posledné. Dan sa nemusel stať takým, akým sa stal a možno by nám to i tak nevyšlo, ale aspoň by to bol normálny vzťah. Kým neodišiel, všetko bolo super.