Jess

„Em!" zabúcham na dvere od našej izby. Potom skúsim zabúchať aj na vedľajšie dvere, od jej izby. Viem že je to zbytočné, pretože sa ten buchot ozýva celým domom. Keby tu bola, už dávno o mne vie. Všade je ticho. Kde dopekla sú? „Emily!" zakričím znova. Keď prehľadám celý barák, vybehnem von. Nie su tu. Fajn, kam mohli ísť? Jasne, pláž. Dúfam, že si to tam nerozdávajú. Rob by ma zabil. 

„Em! Rob! Ste tu?" zakričím do tmy, keď vkročím na pláž. 

„Čo to dopekla..." ozve sa z tmy. Otočím sa za Robovím hlasom. Jo, už ich vidím. Vďakabohu nie su nahý.

„Sorry, kámo, dúfam že už máte po, ale toto nepočká," začnem trepať dve na tri. Mám pocit, že sa musíme ponáhľať. Som v strese, pretože som ju tam nechal samu. Viv a Tefa som inštruoval, aby na ňu dali pozor kým sa vrátim s Em, ale i tak. Nevedel som čo čakať, čo by mohla spraviť. No vedel som, že sa niečo posralo. Že sa to posralo viac, ako pri našom prvom rozhovore. To čo som videl... Už som to raz zažil a nedopadlo to dobre. Prepadol ma strach. Strach z toho, aby sa minulosť neopakovala. A tak som automaticky bežal za Em. Videl som na nej, že sa o ňu bojí keď sme sa vrátili na tu diskotéku za nimi. Ona vedela o čo ide. Ja nie. Nechcel som to posrať ešte viac. 

„Čo?" zapiští Em. „Po čom? Čo to trepeš, Jess, prosím ťa?"

„Em potrebujem ťa. Teda, Lisha," vymačknem zo seba konečne. Em neváha ani chvíľku. Rýchlym krokom vystrelí od Roba, ktorý tam ešte chvíľu zostane sedieť v piesku a snaží sa pochopiť, čo sa to dopekla deje. Potom za nami pobehne aj on. Ideme rýchlym krokom až na druhú stranu promenády, kde som nechal Lishu. 

„Čo sa stalo?" štekne na mňa Em. 

„Ja neviem. Vôbec neviem čo sa deje. Ty mi povedz čo sa jej to, doriti, stalo Emily?!" žiadam ju o vysvetlenie. Nemôžem jej pomôcť, keď neviem proti čomu bojujem. 

„Je to," na chvíľu stíchne, „komplikované." 

No jasne, inú odpoveď som ani nečakal. 

„Sama mi toho moc nepovedala Jess a to, čo viem, nemám právo ti o tom hovoriť," pokrúti nakoniec hlavou. 

Rob ide za nami a múdro mlčí. Vie, že sa ho to netýka. 

Emily

Dopekla! Keď som odchádzala, bola v poriadku. Smiala sa. Ach bože, nemala som ju tam nechať. Tušila som, že niečo nie je v poriadku. Už v tej reštaurácii som si to všimla a keď sa vrátila neskôr s Jessom s uplakanými očami. Preboha veď mi to sama vravela, že to nedokáže. Sme tu prvý deň a ja to takto poseriem. Jess ma vystrašil. Záleží mu na nej aj po toľkých rokoch a po tom, čo mu zlomila srdce. No tým, že nevie čo sa deje, to môže všetko pokašľať viac, ako si myslí. Toto je komplikácia, s ktorou som nerátala. Samozrejme, veď kto by s niečim takým rátal, však? 

Ale neviem ako sa zachovať. Čo robiť, aby som to nepokašľala aj ja. Povedať mu čo viem a dúfať, že to ich láska napraví a zahojí? I keď Lisha všetky city popiera, som presvedčenáo tom, že ho milovala. Časom by mi to snáď odpustila. Alebo mlčať a dúfať, že to zvládne sama. Lish nechce aby o tom, čo sa stalo vedel ktokoľvek iný. Verí mi a spolieha sa na mňa a moje mlčanie. Ale keď sa mi pred očami objaví spomienka na to, ako sa u mňa vtedy zjavila...

---

Bolo to asi mesiac potom, čo sme sa s Markom rozišli a on sa odsťahoval. O piatej ráno ma vytrhlo zo spánku zvonenie zvončeka pri dverách. V hlave sa mi vynárali rôzne scenáre toho, čo sa asi mohlo stať, keď mi niekto o piatej zvoní pri dverách. Mimozemšťanov a sexi gladiátora z minulosti som škrtla hneď. Zlodeji by nezvonili. Polícia? Hádala som v polospánku, kým som šla ku dverám. 

Keď som sa pozrela cez kukátko, stála tam Lisha. Nuž, toto by som neuhádla. 

Rýchlo som odomkla a otvorila dvere. Síce sa na mňa usmiala, no celkovo pôsobila strhane. Pod očami mala tmavé kruhy, ako keby týždeň nespala. 

„Ahoj Em. Ja, nevedela som kam ísť..." pustila na zem ruksak a začala plakať. 

Ešte som sa poriadne nestačila prebrať a mala som pocit, že sa mi to všetko iba sníva. Potom sa mi začalo v hlave rozjasňovať. 

„Lish, čo sa deje? Rozišli ste sa?" Veď o čo iné by mohlo ísť, nie? 

„Ja som sa rozišla. On nie," pozrela na mňa uplakanými očami. O čo tu šlo?

„Akože s rozchodom nesúhlasí? Alebo o tom ešte nevie?" hádala som ďalej.

„Oboje," povedala a vošla do chodby. Zošuchla sa po stene na zem, objala si nohy a hlavu položila na kolená. „Je to psychopat, Em. Nevedela som ako z toho von a tak som mu nechala doma len lístoček, na ktorom sa s ním rozchádzam."

Veľa nových a necelých informácii. Povedala psychopat? S Lishou sme sa spolu nevideli už skoro pol roka, no naposledy nepôsobila moc šťastne. Možno už dlhšie. O Danovi sa moc nechcela baviť. Rozhodne ale nepôsobila, že by pri ňom trpela. Teda, komu by to napadlo skúmať?

 Stretávali sme sa stále menej a tak som nemala ani moc príležitostí si niečo všimnúť. 

„Takže za prvé, psychopat? V akom zmysle? Za druhé prečo si sa s ním rozišla cez lístoček pred svitaním?" Zvedavosť bola silnejšia ako ja. Stalo sa niečo zlé. Určite. „Lish, čo sa preboha stalo," zašepkala som, keď som si sadla vedľa nej na zem. 

Myslím, že to čo mi povedala, bola len veľmi okresaná verzia, pri ktorej si toho človek musí veľa domýšľať. 

„Ubližoval mi Em. Trvalo to príliš dlho a stále sa to zhoršovalo. A tento víkend, to čo spravil... Nemohla som tam viac zostať," rozplakala sa nanovo. 

„Do pekla, Lish! Prečo si neprišla skôr? Načo si čakala?" vošla do mňa taká zlosť, až som jej musela vynadať. „Bil ťa?" 

Len pokrútila hlavou, že nie. Viac som z nej v to ráno nedostala. 

O asi dva dni na to, ako sa u mňa Lisha zjavila, si po ňu prišiel. Bol večer a my sme zrovna sedeli na sedačke, jedli pizzu a pozerali film. Lisha bola ako duch odkedy prišla a ja som na ňu netlačila. Snažila som sa navodiť čo najväčšiu pohodu. 

Zo sledovania nás vytrhlo búchanie na dvere. Lisha na mňa pozrela s otázkou v očiach. Nie, nečakala som návštevu. 

„Lisha! Viem, že si tam! Otvor! Chcem sa len porozprávať." Tón jeho hlasu však vypovedal o niečom inom. Nie, vôbec nebol kľudný. Ako ho započula, trhlo ňou. 

Vstala som teda zo sedačky a šla ku dverám. „Vypadni Dan. Vy dvaja si už nemáte čo povedať."

„Ty do toho nemáš čo hovoriť Emily. Netýka sa ťa to!"

„To si píš, že sa ma to týka! Nedovolím, aby si jej ubližoval. Už sa k nej nikdy ani nepriblížiš! Počuješ?!" zvýšila som hlas už aj ja. Jeho tón sa mi vôbec nepáčil. 

Stretla som sa s ním len párkrát, no nikdy by som nepovedala, že dokáže byť takýto. 

„Lish, prosím. Ja... prepáč," povedal už miernejšie. 

„Odíď Dan," poslala som ho znova preč a on kupodivu odišiel. Naivne som si myslela, že to vzdal. Hneď ako bol preč mi odľahlo. 

Keď som sa vrátila do obývačky, Lisha tam nebola. Začala som behať po byte ako splašené kura a hľadať ju. Dokonca mi aj prebleslo hlavou, či nevyliezla z okna a neutekala za ním. 

Nakoniec som ju našla v kúpeľni, ktorá sa našťastie nedala zamykať. Lisha sedela na koberčeku uprostred a po ruke jej stekali malé pramienky krvi. Neplakala. Keď ma však zbadala, rozplakala sa.

---

„Hej decká!" dobehne nás Tefo. „Akurát ideme naspäť."

Okamžite sa rozbehnem k Viv, ktorá ide s Lishou.

„Em! Prišla si o super nočné kúpanie," zachichoce sa Viv. Prekvapí ma. Pripravovala som sa totiž na to najhoršie. Lisha sa síce pousmeje, no vidím, že je ako bez duše. Ide na autopilota. Ako pretým. Tie prvé týždne u mňa.

„Tuto kočka to dnes asi trocha prehnala. Tiež som si už zažila také depky. Zjedla som celé balenie čokoládovej zmrzliny, dobre sa vygrcala a vyspala sa z toho." Viv sa jazyk proste nezastaví a to je fajn. „Čokoládovú zmrzku o tomto čase asi nezoženieme, no posteľ snáď postačí. S tým grcaním tomu dáme voľný priebeh" dodá ešte.