Mohla by som nás zamaskovať kúzlom ale to asi nepôjde tak rýchlo. No tak, musím to skúsiť. Otec zo seba vydal bolestný ston. To určite prezradilo kde sme. Takže by som nás mohla zachrániť rýchlo! Ako bolo to kúzlo?! Už som počula kroky ktoré sa blížili ku nám. Tesne pred tým ako som uvidela niekoho ako vstúpil do miestnosti sa kúzlo podarilo. Aspoň myslím. Ten chlap sa pomaly približoval a prezeral celú miestnosť. Vtedy som sa modlila aby rýchlo vypadol. Vo chvíli kedy bol len zopár metrov od nás som zatajila dych. Chlap tam chvíľu postával potom sa otočil na odchod. Ešte chvíľu som počula že tam boli keď sa vydali hore prehľadať školu. A teraz počkať na Elijaha..

Netrvalo dlho kým som nezapočula že niekto otvara dvere. Už podla krokov som počula že to je Elijah a mama. Postavila by som sa ale otec mi pevne zvieral ruku a akoby bála som sa že keby sa vymaním z jeho zovretia, niečo sa stane. Tak som počkala kedy nás Elijah našiel.
Hneď ako nás uvidel,zavolal na mamu.
"Nik.." Elijah zalapal po dychu. "Neboj braček."dodal a pomohol mu na nohy. Aj keď sa na nich sám neudržal.
"Ako ho dostaneme do auta?" Opýtala sa mama.
"Kúzlo.. to čo som použila keď tu boli tí chlapi. Ale neviem či to bude fungovať za pohybu.." zapochybovala som o tom.
"To budeme musieť otestovať." Povedal Elijah. Hneď v tej chvíli som sa začala pokúšať o kúzlo. Prikývla som na znak že by to malo byť.
A fungovalo to.. prechádzali sme cez parkovisko a nikto si nás ani nevšimol. Počula som ako sa riaditeľka baví s tými chlapmi o tom že nič nenašli.

Sedela som pri posteli na ktorej spal otec. Bol vyčerpaný..
"Ako je to možné?" Opýtal sa Elijah keď sa objavil vo dverách.
"Netuším.. mal sa premeniť až s východom mesiaca." Povedala som potichu.
"Myslíš že by si ho takto dokázala udržať?" Opýtal sa s nádejou. Záležalu mu na ňom. Predsa to bol jeho brat.. Teraz som sa cítila hnusne za to čo som povedala. Že mu vyhovuje že zostal sám..
"Možno.. musím na to nájsť nejaké kúzlo." Povedala som a presunula sa do salónu. Tam som vytiahla grimoáre. Musím niečo nájsť. Nenechám ho znova sa na mesiac zmeniť na vlka.

Prehrabovala som sa tam dlhú dobu. Až som započula za mnou hlas.
"Čo hľadáš vlčátko?" Započula som otca. Až mnou myklo. V momente som sa otočila a na tvári sa mi objavil úsmev. Stál vo dverách a opieral sa o ich rám. Čaptavo som sa vyštverala na nohy a utekala som ho objať. Našťastie som mala dosť rozumu aby som sa naňho nehodila, určite by sa zrútil na zem. Tak som ho čo najšetrnejšie objala a on mi to oplatil. V očiach som mala slzy.
"Mal si odpočívať.." pozrela som naňho trochu karhavo.
"Myslel som že to je naopak. To ja by som si mal robiť starosť o teba. Nemalo byt o byť naopak." Povzdychol. Musela som sa trochu zasmiať.
"Nieje zlé keď má o teba niekto starosť." Nadhodila som.
"Áno ale cítim sa neschopne." Sucho sa zasmial.
"Neboj, vyriešim to a ty budeš znovu ten ktorý sa bude starať o mňa." Znovu som ho objala.
"Je mi to ľúto Hope.. že som nechal Dahliu všetko zničiť." Zašepkal.
"Nieje to tvoja vina." Pokrútila som hlavou.
"Ale je. Nikdy som nemal dopustiť aby sa ti niečo zlé stalo." Povedal previnilo.
"Napravím to. Asi som na to prišla. Kúzlo ktorým ťa udržím v tvojej podobe aspoň dočasne pokiaľ nevymyslím niečo lepšie."
"Čože?" Odtiahol sa odomňa a prekvapene na mňa pozrel. V očiach mu žiarili iskry šťastia.
"Potrebujem iba trochu tvojej krvi." Povedala som.
"Tak sa do toho môžeme pustiť." Usmial sa na mňa.

Stála som na balkóne a pozerala na stmievajúcu sa oblohu. Otec prišiel za mnou. Za tú dobu sa mu zahojili rany a zlepšil sa jeho stav. Dostal dosť krvi z nemocnice aj keď som vedela že by mal radšej čerstvú.
"Prosím.. nech to funguje." Zaúpela som a pri tom som nespúšťala pohľad z oblohy. Čakala som na mesiac.
"Bude to fungovať. Si šikovná a mocná Hope. Musí to fungovať." Otec sa na mňa usmial.
"Som síce rada že mi veríš, ale.."
"Nieje tu ale Hope. Si Mikaelsonová. Nieje nič čo by si nezvládla." Usmial sa na mňa.
"Musím prísť na to ako dostať späť Kola, Rebeku aj Damona. Ako som to mohla nechať tak.." znova som sa začala zo všetkeho obviňovať.
"Hope!" Otec ma chytil za plecia. "Pozri na oblohu.." usmial sa.
"Mesiac.. je tam.. a ty.." zakoktala som sa. Nieje to možné! Objala som ho. Aspoň jeden život som dala do poriadku..

Táto časť je špeciálne venovaná @Laurila pretože odkedy som znova začala pridávať, komentuje mi každú časť a od jej pochvál mi vždy stúplne ego o pol metra. :D
(Pane bože.. zase mi nejde označovať?!)
Venovala by som jej túto čast aj oficiálne ale na mobile mi to nejde a mám problémy s notebookom..

Btw.. dúfam že sa časť páčila a moc nesklamala :)