"Damon.." zašepkala som so slzami v očiach.
"Hope.." hlesol a na tvári sa mu objavil úsmev.
"Je mi to ľúto.. Veľmi.." priblížila som ruku k neviditeľnej bariére ktorá nás od seba delila on urobil to isté. Stačilo zopár centimetrov a mohla by som ho vziať za ruku.
"Nemusíš sa ospravedlňovať. Nieje to tvoja vina. Nemohla si za to." pokúsil sa o úsmev ale v očiach som videla smútok. Stále som neverila že je tu..
"Zachránim ťa.. Sľubujem. Vás všetkých." zašepkala som. Damon mi venoval úsmev. Neveril tomu.. Samozrejme že nie, sama tomu neverím. Akoby mal potom on? "Viem že po tom ako som zo seba nechala urobiť neschopnú, tomu neveríš. Ale nezastavím sa pokiaľ vsetko nenapravím!" v očiach ma pálili slzy.
"Verím ti. Aj Kol a Rebekah ti veria." povedal po chvíle ticha.

Stáli sme tam ešte chvíľu a potom som si uvedomila že to nije chvíľa, ale hodina. A sviečka dohorievala.
"Musíme sa rozlúčiť.." zašepkala som. Znova som v očiach mala slzy.
"Neplač. Uvidíme sa. Sľubujem." nasadil úsmev a priblížil sa ku bariére ktorá nás od seba delila, akoby mi chcel zotrieť slzy. Akoby to mohol ovplivniť on. Je to na mne..!
Prehltla som slzy a statočne prikývla.
"Milujem ťa Damon.."
"Aj ja ťa milujem Hope.."

Pomaly som otvárala dvere nášho sídla. Zaškrípali čo určite dalo do pozoru Elijaha aj mamu.
Obaja boli do pár sekúnd dolu a nevedela som či sú nastvaní, sklamaní alebo sa snažia mať so mnou súcit.
"Kde si bola?" opýtala sa kľudne mama.
"Na cintoríne." prehodila som a prešla okolo nich. Nemala som náladu sa o tom rozprávať. Aj tak ma nepochopia.
"Hope.. Mali by sme sa porozprávať." povedala mama ale ja som pokračovala v ceste do mojej izby. Vôbec som sa nestarala o to čo hovorí ona alebo Elijah. Zavrela som dvere. Tým som im naznačila aby ma nechali na pokoj. No ani jeden z nich to zjavne nepochopil preto napochodovali obaja bez zaklopania ku mne do izby.
"Zatvorila som dvere? Viete čo to znamená? Že mi máte dať pokoj." povedala som a tvarila sa urazene. Popravde som bola rada že sa starajú, ale v nevhodnú chvíľu.
"Potrebujeme sa s tebou porozprávať. A dolu si nám nedala šancu." povedal pokojne Elijah.
"Chcete sa rozprávať? Tak hovorme!" odmerane som teda na nich pozrela.
Obaja si sadli na kraj mojej postele.
"Nieje vhodné aby si to dusila v sebe. Celý cas tráviš sama a nikoho k sebe nechceš pustiť." povedala mama.
"To sa mám začať vám spovedať, alebo čo?" vyprskla som.
"Nie.. Nie. Tak sme to nemysleli. Ale nemôžeš to všetko prežívať vovnútri. Zhoršuješ si to. Mala by si sa zamerať aj na niečo iné." pokračovala. Elijah tam len tak sedel a držal sa každého slova ktoré vyšlo z jej úst.
"Čo tým myslíš? Mami chceš niečo povedať, vidím to na tebe. Tak to zo seba dostaň lebo chodenie okolo horúcej kaše ma nebaví!" vyletela som viac ako som pôvodne plánovala.
"Vrátiš sa do školy."

V prvom rade sa ospravedlňujem za to dlhé čakanie.
V druhom vám chcem popriať všetkým Veselé Vianoce a šťastný Nový Rok!
Chcela som sem dať aj nieco viac ale akosi sa neviem vyjadriť.. :D takže sa uvidíme v ďaľšej časti :)