Nastal večer. Všetci boli bez nálady. "Ale no tak. Dahlia je len jedna. Sme v obrovskej presile! Hayley choď ešte rýchlo pre vlkov! Príďte ku kostolu!" Zavelil Klaus a Hayley sa vyparila. "To si naozaj myslíš že tí tupci ochránia Hope?!" Začal mu hneď vyčítať Kol. "Dosť!" Skríkla Hope. "Nepotrebujem ochranu! Ak budem chcieť tak Dahliu zastavím aj sama! Som silnejšia ako ona!" "Tiež som si to myslela.." namietla Freya. "Ale ty si človek, ja hybrid!" Nedala sa Hope. "Moje statočné dievčatko." Usmial sa na ňu Klaus a objal ju. Ako ju však objímal, zlomil jej väzy. "Ideme skôr ako sa preberie. A ty.." pozrel na Damona. "Nenecháš ju odtiaľto utiecť! Aj keby ju tu máš priviazať a omráčiť!" Prikázal. Mal Hope rád, ale nemohol dovoliť aby jej Dahlia ublížila. Damon sa pozrel raz naňho raz na bezvládne telo Hope. Nedovolil si ale odporovať Klausovi a tak súhlasil. Všetci odišli ku kostolu.
**
"Ste tu všetci tak ako som očakávala.." ozval sa hlas z diaľky. Všetci pôvodní sa začali obzerať. Dahliu však nevideli. "Ale nevidím tu Hope. Snáď ste si nemysleli že ju dokážete ochrániť." Zasmiala sa a vyšla na svetlo. "Zábava začína.."
**
Izbou sa ozval prudký nádych. Hope sa chytila sa hlavu. "Čo sa stalo?" "Tvoj otec je presne taký aký som si aj myslel." Zamrmlal Damon. "Kde sú?!" Vystrelila Hope ako na povel. "Tam kde majú. Dostal som príkaz že ťa mám chrániť." "A odkedy niekoho poslúchaš?" "Odkedy mi na tebe záleží." Hope sa prilepila na Damonove pery. Tak moc ho milovala.. no nemohla dovoliť aby sa niečo stalo znova jej rodine. Z oka jej stiekla slza. Zlomila mu väzy. "Aj mne na tebe záleží.." zašepkala a rozbehla sa ku kostolu. Musí sa pokúsiť zachrániť aspoň to čo ide..

Viem že je to krátke ale celý boj chcem dať do jednej časti a myslím že by to potom bolo až moc dlhé..