Zišla som po schodoch dolu a na rodinu som sa ani neobzrela. "Hope stoj!" Počula som od otca príkaz. "Prečo by som mala počúvať?" Zastala som vo dverách ale neotočila som sa. "Pretože si moja dcéra! A mám ťa rád, aj cez to čo som povedal.. nedával som si pozor čo hovorím. A proste ma hnevá že si dospela.. je to tak ťažké pochopiť?" "Áno je!" Zvrtla som sa a pozerala mu do očí. "Pretože si myslíš že som malé decko! Ale už nie som! Viem že som tvoja dcéra ale všetci ostatní sa s tým vyrovnali! Len ty nie! Ja som dospela! Teraz je rada na tebe..!" Otočila som sa a pomaly vykráčala z domu. Dobre som vedela ako ho to muselo zhodiť.. ale čo? Musí sa zmieriť s pravdou. Vytiahla som z vrecka bundy mobil a zavolala Damonovi. Zistila som si na ako hoteli je ubytovaní a zamierila som to tam. Potrebujem ho vidieť.
···
Vyšla som schody a prechádzala očami čísla na dverách. Izieb tu veľa nebolo a tak som izbu 28 rýchlo našla. Prišla som a zaklopala. Nič sa neozývalo a tak som zaklopala nástojčivejšie. "Damon! Tu je Hope! Je mi jedno že na sebe nemáš spodky." Zasmiala som sa. Stále však nič. Započúvala som sa do ticha. Započula som však zvláštne zvuky. Niekto.. nie! Vyrazila som dvere celou silou a vletela som do miestnosti. Nejaká ženská tam stála s napriahnutou rukou.. hneď mi došlo čo robí. Stačil jeden pohľad na Damona ktorý bol na kolenách a ledva dýchal. Ona mu kúzlom chce vyrvať srdce! Skočila som po nej a zhodila ju na zem! Vycerila som na ňu tesáky! V tom zmizla. Ja som sa otočila na Damona. Ten sa asi otriasal z prvotného šoku. Sedel a opieral sa o stenu. "Si v pohode?" Opýtala som sa ho a sadla si vedľa neho. "Asi.. neviem. Kto to bol? A čo chcela?" "Neviem.." odpovedala som potichu. Ale mala som tušenie. "Už to nieje bezpečné. Budeš musieť byť u nás. Nemôžem dovoliť aby sa to opakovalo. Teraz to bolo na tesno.. ak by som neprišla skončil by si mŕtvy." "Nemôžem ísť k vám! Tvoja rodina ma zabije! Zbláznila si sa?" Túto reakciu som čakala... ale mal pravdu. Momentálne som sa tam nechcela vrátiť ani ja sama.. ale čo mám robiť? Nemôžem dopustiť aby sa mi stalo s rodičmi to isté čo otcovi.. nemám náladu celé tisícročie utekať a pritom sa tváriť že sa ničoho nebojím. Aj keď si neviem ani predstaviť že by mi môj otec ublížil.. to by nikdy neurobil! Aj cez to všetko čo som mu povedala ma má rád..

"Tati?" "Ano srdiečko." Klaus sa usmial na Hope. Sám nemohol uveriť že to malé dievčatko pred ním je jeho dcéra. "Keď sú Esther s Mikaelon vlastne moji starý rodičia.. prečo ma nenávidia? A keď ty si ich syn, prečo ťa tiež nenávidia?" Tejto otázky sa celkom obával. Síce mala Hope len 4 roky, nedalo sa to pred ňou utajiť. Ak aj by chceli, proste na všetky tajomstvá vždy prišla. Väčšinou vďaka jej sluchu..
"Keď som bol v tvojom veku tiež ma zaujímalo prečo ma Mikael nenávidí. Ale Esther nebola vždy taká.. Keď budeš staršia tak ti to poviem. Teraz si ešte malá, a nemusela by si to pochopiť. Ale sľubujem že ti to raz všetko poviem." Síce Hope nebola schopná si z tej odpovede nič vydedukovať vedela že za tým je niečo veľké. Že sa to nestalo len tak zo dňa na deň. A že jedného dňa sa nebude báť zistiť to..

Prepáčte že to tak trvalo ale mám pocit že moja učiteľka matematiky a chémie chodí každý deň ku môjmu oknu a sleduje čo sa učím. A na druhý deň dá na písomku presný opak...-,-