Hope pov.
"Mala by som si ťa ísť odprevadiť. Aby si mi náhodou zase neutiekol." Zasmiala sa Hope a pozrela na Damona. "Neboj, tentokrát nie. A už nikdy!" Po týchto slovách ma pobozkal. Bola som šťastná. Aspoň teraz... vedela som že už za krátku dobu môžem čeliť smrti. Neviem či to bude pár dní, týždňov, mesiacov alebo hodín, ale viem že si teda musím užiť každú peknú chvíľu.
···
Vyskočila som a vydriapala sa na okno. Myslím že na to nikto nepríde. Teraz som si už naozaj ľahla do postele a zaspala.
···
Keď som sa zobudila mala som zvláštny pocit. V hlave sa mi premietalo všetko čo sa včera stalo. Keď som pozrela na hodinky bola som dosť prekvapená. Bolo 12 hodín. Takže už obed. No super. Pomyslela som si a vstala z postele. Pomaly som zišla zo schodov. "Dobré ráno." Usmiala som sa na rodinu. "Dobré ráno Hope." Usmiala sa na mňa mama aj s ostatnými. Sadla som si za stôl a išla si dať moje oneskorené raňajky. Obed sa u nás ani nevaril. Celkovo sa nejak extra nevarilo. Síce sme mali nejaké jedlo, ale len základné potraviny. Keďže sme jedli len ja s ockom a mamou. Dala som si teda len cereálie s mliekom. A to som sa čudovala kde sa tu nabrali.
···
"Ako si sa vyspala?" Opýtal sa ma ocko keď som jedla. "Dobre." Odpovedala som sa strčila si do úst ďalšiu lyžičku cereálií. "Hej? A čo ten menší výlet?" Opýtal sa a pozrel mi do očí. Mne za behlo to čo som mala v puse a ja som sa rozkašľala. Nevládala som sa nadýchnuť a tak ma mama musela pobúchať po chrbáte. "Kde si bola?" Opýtal sa ma ocko nástojčivejšie. "Tak rôzne." Odpovedala som a pozrela naňho. Čakala som koľko toho jeho nervy vydržia. "Ešte raz sa ťa opýtam. Kde si bola?" "Na letisku! Nájsť Damona! Musela som!" Skríkla som a postavila sa. Všetci zostali ticho. Ocko na mňa bez mrknutia pozeral. V očiach mal hnev ale aj bolesť. Vedela som že nebude nadšený.. ale že by sa na mňa hneval? "Prepáč že som nepočúvala. Ale musela som. Milujem ho. A veľmi moc!" Zúfalo som naňho pozrela. "Vedela som že to nepochopíš." Vzdychla som potichu. Stále boli všetci ticho. "Tak krič! Buď naštvaný! Daj mi trest!" Mávala som mu rukami pred očami. "Nebudem kričať, ani ti nadávať. Ale som sklamaný." Čo to práve povedal?! Že je zo mňa sklamaný?! "Toto je najhoršie čo si mi kedy povedal! Tak prepáč že som sa narodila s citmi." V očiach som mala slzy. "Prepáč že som človek! Ja mám city! Narozdiel od teba! Mám 15, nie som malá!" Hlas sa mi zlomil a ja som sa hrozne rozplakala. "Hope.. nechcel som povedať sklamala.." snažil sa mi ospravedlniť. Ja som však ani trochu nepočúvala. Naozaj to bolo to najhoršie čo mi kedy povedal. Rozbehla som sa ku dverám. Nechcela som nikoho vidieť. "Kiežby si sa nikdy nevrátil!" Skríkla som nahnevane a tresla dverami. "Okamžite sa vráť!" Počula som ako za mnou volal ale ja som sa rozbehla do mesta.