Hope sa prebudila na posteli. V momente sa začala obzerať. Potom pochopila čo sa stalo. "Nie! To nieje pravda! Bola som tak blízko!" Rozplakala sa. Do pár sekúnd boli už v miestnosti Elijah s Hayley. "Zlatko. To bude dobré." Začala ju hneď tíšiť Hayley. "Nie nebude.. bola som tam! Pamätám si to. Videla som ho! Tú beznádej ktorá tam bola. A potom tá mrcha!" Plakala Hope a trhane rozprávala. "Kľud.." prišiel k nim Elijah. "Povieš nám čo sa tam stalo?" Opýtal sa po chvíli keď sa Hope naozaj ukľudnila.
"Neviem kde som bola.. ale uvidela som tam ocka. Bol spútaný, tak som ho rozviazala. Vravel že sa mám vrátiť.. ale nepočúvla som. To privolalo Esther. Tá prišla s nejakou dementnou ponukou. Ale dospely sme k záveru.. že si ju môže akurát tak strčiť medzi polky." Dokončila naštvane Hope. V tom počuli z dola zvuky. Hneď sa tam všetci nahrnuli. "Čo sa to tu deje?" Prišiel dolu prvý Elijah. Uvidel tam Marcella. "Čo tu chceš?" Zavrčala v sekunde Hope. "Hope, prišiel som ti to vysvetliť. Tvoj otec je mŕtvy.. a niekto tu musel prevziať nad mestom kontrolu.." "Áno. A ten niekto mala byť moja rodina! A ešte jedno slovo o mojom otcovi a tom že je mŕtvy a nepraj si ma!" "Hope, ale on je mŕtvy. Musíš to vziať tak ako to je." To Hope naštvalo tak ako nikdy! Preletela upírskou rýchlosťou ku Marcellovi a zahryzla mu do krku. Ten zvreskol od bolesti. "Hope!" Skríkol keď ho pustila. "To ta naučí že mňa nikto štvať nebude." Zasyčala. "To vylieči len Klausova krv!" "Tak si uži nastávajúcich 48 hodín. Pretože viac nedostaneš." Mrkla na neho a zvrtla sa na opätku. Odkráčala späť do svojej izby a Marcell zmizol.
"Hope." Potichu prišla Hayley. Uvidela Hope pod perinou so sluchátkami a slzami v očiach. "Zlatko. To bude všetko dobré, treba tomu dať čas." Prišla a objala ju. "Dala som. Rok! A keď si predstavím ako tam otec trpel, celý rok čo zatiaľ ja som sa zabávala.. je mi zle zo samej seba!" Rozplakala sa mame do ramena. "Zlatko. Tvoj otec má síce asi miliardu záporných vlastností.. ale má aj srdce. Aj keď sa to na prvý pohľad nezdá. A pre teba ho tu bude mať vždy." Usmiala sa Hayley. "Prečo som už skoro dospelá? Chcem byť ešte dieťa. Chcem aby bolo všetko tak ako kedysi. Budem okolo vás poskakovať a vy budete šťastný aj keď sa mi kúzlom podarí zapáliť sviečku. Potom zhodím luster a vy nebudete naštvaný aj keď bol veľmi starý a vzácny." Zasmiala sa cez slzy. "Chcem aby všetko bolo tak ako kedysi." Dodala po chvíle ticha. "Vždy budeš naše malé dievčatko. Vždy." Zašepkala Hayley. "Vždy." Hope by dala ruku do ohňa že teraz počula Klausov hlas..
"Mami. Počula si to?" Opýtala sa rýchlo. "Čo?" Nechápavo na ňu pozrela. "Ocko. Dám ruku do ohňa za to že som ho počula." "Hope.." "Naozaj mami." "Verím ti.."