Hope sa z hrdla vydral zúfalí škrek podobný kriku či dokonca vlčiemu zavitiu. V momente sa vytrhla z rúk ktoré ju zvierali a prerazila si cestu medzi hybridmi a upírmi, tak že im odrazil hlavu bez mihnutia oka. Mali šťastie ak si vôbec všimli že je po nich. Padla na kolená pri Klausovom tele. Rozplakala sa ešte viac. Nenávistne pozrela na Tylera. Ten vedel že to neskoncí dobre len čo sa pozrel na jej oči. Boli sýto oranžové. Pod nimi boli tmavé žily a zuby mala predĺžené. V očiach sa jej tiež zračila smrť. Uvalila Tylerovi päsťou do spánku až tak že mu trochu pomliaždila lebku. Ten sa zrútil na zem. Bol na chvíľu mŕtvy.obzrela sa na Esther. "Inak to nešlo." Povedala slizko. Jej oči zčernali a Rebekino telo padlo na zem. Tylera nezabila. Nechala ho na mučenie. Potom klakla ku mŕtvemu Klausovi. Rozplakala sa ešte viac. "Tati, vstávaj! Ideme domov! Prosím! Nemôžeš zomrieť! Bez teba som stratená. Musíš mi predsa vynadať keď si domov donesiem prvého chlapca. Aby som sa na teba mohla hnevať! Bez teba nemám domov! Ani rodinu! Nemám nič. Tak vstať a pohni tou tvojou hybridou prdelou!" Toto jej hovoril ako malej keď niekam nechcela ísť. "Prosím..." rozplakala sa ešte väčšmi. Až tak že cez slzy nič nevidela.
Do miestnosti vošiel Elijah v pätách s Kolom a Hayley. Keď uvideli tú scénu ktorá sa im naskytla pred očami, mali pocit že dostanú kolabs. Hayley sa prvá odvážila priblížiť ku Hope. "Je mi to hrozne ľúto." Objala ju. "Za všetko môžem ja!" Rozplakala sa Hope mame do svetra. "Nie, nemôžeš. Za to môže Tyler! A Rebekah." "Nie. Ona nie. V jej tele bola Esther. Preriekla sa keď mi tu dávala nejaké to hlúpe kázanie." Smrkala Hope. "To bude dobré." Prišiel za nimi Elijah...