„Vyzeráš, ako keby si videl ducha," utrúsila Clara s polo úsmevom na perách a prisadla si.

„Mhm."

„Hej, Erron, vnímaš ma vôbec?"

„Ale áno," vysúkal som zo seba a napichol som si na vidličku kúsok mäsa. „Nevyspal som sa dobre, to je všetko."

„Neverím ti. Čo sa včera stalo?"

Stále mi dávala jednu otázku za druhou a ja som statočne každú jednu ignoroval. Rozbolela ma z nej hlava, chcel som sa len v pokoji naobedovať. Nemal som náladu na žiadnu konverzáciu. Ten dom akoby zo mňa vysal celú energiu. A ten sen? Čerešnička na torte. Potom tu bol rozhovor s tým čudákom. A popritom všetkom podávaj profesionálny výkon.

Rýchlo som do seba nahádzal i ten posledný zemiak a už som sa pratal preč z jej dosahu. Kopírovala moje pohyby a než som sa stihol nadiať, stála pri mne a znova sa ma začala všetko odznova pýtať. Zrazu mi všetko začalo vadiť, počul som všetko stonásobne hlasnejšie, než obvykle. Rozhovory ľudí, príbory, narážajúce o taniere, kroky nových a nových zamestnancov, prichádzajúcich a vychádzajúcich do a von z jedálne. Myslel som si, že mi praskne hlava.

„Už buď konečne ticho!" skríkol som, červenajúc sa v tvári, keď som zistil, akú nežiadúcu pozornosť som na seba strhol.

Oľutoval som to ešte skôr, ako som sa pozrel do jej sivých očí. Uvidel som v nich sklamanie, potupu a následne smútok. Bez ďalšieho slova sa otočila a odišla. Nechala ma tam stáť samého uprostred zvedavého davu ľudí. Cítil som sa tak strašne malý, pod ich prenikavými pohľadmi. V tom som medzi nimi uvidel až priveľmi známy. Zhlboka som sa nadýchol, akonáhle ku mne Robin spravil prvý krok.

„Walker, toto si pokašľal. A to som si myslel, že tvoj dnešný výzor nemôže byť horší ako tvoje správanie," skonštatoval, keď sa hluk okolo nás pomaly obnovoval.

Nemusel mi to hovoriť, vedel som veľmi dobre, ako zle som vyzeral. Iba jeden pohľad do zrkadla dnes ráno mi nahlodal sebavedomie. Mal som radšej zostať doma. Kruhy pod očami som mal také veľké, že by mohli konkurovať pande. Vlasy mi stáli na všetky strany, miestami také mastné, že by som vďaka nim mal dostatok masti na dva chleby. Nebyť uniformy, bol by som mal určite pokrčené handry z toho neveľkého kufra. Chtiac nechtiac som si vybavil spomienku na svoju rannú známosť, pôsobil som určite podobne, akurát v mladšej verzii.

Bez toho, aby som mu niečo odsekol, som sa porazenecky zobral preč. Nemal som energiu a ani chuť mu niečo vysvetľovať. A taktiež som nechcel na seba pútať ešte viac pozornosti, než bolo treba. Modlil som sa, aby sa to k šéfovi nedostalo, no niečo mi našepkávalo, že sa to aj tak dozvie. A nemusel som ani hádať, určite to bude Robin, kto mu to všetko rozpovie vo veľkej paráde.

Celé poobedie som celú svoju myseľ snažil ponoriť do práce. Obyčajné vymieňanie podložiek, donášky jedla, pár slov s klientmi a nakoniec podávanie liekov. Nevychádzalo to však podľa mojich predstáv. Aj keď si jednotlivé úkony žiadali moju plnú pozornosť, hlavu som mal úplne inde. Stále som mal pred očami Claru, ktorá odchádza z jedálne a hneď za tým, nasledoval pohľad na ten prekliaty dom. Mal som vtedy hneď ísť za ňou a ospravedlniť sa. No bol som tak trochu nahnevaný a slepo som si začal nahovárať, že to jej chyba. Nebyť jej otázok, nebolo by sa to stalo. Nech to bolo akokoľvek, mal som ju vyhľadať už dávno. A čím viac som otáľal, tým viac sa mi nechcelo.

Aby toho nebolo málo, cítil som sa strašne unavený. Celé telo ma bolelo, akoby som bol na nohách celý týždeň. Lenivo som si to zamieril k automatu, kúpiť si tu najlacnejšiu kávu, ktorá tam bola v ponuke. Myslel som si, že dnešok skončí biedne, no nebolo to celkom tak. Už z diaľky som ju spoznal.

„Lory," otočila sa mojim smerom a hneď, ako ma uvidela, objavil sa na jej tvári široký úsmev. „Ako sa máš? Dlho si tu nebola."

Dievčatko s blond vrkočom letmo prikývlo a usadilo sa na plastovú stoličku vedľa automatu. V rukách zvierala plyšového poníka a sem-tam jej pohľad zablúdil na pootvorené dvere. Domyslel som si, že tam práve jej rodičia niečo konzultujú s jej babkou, ktorá je klientkou tohto zariadenia už dlhú dobu. A asi sa nejednalo o nič veselé, keď ju iba očkom pozorovali cez škáru vo dverách. Než som si kúpil kávu a prisadol si k nej, kývol som jej otcovi hlavou na pozdrav.

Nepoznal som sa tak dobre so všetkými. Dalo by sa povedať, že spoznanie s Lory a jej rodičmi bolo celkom náhodné. Raz si svojho poníka zabudla v spoločenskej miestnosti a ja som ho čistou náhodou našiel. Odvtedy som bol v jej očiach hrdina. Zachránil som predsa jej obľúbenca. Aspoň niečo, čo som nepokašľal... Aj keď?

„Ako sa má Paul?"

Spýtal som sa pri pohľade na plyšáka, ako som si odchlipol z kávy. Bola ešte horúca, a tak som si v duchu šťavnato zaklial, no navonok som na sebe nedal nič znať. Aspoň som dúfal.

„Nepáči sa mu tu."

„Ale nehovor," poznamenal som s narastajúcou pachuťou v ústach, tá káva bola otrasná. „Prečo?"

„Odvtedy, čo tu babka je, vyzerá stále bledšie. Musí to byť týmto miestom," dodala, rozhliadajúc sa okolo seba.

Nepoznal som presne babkinu diagnózu, no vedel som, že je smrteľne chorá. Nemal som srdce povedať jej vnučke, že odtiaľto už po svojich nohách neodíde a každý nový deň môže byť jej posledný.

„Pozri sa na mňa," počkal som, kým ma poslúchne a ja som mohol pokračovať, „ja som stále rovnaký, nie?"

„Nie si, vyzeráš ako strašiak," utrúsila pravdivo bez náznaku posmechu.

Zatajil som dych, zrovna teraz by som sa prefackal. Zabudol som na detskú až desivú úprimnosť a na fakt, že dnešok bol katastrofálny. Pokrútil som hlavou a vyhodil kelímok z tej nešťastne nechutnej kávy.

„Dnes mám iba zlý deň. A k tomu musím spraviť ešte kopec roboty na mojom dome."

„Ale...," skôr než stihla dačo dopovedať, predbehol som ju.

„Žiadne ale. Ja som tu dennodenne a nič mi nie je. Okrem toho, keď som tu, tak sa tvojej babke nemôže nič stať. To predsa vieš."

Podarilo sa mi zdvihnúť jej kútiky úst a tým som si priznal malé víťazstvo. To, čo som jej povedal, bol z časti klamstvo. No vedel som, že ak by sem prestala chodiť, časom by to oľutovala. Možnosť navštevovať svoju starú mamu, kým jej úplne neodišla. To si však samozrejme v jej súčasnom veku neuvedomovala.

Prešlo pár minúť a onedlho sa k nám pridali aj jej rodičia. Prehodili sme pár slov a rozlúčili sme sa s tým, že čoskoro prídu znova. Pozeral som sa, ako odchádzajú, keď mi pohľad zablúdil na pootvorené dvere do práčovne.

Nesvietilo sa tam, a tak som videl iba tmu v miestnosti. Aspoň som si to myslel. Neisto som sa postavil a skoro znova sa posadil, keď na chodbu cez dvere začalo prúdiť denné svetlo. Niekto tam musel doteraz stáť a pozorovať ma.

Žalúdok mi vydal čudný zvuk, ako som sa pomaly približoval k práčovni. Neotáľal som a dvere skoro rozkopol, keď ma náhle pochytil hnev. Myslel som si, že ten dom ma začal aj do práce prenasledovať. Že ten niekto ma prišiel strašiť aj sem.

Na moje počudovanie, v práčovni nikto nebol. Nenašiel som tam jediného človeka. Prezrel som každý kút, za každú práčku, skriňu, no nikde nikoho. Bolo to úplne jasné, preskakovalo mi. V tom mi preletela hlavou jedna veta, kvôli ktorej sa mi zastavila krv v žilách.

„Ale neho by si vidieť nemal."

Vyšiel som z práčovne a dvakrát som sa uistil, že dvere sú zamknuté. Návštevníci a ani klienti by dnu vchádzať nemali, a tak by sa mala pre istotu zamykať. No vtedy bola otvorená. Proste ju niekto zabudol zamknúť, to je toho. Netreba za všetkým hľadať nadprirodzeno.

Bol som otočený čelom k dverám práčovne, keď tu mi na rameno dopadla čiasi ruka. Nepremýšľal som, okamžite som sa strhol, akoby ma dotyk popálil. Musel som asi aj poskočiť od úľaku, keď sa osoba predo mnou pobavene zatvárila.

„To si ty," vysúkal som zo seba, keď som sa snažil upokojiť si splašene bijúce srdce.

„Musíme sa porozprávať."

„Nemusíme," opravil som Claru, ktorá si prekrížila ruky na hrudi. Po úsmeve nebolo ani pamiatky.

„Prečo ma nenecháš ti pomôcť?"

„Nepotrebujem pomoc," odvrkol som.

Pomaly, ale isto, vo mne začal stúpať hnev. Bolo to asi kvôli tomu, že mala pravdu. Nevedela, čo sa mi stalo, nevedela, prečo som taký a i tak tušila, že je niečo zle. Nepáčilo sa mi, že vo mne mohla čítať ako v otvorenej knihe. Nikdy to neveštilo nič dobré. To som sa aspoň za tých pár rokov na svete naučil. Na jednu stranu som si cenil, že mám nejakého bližšieho človeka, no na druhú stranu som sa bál, že sa to pokazí. Čím viac som sa k niekomu priblížil, tým viac som sa cítil zraniteľnejší. Nikdy som nepoznal človeka, ktorý mi chcel úprimne pomôcť. Vždy len využil príležitosť, a keď som bol na dne, zaútočil. Ľudia nepomáhajú iba tak. Tak svet nefunguje.

Prešiel som pár krokov ďalej od nej s tým, že tentoraz budem ja tým, kto odíde prvý z boja. Ona mala však iné plány. Než som sa stihol vzdialiť, čo i len milimeter, chytila ma za ruku a ťahala preč. Doteraz som nejako ignoroval zvedavých ľudí, ktorí sa okolo nás preplietali. Doviedla ma do prázdnejšej chodby, ktorá bola zvyčajne prázdnejšia v tomto čase a tým nás zachránila od nežiaducich pohľadov.

„Za ten čas, čo ťa poznám, nebojíš sa podať pomocnú ruku. Teraz je rad na tebe, aby ti niekto pomohol..."

Odmlčala sa, keďže som sa začal poberať na odchod. Aj kvôli tomu, že som sa cítil tak trochu nesvoj. Nemal som rád toľko pozornosti, nepotreboval som to.

„Neviem, kto ti ublížil, keďže mi o sebe nič moc nepovieš," zastavil som sa, a tak sa znova rozhovorila, „ale aspoň mi povedz čo ťa trápi."

Nevedel som, ako sa mám zachovať. Nachádzal som sa v situácii, v ktorej som nevedel, čo mám robiť alebo čo si myslieť. Otočil som sa, čakajúc, čo mi chce ešte povedať.

„Nikomu tvoje dnešné správanie nepomôže. Ak to bude pokračovať, môžeš niekomu skôr uškodiť ako pomôcť a viem, že práve to by si chcel najmenej."

Stál som a pozerajúc sa jej do očí, som skúšal zistiť, či hovorí pravdu alebo nie. Čo bolo však najpodstatnejšie, chcel som odhaliť, či jej môžem veriť.

„Večera dnes po práci."

Zdvihol som obočie od prekvapenia a vypleštil oči. Než odišla, zastavila sa pri mne, žmurkla a dodala. „Pozývam."

Nedala mi priestor niečo namietnuť alebo čo i len jedno slovo povedať. Proste bola preč. Bol som i tak príliš unavený na to, aby som protestoval. Nerozumel som ale tomu. Nebol som náhodou ja ten, kto to dnes prestrelil? Prečo sa ku mne chovala tak milo? Nebodaj ku mne niečo cítila? Pokrútil som hlavou nad tým nezmyslom.

Kto by už len mohol mať rád takého idiota?