Schádzal som nižšie a nižšie po schodoch, no stále som nevidel na to, čo ma dole čaká. Mohlo to byť skutočne čokoľvek alebo ktokoľvek. Začal som ľutovať, že som sa do pivnice vybral sám a v takej tme. Stále mi moje múdrejšie ja vravelo, aby som sa vrátil. Zastavil som sa uprostred skoro úplnej temnoty a túžobne som sa zahľadel na stále otvorené dvere a kúsok svetla zo stropnej lampy v hale.

Čo ak sa ten niekto skryl do nejakej škáročky v dome, mňa sem chcel nalákať, potom za mnou zavrieť dvere a zamknúť? Nikto by ma tu nenašiel, teda aspoň nie včas. Dokonca ani Clara nevedela presnú adresu. Na druhú stranu som nepochyboval, že by sa ma pokúsila nájsť a možno by si vydupala adresu domu u notára. Na moment som pocítil príval radosti, aspoň niekto sa o mňa zaujímal. No otázka znela, našla by len moju mŕtvolu?

Náhle som zneistel. Bol by som vložil ruku do ohňa, že som niečo začul. Akoby niekto na mňa prehovoril, no strašne potichu. Bol som si však istý, že to šlo zdola. Keď som si to uvedomil, zrazu som sa nachádzal opäť v hale so splašene bijúcim srdcom až v hrdle.

Tentoraz mi nemusel nikto hovoriť, aby som zavolal políciu. Hra na hrdinu sa skončila. Koniec koncov, tam dole mohlo byť viacero osôb, ktoré mohli byť pokojne ozbrojené. A keby šlo o to, mohli sa nachádzať niekde v dome a ja som o tom nemusel ani len vedieť.

Operátorka na druhej strane ma ubezpečila, že hliadka je na ceste a ponúkla mi, že môže byť na telefóne až kým policajti neprídu. Nedbal som na to, a tak som hovor nepoložil. A dobre som spravil.

„Práve som si spomenula, je váš dom na Sandy Lane 28 vo Wiltshire, však?"

„Áno, je," potvrdil som jej to a trochu znervóznel, čakajúc príval zlých správ.

„Tam nikto cudzí byť nemôže."

„Cudzí?" zopakoval som po nej nechápavo.

„Myslím tým, že nikto s rozumom by sa tam nevlámal."

„Ako to...,"

„Počujem už sirény, určite už policajní strážnici prišli. Budem vám držať palce. Dopočutia."

„Čo prosím?"

Zvolal som sám pre seba, zároveň, ako som si všimol prichádzajúceho policajného auta cez okno. Skutočne, mala pravdu, jej kolegovia prišli. Nesedelo mi však, ako rýchlo telefón bez môjho vedomia položila.

Po krátkom zaklopaní som dvere odomkol a otvoril. Uvidel som strážnika, ktorý vyzeral byť viditeľne nesvoj a stále sa pozeral za môj chrbát. Druhý strážnik sa ani neukázal, jeho siluetu som rozoznal na mieste spolujazdca.

„Dobrý večer, prajem. Vidím, že je všetko v poriadku, tak pôjdem."

Než som si stihol v slabom svetle vôbec prečítať jeho menovku, nestačil som sa diviť a muž v uniforme odchádzal.

„To nemyslíte vážne. Nemali by ste prezrieť dom? Veď som ohlásil podozrenie z vlámania."

Muž si vzdychol a otočil sa ku mne. Premeral si ma chladnými očami a ruka mu spočinula na zbrani. Netušil som prečo. Považoval ma snáď za hrozbu?

„Predpokladám, že nie ste miestny." Prikývol som, pričom som stále nevedel, kam tým mieri. „Samozrejme, že nie ste," pokúsil sa zasmiať, no rozkašľal sa. Keď sa upokojil, pokračoval v tóne, pripomínajúcom rodiča, ktorý karhá svoje dieťa. „Pokiaľ by ste miestny boli, určite by ste sa sem nepresťahovali. A určite by ste vedeli, že sem sa rozhodne nikto vlámať nemohol. Nikto by nebol taký blbý."

„Čo ste to povedali?" spýtal som sa, úplne vykoľajený jeho nevhodným správaním.

„Dovidenia," odtušil bez záujmu a už zmizol za dverami auta.

„Počkajte, to nemôžete len...," stíchol som, pretože ma vôbec nepočúval. Naštartoval auto a ešte mi s úsmevom z neho zamával, než sa mi stratil z dohľadu.

Zaklipkal som očami úplne vyvedený z mieri. Mohol ma práve policajt nazvať blbým a odísť bez toho, aby sa vôbec presvedčil o bezpečnosti domu? Ukážková práca, hodná vyznamenania, len čo je pravda.

Mal som sa na neho sťažovať?

Celkom určite.

Mal som mu zabrániť v odchode?

Skôr áno.

Schytal by som guľku, najlepšie do hlavy?

Určite áno.

Čo som reálne spravil? Vrátil som sa hlbšie do toho domu, preklínajúc seba za takú neschopnosť. Mal som si zistiť o tomto mieste viac. Mal som ísť na tú sprostú prehliadku. Idiot. Náklady boli predsa lačnejšie v tomto dome. Bol to môj dom. Nikto nemal právo ma z neho vyhodiť. Preto som ani neváhal sa sem presťahovať. Korunovaný idiot. Ten policajt to nakoniec vystihol na jednotku.

Dal som si hlavu do dlaní a oprel sa o už teraz znovu zamknuté dvere. Nech som sa akokoľvek snažil, nič múdre mi okrem mojich ľutujúcich myšlienok neprechádzalo hlavou. Pozrel som sa cez prsty na otvorené dvierka do pivnice. Vyschlo mi v hrdle, keď si moja predstavivosť domýšľala rôzne kreatúry práve vychádzajúce z toho malého otvoru. Mal som šťastie, temné rohy haly zdokonaľovali moju fantáziu na maximum. Keď ja by som si za svetla vymyslel čudnú podobizeň človeka, teraz som mal pred očami dvojmetrový tieň, načahujúci po mne svoje dlhé pazúry.

„A dosť! Stačilo. Je to môj dom!" skríkol som do prázdna, aby som si dodal odvahu.

Pobral som sa do kuchyne pre stôl a dotrepal ho pred zatvorenú pivnicu. Z obývačky som zobral niekoľko väčších druhov rozpadnutého nábytku a dal ho vedľa stola a na neho. Obzeral som si svoj výtvor z každej strany, a keď som usúdil, že nie je možné, aby sa ten niekto dostal hore, pookrial som.

Môj kufor bol ešte stále pri dverách, a tak som ho vyvliekol hore na poschodie. Rozhodol som sa, že noc strávim v tej najmenšej spálni, ktorá bola prepojená s kúpeľnou. Vybral som si čistú bielizeň a pobral sa umyť. Potom som sa konečne dovliekol ku posteli a prikryl sa dekou, ktorú som si zobral ešte zo starého bytu. A to som si ju brať ani nechcel.

Nastavil som si budík, aby som zajtra nezmeškal prácu. Došlo mi, že v tomto dome nie je práčka, takže si ju budem musieť kúpiť, a to hneď za ďalšiu výplatu. Dúfal som, že majú teraz v obchodoch zľavy, inak by som bol nahratý.

Spánok sa stále nechcel dostaviť. Aj keď bolo všade ticho, nemohol som ani oči zažmúriť. Pozeral som sa za svetla lámp na zavreté dvere. Moja unavená myseľ si zase začala predstavovať, ako sa pomaly otvárajú. Nahnevaný sám na seba, som sa otočil na druhú stranu. Vysvetlil som si to proste tak, že spím prvýkrát na novom mieste a že sa toto proste môže stávať. Posledné, na čo som myslel, než som konečne zaspal, bolo to, ako musím spraviť poriadky v tomto bordeli, ktorý mal byť mojim novým domovom.

---

Nachádzal som sa v domove dôchodcov, konkrétne v izbe, ktorú obýval pán Klemens. On tam však nebol. Okno bolo otvorené a dnu prenikali teplé slnečné lúče. Všetko bolo upratané a lôžko pravdepodobne pripravené pre ďalšieho klienta.

Z ničoho nič sa ochladilo a miestnosť stmavla. Pozrel som sa na okno, ktoré sa v tú sekundu s rachotom zavrelo až som si myslel, že sa sklo rozbije. Slnko vystriedala prietrž mračien, ako keď sa schyľuje k búrke.

V tom som pocítil neskutočný chlad, zarezávajúci sa mi do chrbta až to pálilo. Pripomínalo mi to situáciu, keď som si dávnejšie omrznuté ruky vkladal pod horúcu vodu. Striaslo ma. Okrem toho som cítil, že sa na mňa niekto pozerá, niekto, kto sem nepatrí. Pomaly som sa otočil.

Vo dverách bola vysoká tienistá postava bez tváre a výraznejších detailov oblečenia. Oči tam neboli, no i tak som vedel, že sa pozerá priamo na mňa. Celá moja bytosť kričala, aby som sa skryl alebo rovno vyskočil von oknom. Nevládal som sa však ani pohnúť. Dusil som sa, iba samotné dýchanie sa mi zdalo priťažké. Za mojim chrbtom sa zrazu ozval hlas, ktorý som najmenej čakal.

„Vidíš ho, všakže?"

Kútikom oka som si všimol pána Klemensa, ktorý sa objavil po mojej ľavici. Keď som neho upriamil pohľad, zdal sa byť bližšie, než som si to myslel. O dosť bližšie. Bol náhle tak blízko, že sa jeho ústa mohli dotknúť môjho ucha. Než som sa stihol odtiahnuť, pošepol mi do neho.

„Ale neho by si vidieť nemal."

---

Zobudil ma hlasný zvuk, ktorý som však vôbec nevedel identifikovať. Otvoril som oči so srdcom až v hrdle. Až po pár minútach mi napadlo, že za moje zobudenie mohol pokojne aj môj výkrik zo sna, kvôli poslednej nočnej more. Pozrel som sa na hodiny. Zostávala mi iba pól hodina spánku, než by ma budík sám zobudil. Spustil som nohy dole na podlahu, bol som si istý, že po tom sne by som aj tak znova nezaspal.

Stále bola tma, no v diaľke začali vykúkať slnečné lúče, ktoré mi pomáhali sa v dome orientovať. Nechcel som totižto, aby som o niečo zakopol a najlepšie si zlomil väzy. Ak som nebol doteraz prebudený, tak teraz som bol zobudený úplne.

Zarazene som zízal na malé stopy v prachu, vedúce z prízemia. Dovolil som si priblížiť sa k nim a ujasniť si, že skutočne vyzerali byť ako detské. Trasľavými rukami som si vybral nemotorne z vačku pyžama mobil, skoro mi pritom vypadol. Odfotil som si to, aby som mal dôkaz pre políciu. Moja veľkosť chodidiel nebola pomaly ani z polovice taká malá a bol som si istý, že žiadne deti nemám. Už som si s úsmevom predstavoval, ako hrdo ich ukazujem tým blbcom, ktorí sa nazývajú policajti. Vzápätí mi úsmev pohasol, keďže mi došlo, že sa sem musel niekto vlámať.

Na vrchole schodov som dovidel na vstupné dvere, ktoré vyzerali byť zatvorené. Zišiel som dole a presvedčil som sa, že boli zamknuté. Rozhodol som sa ísť do kuchyne, keď som sa prudko zastavil. Dvere do pivnice boli otvorené do korán. Stôl a zvyšok polámaného nábytku boli v rohu haly, naskladané pekne na kope, až som sa čudoval, že to všetko nespadlo.

Toto nemohla byť pravda. Podľa môjho uvažovania by tie dvere museli minimálne dvaja dospelí ľudia vyraziť, aby sa dostali z pivnice von. Nebolo možné, aby to bolo dieťa, súdiac podľa tých stôp. Nebol som v tom dome ani deň a už mi začínalo šibať.

Zrútil som sa na zadok uprostred haly, nevnímajúc vibrácie môjho mobilu, signalizujúce budík. Prešlo asi rovných desať minút a ja som tupo civel pred seba. Jedna nepravdepodobná myšlienka za druhou mi vírila v hlave ako dotieravé komáre. Ani jedna z nich však nevedela vysvetliť, ako bolo možné, že dvere boli otvorené a nábytok premiestnený.

Napadlo ma, že znova zavolám policajtom, no zavrhol som to prakticky okamžite. Mojej fotke by sa určite vysmiali a tomu nábytku by určite nevenovali pozornosť. To by do tohto domu museli najprv vstúpiť, a to sa samozrejme tak skoro nekonalo. Pokiaľ vôbec.

Na raňajky som ani nepomyslel a už som sa obliekal do práce. Nedbal som na pivnicu alebo tie stopy, vytesnil som ich úplne. Čakala ma práca a nemohol som si dovoliť, aby som nepodal profesionálny výkon, či ako to Harlow nazval. Trapko.

Ponáhľal som sa do svojho auta, pričom som si skoro nevšimol stojacej osoby, ktorá na mňa pozerala z druhej strany chodníka. Koniec koncov, okolo domu, ale aj pred ním nebolo nič iné ako množstvo zelene. Na rozdiel od môjho predchádzajúceho bydliska, Wiltshire bola menšia dedina s len niekoľkými obyvateľmi a možno jednými potravinami. Chcel som pokoj, dostal som pokoj. Skôr nie, to by mi na mňa nejaký čudák nemohol zízať hneď z rána.

„Pomôžem vám?" spýtal som sa ho, kým som sa približoval k autu.

Žiadna reakcia. Podľa môjho úsudku sa jednalo o muža vo svojich asi päťdesiatich rokoch. Vyzeral dezorientovane, no na druhú stranu mi niečo hovorilo, že presne vie, kde sa nachádza. Bol oblečený v starých a špinavých handrách, ktoré na ňom skôr viseli. Na hlave mal kapucňu a ruky vo vačkoch. Ten vie, ako spraviť dobrý prvý dojem.

Už som nasadal do auta, keď som si uvedomil, že to môže byť môj sused. Stále tam stál a čumel na mňa. Buď teraz alebo nikdy. Obrátil som sa k nemu a podvedome sa zmieroval s tým, že nedostanem odpoveď.

„Viete o tom dome dačo?" skúsil som, ukazujúc za mňa.

Bol som zúfalý. Nikto mi nič nechcel povedať o jeho histórii a jediný človek, ktorý v ňom býval, bol mŕtvy. A živí ľudia ma mali za blázna. Ktovie, či nedopadnem rovnako, ako ten chlap predo mnou, ak v ňom budem bývať aj naďalej. Žiadna odpoveď sa nedostavila.

„Viete o tom, že fotka vydrží dlhšie?" prehlásil som sucho s neskrývaným sarkazmom.

„Nemal si sa sem nasťahovať," prehovoril muž drsne.

„To som už počul. Ešte niečo?" strácal som trpezlivosť a čas mi dochádzal, nemohol som si dovoliť prísť neskoro.

„Kúsok ďalej po tejto ulici bývam," zmĺkol, keď mu došlo, ako to vyznelo. „Chceš odpovede, môžem ti ich dať. Ber alebo nechaj tak."

Než som sadol za volant, stihol mi upresniť jeho adresu s tým, že jeho dom určite nemôžem minúť. Nachádzal som sa na hrane nepríčetnosti, ak som iba trochu zauvažoval nad tým, že jeho ponuku prijmem. Uvedomoval som si to. No potreboval som odpovede, v tom sa nemýlil. Počas celej cesty do práce som nad tým rozmýšľal. Desilo ma, že než som došiel do cieľa, bol som rozhodnutý.

Vyskúšam to.