Vždy, keď sa chystáte presťahovať, spravte si obhliadku toho miesta. Najlepšie je, ak si spravíte prieskum nehnuteľností v okolí, kde chcete bývať. A potom sa záväzne rozhodnúť. Ja som spravil presný opak. Nasťahoval som sa do nového domu, pritom som nemal ani tušenie ako vyzerá. Dôvod bol jednoduchý. Doteraz som býval v zaprášenom starom byte, ktorý mal ledva základné spotrebiče a ako-tak použiteľný nábytok. Čiže som si nemyslel, že môže byť dačo horšie. No bolo.

Stál som s kufrom v rukách pred obrovským domom, ktorý mi pán Klemens zanechal. Jeho základy sa položili už pred niekoľkými storočiami. Mal dokopy dve poschodia a pravdepodobne sa ešte vyššie nachádzalo podkrovie. Na oboch bokoch sa vynímali vežičky ako stvorené pre menej bohatú princeznú, ktorá nemala peniaze na ich opravu. Ako prikrývka slúžila šedá strecha, ktorá bola v protiklade so zlatistým obkladom na stenách. Viktoriánske okná boli pomerne pekne zachované a len zdôrazňovali, aký skutočne starý dom je. Nepochybne mal veľkú hodnotu, no zaslúžil by si hneď niekoľko opráv už iba z vonku.

Vkročil som na pozemok cez škrípajúcu bránku a v tom momente mnou prešiel zvláštny pocit. Akoby sa na mňa niekto pozeral, no ja som nikoho nevidel. Možno sa mi to iba zdalo, ale prišlo mi, že ma jeho okná sledujú, že slúžia ako oči samotného domu. Zafúkal vietor, čím rozkýval koruny stromov, brániace mi v lepšom výhľade na celú nehnuteľnosť. Ku vchodovým dverám viedla tenučká cestička. Skoro by som si ju nevšimol, nebyť silného vetra, ktorý odhŕňal popadané listy. Na prvý pohľad stromy a kríky vyzerali ako džungľa, pričom som začal premýšľať, či sa vôbec dostanem na záhradu. A ak áno, v akom stave bude. No najviac ma zaujímalo, čo ma čaká v jeho vnútri.

Nebudem klamať, ak poviem, že som sa pri otváraní masívnych dverí nezapotil. Nebolo pochýb, že sa s nimi hodnú chvíľu nemanipulovalo. To sa však nedalo povedať o nábytku. Hneď pred vchodovými dverami sa týčilo masívne schodisko, potreté niekoľko násobnou vrstvou prachu a špiny. Kusy nábytku boli rozsypané po kútoch haly a niektoré kostry skríň boli vtrepané do priechodu do ďalších miestností ako barikády. Padla mi sánka, naozaj som nečakal takú spúšť. Predsa len, starký bol len niekoľko mesiacov preč a dosť som pochyboval o tom, že by bol schopný tento neporiadok spraviť sám. Predtým, ako som sa pustil do prehliadky, som si kufor nechal hneď pri vchode. Ktovie prečo, možno som v podvedomí cítil, že sa tu dlho nezdržím. Zahnal som dotieravé myšlienky a rozhodol som sa prejsť doprava, aby som prípadne našiel stopy po vlámaní, keďže ten niekto by sa sem cez vchodové dvere určite nedostal.

Hneď zo začiatku ma upútal neveľký drevený stôl, natlačený v rohu miestnosti. Ešte stále z vonku prúdilo slnko, no jeho lúče postupne slabli s pribúdajúcimi hodinami. Už čoskoro malo zapadnúť. Nahmatal som spínač a na moje veľké šťastie sa stropné svetlo po pár zablikaní naplno rozsvietilo. Vydýchol som si a sporadicky som stôl presunul na stred miestnosti, pokukujúc po nejakej použiteľnej stoličke. Našiel som až jednu v kuchyni. Kuchyňa bola prepojená s jedálňou a priestrannou obývačkou. Našiel som v nej chladničku a sporák celkom v použiteľnom stave. Čo znamenalo, že aspoň neumriem od hlavu.

Keď som si tak obzeral miestnosť po miestnosti, uvedomil som si, že všetky boli priveľké. Možno to bolo kvôli nedostatku nábytku, no nemohol som sa zbaviť pocitu, že v tomto dome muselo žiť niekoľko obyvateľov súčasne. Čo mi prišlo zaujímavé, keďže sa nikdy pán Klemens nezmienil o nejakom súrodencovi alebo nejakom inom príslušníkovi rodiny, ktorý by tu s ním žil. V ten moment som sa rozhodol, že si v práci ešte prezriem jeho spis, ak budem mať k nemu vôbec prístup.

Celé prízemie bolo ako hore nohami. Tapety na niektorých miestach boli úplne vytrhané, poškodený nábytok sa váľal kade tade a prach bol v podstate všade prítomný. Nikde som však nenatrafil na rozbité okno, kadiaľ by sem mohol niekto vniknúť. Vtedy som nad tým mávol rukou a presunul sa ku schodom. Ako som očakával, schody pod mojou váhou hlasne protestovali s každým mojim krokom.

Predo mnou sa rozprestierala široká chodba, vedúca napravo a naľavo. Hneď pred mojimi očami krivo visel obraz, ktorý zachycoval neurčitú krajinku. Pokúsil som sa ho napraviť, no skĺzol naspäť na svoju predchádzajúcu polohu. Keď sa mi to nepodarilo ani tretíkrát, usúdil som, že s tým momentálne i tak nič nenarobím. Nohy ma zaviedli napravo, kde som na moje počudovanie našiel pomerne zachovanú kúpeľňu. Pokrútil som kohútik, najskôr sa začala rinúť kalná voda. O pár sekúnd na to sa nakoniec objavila číra. Záchod a trochu potlčená vaňa spĺňali svoje funkcie a to ma trochu upokojilo. Zostávalo mi len nájsť miestnosť, kde by som aspoň na túto noc zložil hlavu.

Ako som sa sám presvedčil, napravo chodby sa nachádzala len väčšia kúpeľňa s jednoduchými bielymi kachličkami na stenách a aj na podlahe. O tom, že by sa v nej malo upratať nebolo pochýb. Zamieril som si to naľavo od schodiska, kde sa tapeta na stenách zmenila z tmavo ružovej na červeno-oranžovú. Prechod týchto tapiet bol podľa mňa neopodstatnený a pravdupovediac sa mi to moc nepáčilo. Dvere do najbližšej miestnosti boli iné ako ostatné. Vyzerali novšie, no aj tak mali na sebe niekoľko znakov dlhého používania.

Pootvoril som dvere, čím sa mi naskytol pohľad na obrovskú miestnosť, plnú všelijakého nábytku. Podľa môjho odhadu, väčšina kusov nábytku pochádzala z postelí, ktoré boli nepoužiteľné. Nevedel som určiť presný počet, no hádal som, že mohli byť minimálne tri. Vnútro matracov bolo snáď na každom milimetri, rámy obrazov boli napoly prelomené, no obrazy neboli nikde na dohľad. Nevedel som sa zbaviť pocitu, že práve v tejto miestnosti je najchladnejšie a súčasne sa mi v nej ťažšie dýchalo. Bledomodré tapety vyzerali skoro novo až na to, že tiež na niektorých miestach nejaké časti chýbali. No rozhodne boli v lepšom stave ako všetky, ktoré som mal v tomto dome možnosť vidieť. Otočil som sa na päte, že pôjdem ďalej, ale v tom som si všimol, že napravo sú otvorené dvere.

Podľa všetkého som sa nachádzal v ďalšej veľkej miestnosti, ktorá mala slúžiť ako spálňa. Aj tu bol neskutočný neporiadok a nechýbali ani trámy postelí a potrhané matrace. Na rozdiel od tej predchádzajúcej spálne, hneď oproti dverám sa týčila mohutná skriňa prevažne so šuplíkmi. Prekročil som neindifikovateľnú masu niečoho a podišiel som ku dvierkam skrine.

Skôr, než som sa tam stihol dostať, dvere sa za mnou zabuchli. Nadskočil som od úľaku a v sekunde som sa ich snažil znova otvoriť. Lomcoval som kľučkou hore dole, no nepomohlo to. Pomaly som začal panikáriť. Začalo mi byť nepríjemne a sťaženie dýchania sa objavilo znova a vo väčšej sile.

„Haló, je tam niekto?" odvážil som sa prehovoriť.

Nedostavila sa žiadna reakcia, a tak som vrazil ramenom celou silou do dverí v snahe vyraziť ich. Skončil som však s rovnakým výsledkom, ani o milimeter sa nepohli.

„Nie je to vtipné. Viem, že tam niekto je!" zvýšil som hlas, keďže som bol presvedčený, že sa so mnou iba niekto hrá.

V tom sa z opačnej strany ozvalo niekoľko silných úderov, kvôli čomu som od dverí prekvapene uskočil. Buchot prestal, vďaka čomu som nabral odvahu a naposledy sa pokúsil dvere otvoriť. Dvere sa bez najmenšieho odporu podvolili a ja som vletel do prázdnej spálne takou rýchlosťou, až som skoro spadol.

Očakával som, že zrazu na mňa niekto vyletí so smiechom, ako som sa nechal krásne nachytať a vystrašiť. Keď sa nikto neukazoval, musel som ho prirodzene nájsť. Bol som možno trochu bojazlivý, no určite zo mňa nikto nebude robiť blázna v mojom novom dome. Strach vystriedal hnev, ako som začal skúmať miestnosť po miestnosti. Bez toho, aby som si to uvedomil, vošiel som do ďalšej spálne, ktorú som ešte nevidel. Bola kúsok ďalej po chodbe, ako tie prvé dve.

Táto spálňa bola viditeľne menšia, no rovnako v nej panoval zmätok. Prevrátená kostra postele vyzerala ešte použiteľne, a tak som sa ju posnažil napraviť. Matrac, i keď zaprášený aspoň nebol tak zničený ako tie predošlé. Skoro som aj zabudol na nepekný zážitok, keď v tom ma to znova napadlo pri pohľade na neďaleké otvorené dvere. Prestal som s úpravou postele a pomaly som sa zakrádal ku dverám. Srdce mi bilo splašene ako o závod a potil som sa ako kôň. Schmatol som po ceste drievko z poškodenej skrine a rýchlo som vbehol do neznáma. Ak by som tak nebol spravil, určite by som stratil odvahu a pravdepodobne sa skryl a čakal na zázrak.

Nič iné ako polorozpadnutú vaňu, doškriabané umývadlo a špinavý záchod, som však nenašiel. Zrkadlo bolo napoly rozbité a držalo na stene asi len z jeho poslednej vôle. Stále napriahnutý s drievkom som sa začal pomaly upokojovať. Aspoň tu nikto nebol.

Začul som zvonenie môjho mobilu, ktoré sa začalo ozývať po celom dome. Bez váhania som hovor prijal, keď som uvidel na displeji Clarine meno. Stále som mal na pamäti, že sa tu skrýva nejaký vtipkár, ktorého som musel ešte pred spaním za úlohu nájsť. Inak by som nemohol zatvoriť oči.

„Tak, ako sa šťastlivcovi žije?"

„Mám pocit, že sem vbehol Robin, aby mi oplatil ten včerajšok," odpovedal som so zdvihnutými kútikmi úst, ako som sa vracal po schodoch na prízemie. „A mám pocit, že tu stále ešte je."

„No teda, vy si tam robíte párty a mňa nezavoláte?"

„Nie, vážne. Som si istý, že tu niekto je, no neviem, kedy tu stihol spraviť taký neporiadok. Stádo svíň by spravilo menší čurpes."

„Zavolaj políciu," navrhla už bez srandy v hlase.

Prešiel som cez obývačku do kuchyne, potom do jedálne, až som sa zastavil znova pri schodisku. Nič podozrivé som nenašiel, ani stopy po vniknutiu. Jediný východ boli vchodové dvere, ktoré som sa rozhodol zamknúť. Podľa mojej prehliadky, dom nemal dvere do záhrady, čo mi teraz vyhovovalo. Upokojil som sa tým, že buď sa mi to všetko zdalo alebo ten niekto už dávno ušiel dverami von.

V tom som skamenel. Ja hlupák som si nevšimol, že pod schodmi boli maličké dvierka, ktorými mohol niekto určite prejsť. Slnko zapadlo, tma už skoro celkom pohltila každý kút, kam stropné svetlo nedosvietilo.

„Hej, Erron? Si tam?"

„Budem musieť končiť," prehlásil som, dúfajúc, že toto nebudú moje posledné slová pred smrťou.

Až keď som jej odprisahal na všetkých svätých, že budem v poriadku, som mohol v pokoji skončiť hovor. Zároveň som sa modlil, aby som ich čoskoro nenavštívil s lístkom do pekla. Musel som zložiť, pretože som potreboval baterku mobilu. Totižto starký tu asi zabudol vymeniť žiarovky, keďže spínač nefungoval. Kvôli nedostatočnému svetlu z haly, som len videl obrysy schodov, vedúcich nižšie do temnoty.

Baterka z mobilu mi nebola nič platná, pretože jej svetlo ani nedosiahlo na posledný schod. Mal som sto chutí vyjsť von a radšej ponosiť hromadu nábytku pred pivnicu s tým, že by som ju preskúmal za svetla. Čo som spravil?

Samozrejme, že som začal schádzať po schodoch nižšie. Čím viac som sa vzďaľoval od otvorených dverí, tým viac ma začínalo pichať pri srdci. Ktovie, možno nebude pán Klemens jediný, kto zomrie po tak krátkej dobe na infarkt.