„Máš, kde bývať, chlapče?"

„Jasné, že mám," odtušil som a pousmial som sa.

Nebola to tak celkom pravda. Bol som si však istý, že moje klamstvo neodhalil. Pohľad mal upretý na otvorené okno, cez ktoré prúdil studený jesenný vzduch. Vstal som a zatvoril ho, nechcel som riskovať, že by starší pán prechladol.

„To je dobre, to je dobre," zopakoval zasnene.

Netušil som, prečo sa ma to pýtal už tretí deň v tomto týždni. I tak som mu odpovedal stále rovnako, aj keď si to evidentne nezapamätal. Pán Klemens mal totižto stareckú demenciu a len veľmi zriedka sa stávalo, že by mu niečo utkvelo v pamäti. Chystal som sa odísť a spýtať sa ho, či niečo nepotrebuje. Otvoril som ústa a postavil sa, keď on sa otočil ku mne s nečitateľným výrazom v tvári.

„Sadni si."

Ústa som zase zatvoril a mierne nesvoj som sa posadil. Mal by som síce skontrolovať ďalších pacientov, no starký mi nedal moc na výber. Očakával som, že začne mlieť zhluk neidentifikovateľných slov, ktoré sa bude snažiť pospájať do viet.

„Bojím sa, že si pre mňa príde. Viem, že to spraví."

Vzduch v miestnosti sa citeľne ochladil a čudný zápach vystriedal doteraz nezameniteľný smrad dezinfekcie. Aj keď bolo okno zatvorené, závesy okolo neho sa prudko rozvírili, akoby niekto popri ňom prešiel. Všimol som si to a na chvíľu som prestal vnímať starkého prítomnosť. On však niečo nezrozumiteľne zachrapčal a mne prešiel mráz po chrbte. Mimovoľne som sa znova zahľadel na dôchodcu.

On sa z ničoho nič zhrbil a vystrašene sa na mňa zapozeral so šedými očami. Zvráskavená tvár sa postupne zmenila na grimasu nemého kričania. Vystrel predo mňa trasľavo ruku v snahe chytiť tú moju. Myslel som si, že sa potrebuje len upokojiť, a tak som mu svoju ruku podal. Nečakal som však, že mi ju doslova zdrapne do železného stisku.

„Pán Klemens?" Oslovil som ho s pokusom oslobodiť si ju. Nereagoval. „Pán Klemens!"

„Nechcel som ho tam nechať! No musel som! Nebola to moja chyba!" zvrieskol a ja som pocítil, ako sa mi jeho nechty zaryli do kože. Potlačil som bolesť a snažil sa zostať pokojný. To zvládnem, to proste zvládnem.

„Pán Klemens, no tak, pozrite sa na mňa." Nebolo to tak, že by sa na mňa nepozeral. Pohltila ho panika, a tak nič a nikoho nevnímal, preto som sa snažil upriamiť pozornosť na seba. „Všetko bude v poriadku, ste tu v bezpečí."

Zaklipkal očami a navonok sa trochu uvoľnil, no nepustil ma. Zrazu sa pozrel kamsi za mňa a jeho postoj sa niekoľko násobne zhoršil. Zreničky sa mu rozšírili a skríkol od strachu. „On je tu, on je tu! Prišiel za mnou!"

Automaticky som a otočil, no nikto vo dverách nestál. Prešla asi sekunda, keď sa do miestnosti nahrnuli sestričky s upokojujúcou injekciou. Všetko sa v tom okamihu zrýchlilo, ani som si nestihol uvedomiť, že moju ruku už nikto nedrží. Než som bol vytlačený von, stihol som zachytiť jednu súvislú vetu. „Do môjho domu nikto nesmie vkročiť!"

„Nebola to tvoja chyba," prehovorila Clara, ktorá mi už hodnú chvíľu robila spoločnosť, keď sa situácia ako tak upokojila.

Nič som nepovedal. Civel som na svoju fialovú ruku, na ktorej sa vynímal krvavý škrabanec. Premýšľal som, kde som spravil chybu. Keby som zavolal hneď o pomoc, mohol tu s nami ešte byť. Mohol...

„Je mi to ľúto," začala znova, pričom som začul, ako sa ku mne priblížila a objala ma.

Nerobil som ošetrovateľa v miestnom dome dôchodcov dlho, také dva mesiace aj s cestou. Aj napriek tomu som bol svedkom odchodu ľudí už niekoľkokrát. Každý krát to bolo nezabudnuteľné. Pocit smútku, striedajúci sa s bezmocnosťou, ktorú o chvíľu nahradilo prianie, že tomu človeku je už lepšie. O niekoľko hodín som však bol schopný opäť myslieť na iné veci a takpovediac nebrať si to osobne. A tak to bolo vždy, väčšinou. Až doteraz.

Triasol som sa, možno nielen vo vnútri ale aj vonku. Myšlienka, že iba kvôli mojej neschopnosti dostal infarkt, ma privádzala do šialenstva. Až teraz, keď bol nadobro preč, som si uvedomil, že mi nejakým spôsobom pripomínal môjho starého otca, ktorý zomrel už dávnejšie. Keď pán Klemens nastúpil do domova dôchodcov bol v podstate nováčikom, tak ako ja. Obaja sme tu boli noví, aj keď každý na inej strane. Možno aj preto sme sa takpovediac lepšie zblížili.

Pamätal som si stále ten moment, keď sa jeho choroba zo dňa na deň zhoršila. A tiež tú trpkú pachuť uvedomenia si, že ma niekedy nespoznával. Nebral som si to moc k srdcu, veď to bol iba obyčajný starší pán, ktorého som vtedy poznal mesiac a niečo. No i tak ma to mrzelo po celú tú dobu. Aj jeho nálada sa zmenila, odmietal komunikovať a menej jedol. Vzďaľoval sa čoraz viac a dnes sa vzdialil úplne.

„Tak čo? Ako sa má pán Alzheimer?"

Vzhliadol som sa na prichádzajúcu osobu s rukami vo vačkoch a vyškerenú od ucha k uchu. Clara medzitým niečo zlostne zašomrala, no neodstúpila. Nemal som silu mu niečo odvrknúť, dnes nie. I tak by to bolo zbytočné. Robin vždy rád zapáral a evidentne každému závidel aj nos medzi očami.

„Čo? Prekazil som vám dačo, keď tak ochotne odpovedáš?"

Jemne som sa od Clary odtiahol a potichu poďakoval, ako som vstával. Blondínka len prikývla a postavila sa vedľa mňa. Mlčky som prešiel okolo Robina a zacítil jeho prenikavý parfum. Dakedy bol viac vyvoňaný než všetky ženy v domove dôchodcov.

„Je mŕtvy."

„Súdiac, podľa tvojho ksichtu si za to mohol ty, všakže?"

Zahryzol som si do jazyka a snažil sa mu jednu nevraziť. Smútok však postupne mizol a objavoval sa hnev. Obalila ma horúčava so zlým pocitom, že mal pravdu. A dával mi to najavo so sarkastickým úsmevom v jeho guľatej pehavej tvári.

„Takže som trafil. A tuto Clara robí dievča pre všetko ako vždy."

Proste sa to stalo. Nevedel som sa ovládať, vrazil som mu jednu. Najprv som pocítil príval spokojnosti, ako sa moje hánky stretli s jeho perou, ktorá okamžite zareagovala a začala krvácať. Potom sa dostavila pálčivá bolesť, spolu so zhrozením, že som ho vážne napadol.

Robin si opakom ruky zotrel krv a pobavene sa uškrnul. Než mi to stihol oplatiť, medzi nás vošla blondína s tým, že sa nemáme chovať ako deti a upokojiť sa. Nie, že by nemala pravdu, no mal som toľko adrenalínu v krvi, že by som ho bol schopný na mieste zabiť. Každému raz pretečie pohár trpezlivosti a Robin mi tej vody poskytoval za celé dva mesiace viac než dosť.

„Pán Walker, na slovíčko," ozvalo sa rázne po mojej pravici.

Ten hlas nepatril nikomu inému než nášmu nadriadenému, ba dokonca tomu najvyššiemu, riaditeľovi celého domova dôchodcov. Bol to čerstvý štyridsiatnik, večne upravený s prešedivenými vlasmi, zostrihanými po stranách. Na nose sa mu vynímali veľké rámy drahých okuliarov, ktoré trochu zmenšovali jeho väčší nos.

Neochotne som riaditeľa nasledoval, samozrejme mi Robin stihol naznačiť, že sme spolu neskončili tak, aby to náš nadriadený nevidel. Domov dôchodcov nebol zvlášť veľký. Budova mala tri poschodia, kde sa nachádzali prevažne izby s oddelenými kúpeľňami. Samostatne stojaca, väčšia jedáleň bola pristavaná až koncom dvadsiateho storočia. Na jej mieste sa teraz nachádzala rehabilitačná miestnosť, ktorá na prvý pohľad vyzerala ako narýchlo spravená telocvičňa, no na potreby dôchodcov stačila.

Tak, ako sa dalo očakávať, mierili sme rovno do riaditeľovej kancelárie, kvôli čomu sme zišli na prízemie. Po ceste sme stretli niekoľko ošetrovateľov a pár seniorov. Steny všetkých poschodí boli vytapetované napodobeninou dreva a kvetinami od stredu vyššie. Na prvý pohľad to mohlo nového návštevníka miasť, keďže poschodia splývali. Jediným rozdielom boli možno tak ručne namaľované obrazy alebo rozloženie nábytku. Spomenul som si na svoje prvé dni, ako som týmito chodbami tápal.

Akonáhle sme dorazili na miesto, riaditeľ mi pokynul, aby som sa posadil. Dvere som za sebou ešte predtým zatvoril, medzitým, ako sa on uvelebil za obrovským stolom z tmavšieho dreva. Za chrbtom sa mu týčilo okno, tentoraz zahalené bielymi záclonami, ladiacimi so zeleno-bielymi tapetami.

„Pán Harlow, ja vám to vysvetlím...," umlčal ma zdvihnutím ruky a sám pokračoval.

„Nebudem teraz hovoriť o tom, čo sa stalo medzi vami dvomi. To si vyriešte medzi sebou, nie tu. Ste predsa obaja dospelí." Vzdychol si, akoby mal to nevyhnutné z krku. „Chápem," usadil sa pohodlnejšie do kresla a lenivo si poškrabal hlavu, „že to vtedy nebolo jednoduché, ale toto nie je správanie, ktoré by som bol ochotný tolerovať. Necháp ma zle, je nutné, aby ste všetci podávali profesionálny výkon. A to si nepodal. Vieš mi k tomu niečo povedať?"

„Pán Klemens je," naprázdno som prehltol a opravil sa, „teda bol poslednú dobu taký iný. Možno...,"

„Nepýtal som sa, aký bol jeho stav," prerušil ma chladne a ledabolo si odchlipol z kávy, ktorá rozvoniavala po celej jeho kancelárii. Zapozeral som sa na špičky svojich topánok a hrýzol si nervózne pery. Cítil som, ako sa mi trasú ruky a pot mi steká po čele.

„Bolo mi povedané, že si nezavolal pomoc. Prečo?" skúsil znova Harlow.

„Myslel som si, že sa iba rozrušil. Myslel som si, že sa mi ho podarí upokojiť," odpovedal som popravde.

„No, myslel si zle." Žalúdok mi zovrela chladná ruka a začalo mi byť nevoľno. Nemohol som prísť o prácu, nie znova po tak krátkej dobe. „Pozri, ak sa to ešte bude opakovať, si prepustený."

V tú sekundu mi tak odľahlo, že som skoro vyskočil zo stoličky. Myslel som si totižto, že z tejto miestnosti už vyjdem iba ako nezamestnaný. Ospravedlnil som sa a poďakoval. Už keď som sa chystal vyjsť z miestnosti, zastavil ma uprostred otvárania dverí.

„Nezabudni, čo som ti dnes povedal. I tak si stále v skúšobnej dobe. A okrem toho, pán Richter podáva lepšie výkony."

Keď som sa vliekol ako mŕtvola cez chodby, stále mi jeho posledná veta rezonovala v hlave. Tým mi nepriamo naznačil, že ak sa bude musieť rozhodnúť medzi mnou a Robinom, vyberie si neho. Na jazyk sa mi rinula spŕška nadávok. Keby tak bol vedel, ako sa Robin správa k ostatným. Keby tak bol vedel, čo robí alebo skôr nerobí počas svojej pracovnej zmeny. Samozrejme, že to nevidí, pretože Robin má na svojej strane oveľa lepších známych ako ja. A aj tak si o ňom nikto nemyslí nič zlé. Veď, ako by mohol tak slušne pôsobiaci a dobre upravený muž byť schopný niečoho zlého. Irónia bola, že bol zlý, ale prirodzene nie k ľuďom, s ktorými chcel byť za dobre.

V diaľke som začul zvonenie telefónu. Vyzváňal už pár sekúnd a niekto ho nebol schopný zodvihnúť. Začalo mi to mierne ísť na nervy, vyrušovalo ma to v myšlienkach, potreboval som si ich utriediť. Kašľal som na to, že v práci sa to moc nehodilo. Až keď som si všimol, ako sa na mňa ľudia pozerajú, uvedomil som si, že je to môj mobil. Až tak mimo som bol.

„Prosím," zodvihol som v poslednej sekunde.

„Zdravím, tu notárska kancelária Jozefa Jenkinsa. Hovorím s pánom Walkerom?"

Potvrdil som a presunul sa na odľahlejšiu chodbu, menej rušnú. Zároveň som tuho premýšľal, čo by odo mňa mohol notár chcieť. Modlil som sa, aby to nebola nejaká zlá správa. Na dnes som ich mal viac než dosť.

„Môj klient, pán Klemens, vám niečo zanechal. Jedná sa o jeho dom vo Wiltshire."

Po tom, ako som dovolal s Jenkinsom, zostal som stáť ako obarený. Ani vo sne by ma nenapadlo, že by mi niekto niečo zanechal a tobôž nie dom. Nikto z mojich príbuzných mi nič nezanechali, okrem dlhov. Preto bolo pre mňa o niečo ťažšie postaviť sa na vlastné nohy.

„A tak tu si. Všade som ťa hľadala."

Uvedomil som si, že na mňa niekto prehovoril a že to je Clara, na ktorú som sa pozeral. V podlhovastej tvári s výraznými lícnymi kosťami sa jej odzrkadľovali obavy a nakoniec radosť z toho, že ma vidí. To som si aspoň myslel.

„Vidím, že si výsluch prežil," poznamenala a oprela sa o stenu akoby bola unavená. Ostatne aj pre ňu to bola isto náročná zmena.

„O ten tu nejde. Počuj," zdvihla prekvapene obočie, keď si všimla, ako som náhle ožil. „Zdedil som práve dom."

„Čože si?" nechápala. Teraz som nevedel, či nechápe tomu, čo jej hovorím alebo moju prudkú zmenu nálady.

Claru som spoznal hneď na začiatku mojej práce v domove dôchodcov. Bola to práve ona, ktorá ma do všetkého zaúčala, bola to viac-menej jediná osoba, s ktorou som tu vychádzal a dalo by sa povedať, že spriatelil. Veril som jej, totižto, ak som dačo pokašlal, kryla ma aj keď nemusela. A to som si neskutočne vážil.

„Zdedil. Som. Práve. Dom," zopakoval som pomalšie, pekne slovo po slove, čím som aj sám seba chcel presvedčiť o ich pravde. Ešte som musel podpísať pár papierov a bol skutočne môj. Bolo to až príliš dobré, aby to bola pravda.

V tom som si niečo uvedomil. Zvraštil som obočie. Ignoroval som Clarin spýtavý pohľad a spomenul som si na Klemensove posledné slová. „Do môjho domu nikto nesmie vkročiť!"

Pokrčil som ramenami. Asi som nad tým príliš premýšľal. Veď, ako sa to vraví? Darovanému koňovi na zuby nepozeraj? Nešlo mi to ale do hlavy.

Ak nechcel, aby do jeho domu niekto vstupoval, prečo mi ho teda zanechal? A prečo práve mne?