„Just as lost as you are

Blame it all, on the stars

If it falls apart, it falls apart"

(Bryce Vine – It Falls Apart)

„Už tu viac nebývaš, Justin, chápeš? Nikdy si tu nebýval. Si len príživník!"

Akoby si ty nebola, nie je to ani tvoj byt.

Na tom však v tejto chvíli nezáleží. Ďalej bezhlavo hádžem jeho košele von oknom, zatiaľ čo on stojí pod ním a na okoloidúcich vrhá ospravedlňujúce pohľady.

Za mňa.

Kretén.

On je ten, koho by mala hanba plieskať o stenu.

„No tak, Rosie, vypočuj ma."

„Čo ešte? Čo? Všetci ste rovnakí. Premýšľate len jedným, a mozog to, bohužiaľ, nie je."

A šmarím cez okno aj jeho kufor. Tesne sa uhne. Je mi srdečne jedno, aj keby mu vrazil rovno do hlavy. Možno by mu v nemocnici to prázdno v nej niečím naplnili.

„Bola to chyba."

„Na to si mal prísť predtým, než si tú pár centimetrovú chybu do nej strčil!" 

Pani v pokročilom veku, prechádzajúca okolo, na mňa zhrozene pozrie. Iba na ňu vypučím oči a potrasiem hlavou v otázke, či nemá nič lepšie na práci.

„Bol som opitý. Neviem, ako sa to stalo. Ona po mne išla."

„Chúďatko! Fakt! A len tak náhodou spadla na tvoj penis?! Nemám ťa náhodou ľutovať? Nevolaj mi, Justin. Daj mi, prosím ťa, pokoj. PO-KOJ. Rozumieš tomu slovu? Nevracaj sa sem. Nechcem ťa vidieť."

„Rosie! Prosím."

„To, čo si prosíš, tu viac nenájdeš. Zbohom."

Tresknem oknom, až sa sklo zatrasie a s nervami zatiahnem závesy. Posledná úloha -zrušiť sledovanie a priateľstvo s tou mrchou, Rachel, všade, kde sa dá. Vždy som vedela, že po mne ide a pri prvej príležitosti urobí hocičo, len aby sa mi pomstila. Ani neviem za čo.

Tento svet je skazený. Tí, ktorí majú všetko, chcú stále viac a tí, ktorí žijú z posledného, by vám posledné i dali. Čo už, každý sa brodí vo vlastných sračkách, len každého páchnu inak. 

P.S.: 1. kapitola hneď zajtra ✌️