Now I'm holding on to something that I never had
Gave you all the things that I could never take back

(Grey - DEEP END)

O mesiac

„Prepáč, že meškám, podpisovala som zmluvu s New Press." Priplachtím sa k stolu, kde ma už s raňajkami v našej obľúbenej kaviarni čaká Hannah.

„Počkať. Nechcela si ísť k HarperCollins Press?"

„Zamietla som ich."

„Čože? Myslela som, že HCP je tvoj sen." Vyvalí na mňa oči, kým sa zasuniem k okrúhlemu stolíku a trochu si stiahnem koženú sukňu.

„Jax vravel, že ich šéf je strašný pako a držgroš."

Hannah pri Jaxovom mene stíchne. Viac sa ma nepýta, iba pozoruje moju tvár. Je to prvýkrát, kedy som ho spomenula v bežnej debate. Pripomenie mi to nápor jej pohľadu.

Hneď, čo si to uvedomím, skloním zrak k šálke čaju, schmatnem ju a pri odpíjaní sa pokúšam odbúrať spomienky, ktoré sa mi každodenne vynoria asi stokrát. Všetko mi ho pripomína.

„Ozval sa ti?"

Pokrútim hlavou.

„Ani raz."

Ani ja jemu, hoci neprešiel deň, kedy by som si neprehrávala celú konverzáciu z toho rána. Každé jedno slovo, vetu. Prvé dni ma držal smútok, zlosť aj zmätok. Hrdosť mi zakazovala kontaktovať ho, keď ma pustil k vode, ale potom – začala som pochybovať.

Najviac som nerozumela dvom veciam.

Prvá - ani raz sa neospravedlnil. Ani raz nepovedal prepáč alebo že ho to mrzí. Neprejavil absolútne žiadnu ľútosť.

Druhá - kontrast toho, ako chladne povedal, že mi neverí a možno nebude nikdy schopný, vzápätí pohladený tým, že mi takmer povedal milujem ťa? Niečo tu proste nesedelo.

Nestál tam Jax, akého poznám. Taký Jax by mi aj pri rozchode povedal aspoň jedno posraté prepáč, ale ten, s ktorým som viedla posledný rozhovor, ním nebol.

Možno preto som odmietala veriť tomu, že je definitívny koniec.

Analyzovala a rozoberala som našu debatu toľkokrát, až som si pripadala ako detektív. Vytvorila som si možno úplne inú verziu toho, čo odznelo, a začínala o sebe pochybovať. Nedala mi spávať otázka, či som niečo nepochopila zle.

„Premýšľala som, že sa mu ozvem ja, Han."

„Rosie." Hannin tón je zhrozené upozornenie. Ako keď učiteľky v škôlke vyhrešia malých chlapcov, ktorí to namiesto toalety vytasia pri strome na dvore. 

„Čo je?"

„Ty si ho neoklamala."

„Oklamala. Neoklamala. Keď ja už neviem. Neverila som mu. Tiež som urobila chybu, každý ich robí. Mala som mu veriť. Aj ja by som pre teba urobila všeličo. Tak, ako on urobil pre Brandona.  Možno na to mal iný dôvod, ktorý mi nepovedal. Ja neviem, Han, každú noc pred spaním myslím na to, aký bol vtedy divný."

„Rosie, povedal ti, že by to urobil znova - oklamal ťa. Nevie ti veriť. Už si na to zabudla?"

Pichne ma pri srdci. Nezabudla, ale bola by som schopná.

„Ja viem, ale takmer povedal aj to, že ma miluje. Čo ak som niečo pochopila inak, než myslel?"

„Pozri, zlatko, ty si sa za ním naháňala celý čas. Ty. Dostala si ho a aha, kam ťa to doviedlo. Chceš to urobiť znova? Naháňať sa za ním? Ak by si vašu konverzáciu pochopila zle, už dávno by sa ti ozval. On. Možno si ho naozaj nepoznala."

Neviem, čo to so mnou je, ale Hannine slová ma vytočia. 

„Práveže ho poznám, Han. Vždy mal na všetko dobrý dôvod. Musel ho mať aj tentoraz, len mi ho možno nechcel povedať. Nejde mi do hlavy, že so mnou riskoval iba preto, aby sa tak ľahko pri prvých problémoch vzdal. " 

„Rosie-"

„Ja mu dnes napíšem," skočím jej do reči.

„Rosie." Hannah si sklamane povzdychne. Nakloní sa k vedľajšiemu stolu, kde ležia dnešné noviny. Neochotne ich schmatne a previnilo sa na mňa díva. „Nechcela som ti to ukazovať, ale asi by si to mala vidieť."

Skrčím obočie, kým mi ponad stôl podáva dennú tlač, ktorú nalistovala na predposlednej strane. Opatrne si výtlačok preberiem, ale stále sa pozerám na ňu. Stlačí pery k sebe a ja tuším, že ma nečaká nič pozitívne.

Pomaly sklopím zrak k textu. Najskôr ma však upúta fotografia. Svadobná. 

Starý Peterson a Quinn. Rodinná fotka, na ktorej je okrem Sary a Brandona v popise aj Quinnina sestra a... Jax. Pri Sare.

„Posledný odsek, Ro."  Hannah ma ľútostivo nasmeruje, aby som nemusela čítať litánie o honosnosti svadby rozpísané na polovici strany. Urobím, ako mi káže a preskočím očami až k poslednému odseku.

„U Petersonovcov to možno nebude posledná svadba tento rok. Niekoľko svadobných hostí pre tlač potvrdilo zásnubný prsteň aj na prste iba dvadsaťštyriročnej dcéry Carla Petersona, Sary Peterson. Svoje áno mala povedat útočníkovi NY Red Bulls a dlhoročnému priateľovi Petersonovcov, Jaxovi Darrenovi (30). Zazvonia onedlho svadobné zvony znovu?"

Ako prikovaná hľadím na poslednú vetu, ale dávno ju nevidím. Snažím sa chápať, ale nechápem. Rozumieť, ale nerozumiem. To nie je možné.

„Je mi to tak ľúto, Ro." Hannah sa nakloní ponad stôl, oblapí mi dlaň svojou a stisne ju.

Pozriem na ňu.

„Nezaslúži si ťa, " dodá.

Jej slová ma preberú z tranzu.

„Je to iba bulvár." Vytrhnem sa Hannah, zavriem noviny a odhodím ich späť na vedľajší stôl, kde boli.

Navonok sa snažím pôsobiť nad vecou, ale vnútri... Som otrasená.

Nesmieš veriť ničomu, čo sa o mne hovorí. Ani novinám.

Aj keď sa mi zase vynorí jedna z najsilnejšie zakódovaných spomienok na Jaxa, v tejto chvíli už naozaj netuším, čomu vôbec veriť.

Za mesiac, čo prešiel, som sa snažila pozliepať kúsky môjho srdca dokopy aspoň tak, aby mi dovolili prežiť každý deň. Po tom, čo som si prečítala, ma zaštípe každá špára, ktorá ani zďaleka nie je zacelená tak schopne, ako som si myslela. A ešte nejakú dobu ani nebude.

Hannah na moju reakciu opäť stisne pery. Nechce mi oponovať, ale obe dobre vieme, čo mi tým chcela povedať, a že to zabralo.

Má pravdu. Nech je to akokoľvek, je na rade on. Nie ja.

„Pripravená?"

Nepúšťam Emilynu ruku, kým ju v sprievode sestričiek a doktora vezieme na operačnú sálu.

Ešte včera s mojím organizmom zametal šialený jetlag spôsobený príletom do Zürichu, no teraz ma netrápi nič iné než fakt, že toto môžu a nemusia byť posledné minúty s mojou vlastnou sestrou. Jedinou rodinou, ktorú mám.

„Debilnejšiu otázku nemáš, Džej?" odpovie a zasmeje sa. „Bol už niekto pripravený na to, že sa mu budú hrabať v mozgu?" Rozosmeje ma, aj keď na pozadí smiechu sa premáham, aby som sa tu nerozreval ako malý chlapec.

Celý doktorský sprievod zastane pred obrovskými dvojkrídlovými dverami. Za mliečnym sklom vidím iba extrémne silné svetlo. Koľko ľudí, ktorých čaká otázka života a smrti, už premýšľalo nad tým, či takto vyzerá i  povestné svetlo na konci tunela? Pretože mňa to ako prvá myšlienka zasiahne okamžite. Fakt povzbudivé.

„Pán Darren, ďalej už nemôžete," upozorní ma sestrička. Preklad znie – máte pár minút, aby ste sa rozlúčili.

V hrdle sa mi objaví nenormálna hrča, keď od o polovicu nižšej sestričky skloním hlavu zase k Emily. Stále sa usmieva.

Kurva. Toto nedám. Cítim tú debilnú vlhkú kvapku na polceste von z môjho oka.

Skloním sa k sestre, aby som si ukradol pár sekúnd na vzchopenie, pobozkám ju najprv na čelo. Keď sa vzdialim a znova na ňu pozriem, úsmev z jej tváre nemizne.

„Ako to zakaždým robíš?" spýtam sa a celý bledý krútim nechápavo hlavou.

„Takto, braček." Načiahne ruku, z ktorej jej trčí hadička, ku kútikom mojich pier a podvihne ich dohora. Smeje sa z toho a ja sa už neovládnem. Cítim, ako sa mi lícom vyvalí prvá slza.

Pri pohľade na ňu, ležiacu v príšernej nemocničnej posteli a napriek tomu usmiatu, sa mi premietnu jej ďalšie úsmevy.

Od naivne detských a radostných, keď sme sa spolu hrali, cez sesterské a uštipačné, keď si ma doberala za trapasy so spolužiačkami, až po úsmev cez slzy,  keď zomrela mama a s otcom sme na ňu spomínali. Potom zas zomrel on a spomínali sme na rodičov už len my dvaja. S tequilou v ruke.

Ako votrelec sa do môjho podvedomia vplazí krutá myšlienka, s kým by som spomínal na ňu, ak by...

Nie.

Bude to v pohode. Nebudem tu sám, bez nej. Vráti sa. Zdravá.

Jej dlaň silno zovriem v mojich. Pocítim rozdiel chladu a tepla. Moja dlaň je tá chladná, spotená aj za ňu.

„Džej, ďakujem ti." Stále sa nevzdáva úsmevu, ale hlas sa jej trasie. Typicky sa snaží bojovať. Zostať silnejšia, vždy bola. „Nech sa stane čokoľvek, ďakujem ti. Za všetko. Nemohla som si želať obetavejšieho brata, ako si ty. Budeš pre Bena dokonalým otcom. Viem, že z neho vychováš správneho a milujúceho chlapa. Presne ako si ty." Hlas sa jej napokon zlomí a slzu pustí aj ona.

„Em. Prosím, nelúč sa, dohodli sme sa. A neďakuj. Ty budeš pri tom a všetko mi pekne vrátiš."

Aj keď sa rozplače ešte viac, potiahne nosom a rozosmeje sa.

„Tomu ver, že budem pri tom." Utriem jej tvár od sĺz. „Ak ho s Brandonom naučíte ešte nejaké sprosté slovo, budem pri vás stále. Strašiť vás aj v spánku."

Skloním hlavu a ukryjem môj úsmev cez slzy.

„Vráť sa nám, okej? Potrebujeme ťa." Zvážniem najviac, ako sa dá. Emily vníma, že to nie je prosba do prázdna.

„Vrátim." Ubezpečí ma. Tiež vážne. „Ale niečo mi sľúb."

„Čo také?"

„Rosie."

Zahryznem si do pery.

„Všetko jej povedz. Teraz už môžeš. Viem, že tým možno nič nezmeníme, viem, že si chcel dobre a ďakujem - znova. Ale, Džej, Peterson prijal tvoje podmienky, Quinn má, čo chce, a keď to Rosie ani po svadbe nevysvetlíš ty, osobne ťa zviažem, naložím do kufra auta, vyhodím pred jej dverami, zazvoním a zdrhnem. Živá alebo ako duch. Je mi to jedno. Musí vedieť pravdu. Ty si mi ukázal, že nádej existuje vždy, a máš ju tiež. Možno ti neodpustí, ale zaslúži si vedieť, prečo si sa tak zachoval. Teraz už nič nestratíš, môžeš iba získať. Nikdy si sa neusmieval viac ako posledné týždne s ňou. Sľúb mi, že to skúsiš, nech to dopadne akokoľvek."

Vtiahnem pery tuho k sebe, zadívam sa jej do očí a prikývnem.

„Ľúbim ťa, braček. Každý deň si nájdi dôvod na úsmev, rozumieš? Pretože ak to neurobíš, nezbavíš sa ma. Ani živej, ani ako ducha." Zase sa jej pery skrútia nahor.

„Otravná ako vždy, sestrička. Tiež ťa ľúbim. Počkám si ťa, ale v tvojej nemocničnej izbe, okej? Žiadny duch."

„Dobre, Džej. Počkaj ma." Žmurkne a ja spravím to isté.

,,Budem tu."

,,Viem, vždy si bol."

Usmejeme sa na seba cez sklenené oči a Emily prikývne.

Potom vzhliadnem k dvom krpatým sestričkám a ony pochopia pokyn. Zatlačia posteľ do dverí a s Emily sa na seba dívame až dovtedy, kým sa dvere, za ktorými sa stratila, opäť nezatvoria. 

V čakárni ostanem sám so svojimi myšlienkami.

Aj Emily uznala, že to, čo som urobil, som urobiť jednoducho musel. Ja. Nie Quinn, ani starý, ani nikto iný. Iba ja. Ešte predtým, než som sa so starým dohodol. Nie len kvôli operácii a Benovej adopcii, ale hlavne kvôli tomu, aby som Rosie zaručene ušetril všetkých rizík.

Ak by som jej všetko vysvetlil hneď v to ráno, keď sa dozvedela pravdu, hľadala by spôsob, ako mi pomôcť a vyriešiť to. Spolu. Po mojom boku by však bola neustále v ďalšom ohrození.

To som nemohol dovoliť.

Quinn má naše fotky. A ona je posledná, kto by sa nado mnou zľutoval a nepredhodil ich bulváru v sekunde, kedy by znova niečo potrebovala, aj po tom, čo sa za starého vydala. Nikdy by mi nedopriala šťastie s Rosie a Benom. Už vôbec nie, keď je teraz so Sarou taká kamoška. 

Mohol som sa s ňou dohodnúť. Povedať, že prijmem Petersonovu dohodu iba za podmienky, že zmaže tie fotky a nikdy ich nepoužije, ale aj keby to zázračne urobila, nemohli by sme sa s Rosie skrývať donekonečna.

Už by to nebolo iba päť mesiacov. Nedalo by sa takto žiť večne. Každý by sa to musel dozvedieť, čo by mi neprekážalo, keby to nezahŕňalo aj...

Starého.

Ak by sa dozvedel, že som so Sarou nikdy nič nemal, ak by mu to potvrdila hoc aj ona sama, zistil by, že som na večierku zmlátil Rogera nie pre Saru, ale Rosie. Že som ho vlastne oklamal a on to musel ututlávať. Znova. Už raz za mňa riešil ublíženie na zdraví, platil za mňa dlhy. A nikdy to nebolo zadarmo.

Nemohol som riskovať, že svoju ponuku stiahne, že si to rozmyslí. Neriskoval by som iba šancu na Emilyn život, ale i Rosienu budúcnosť. Peterson alebo Quinn by ju cez média rozniesli v zuboch. Zmedializovali jej meno, len aby ho zničili. Všetko pre to, že ja som ju sem zatiahol.

Tak som jej klamal, aby som ju odohnal.

Vybral si rolu bezcitného chuja. A ten musel niektoré veci najprv ešte viac dojebať, kým nájde spôsob, ako ich napraviť.

Utešoval som sa jedine tým, že som zlomil jej srdce, aby nikto nemohol zlomiť ju.

Kým som Rosie nepoznal, neveril som na dokonalosť. Bola pre mňa iba naučenou hrou. Pretvárkou a klamstvom. Neveril som, že môže byť skutočná.

Vnímal som ju ako niečo nečestné, falošné. Niečo, čo som v živote, na ktorom mi skutočne záležalo, nehľadal a nechcel, pretože som vedel, že bezchybnosť, na ktorú sa dívam, ma vždy iba oklame. A najprv som tak videl aj Rosie.

Až kým som neotvoril oči a zbadal, na čo sa dívam. Pravdivú dokonalosť rovno v epicentre tej falošnej.

A vtedy som to pochopil.

Dokonalosť sa na prvý pohľad vidieť nedá, neexistuje, pretože ona vzniká. 

Je vzácna, osobná a skrytá. Skrytá v spôsobe, akým sa na mňa dívala, rytme srdca, ktorý sa nám obom prispôsobil vzájomným dotykom, a mlčaní tak hlasnom, že prehlušilo všetky chyby patriace mne alebo jej. Až vtedy, keď človek dokáže prehliadnuť všetky nedostatky, zbadá, že dokonalosť vzniká iba vtedy, ak sa dobre díval.

A mne neostávalo nič iné než dúfať, že napriek všetkému ani Rosie neprestane veriť v nás dvoch tak veľmi, ako silno dokázala presvedčiť mňa, že dokonalosť jednoducho existuje.

Bola ňou ona.

Niekedy spoznáte správnu osobu, ale nie je vhodný čas. Lenže keď tú osobu nájdete, zistíte, že zrazu nie ste ochotný, len tak sa jej vzdať.

A čas prestáva byť podstatný.