It's thе same old story I write it again
Been here a thousand times before
I don't wanna fight another war
I nearly murdered my heart
But you broke it again

(Flynn - I Don'ť Wanna Love You)

Otvorím dvere do izby a spoza dverí vytiahnem kufor, ktorý hodím na posteľ. Pripomenie mi to moment, keď som hádzala Justinov kufor von z okna. Teraz mám chuť vyskočiť ja sama.

Kým zápasím so zipsom, na periférii zorného poľa zbadám vysokú mužskú postavu. Zastanem v pohybe.

„Aký si mal plán?" Otočím hlavu a pozriem na neho.

Bolestivo krčí obočie a hryzie si do líca.

„Opiť ma? Zviesť ma? Vytiahnuť zmluvu vtedy, keď už nevnímam?" Vzápätí si trpko odfrknem. „Ako dobre, že si sa ani nemusel snažiť, čo? Plán dokonale vyšiel, pretože si už vedel, že sa mi páčiš."

Nie, Rosie. Pretože ty si neskonale hlúpa!

Iba ty. Ty si za to môžeš.

Hlúpa, hlúpa, hlúpa.

Zaklopala som mu na dvere opitá úplne dobrovoľne. Sama. Ako na zlatej tácke.

„Viem, čo si teraz myslíš a nečakám, že mi len tak odpustíš."

Zachmúrim sa.

„To zvádzanie na fotení. Provokoval si ma zámerne? Snažil si sa mi dostať pod kožu? Bola to súčasť plánu?"

Hrudník sa mu výrazne zdvihne a pri výdychu opatrne prikývne. V mojom bruchu sa čosi zachvie. S nechuťou.

Všetky jeho reči v ten večer o tom, prečo som nebola pre neho. Takmer sa ho spýtam aj na to, ale nie. Príliš sa bojím. Túto spomienku si nechcem pošpiniť. Radšej hodlám veriť klamstvu.

Predstava, že aj všetko, čo vtedy povedal, si iba vymyslel, aby ma namotal, a že celý večer, ktorý som doteraz pokladala za prelomový, bol iba nacvičenou hrou, ma desí. Ak by Jax nepomáhal Brandonovi, nikdy by sme sa tam nestretli.

Nikdy by sme...

„A fľaša z baru? Najprv si sa tváril, že ma nechceš opiť, ale potom, keď si videl, že ti verím a sama piť chcem, neváhal si. Už od začiatku si vedel, čo robíš, aby si ma donútil podpísať Brandonovu zmluvu. Je to tak?"

Znovu opatrne prikývne. Pozorujem ho ešte pár sekúnd, akoby som čakala, že spraví niečo, čím to zároveň poprie, ale on nič. Naozaj to urobil.

Potláčam slzu a nútim ju zostať v oku.

Si zraniteľná, Rosie, ale nech si kaktus alebo ruža, máš tŕne.

Nebudem pred ním plakať.

Teraz potrebujem byť silná. Znova sa iba skloním ku kufru a chcem pokračovať v balení, no nedá mi posledná otázka. Preto sa znova vystriem a dívam na neho, keď ju formulujem. Potrebujem počuť jeho odpoveď.

„Spýtam sa ťa ešte niečo. Urobil by si to znova? Teraz? Aby si ochránil Brandona? Oklamal by si ma?" Žiadam a skúšam maskovať strach z odpovede.

„Rosie, nechránil som tým iba Brandona. Je to komplikovanejšie."

„Tak mi to objasni, pretože mne sa to nezdá komplikované."

Neodpovedá.

Aha.

Iba ticho prikývnem a pod nos si zamrmlem: „Samozrejme, že neobjasníš." Na to sa zarazím a stisnem pery k sebe. Musím sa upokojiť, nemôžem urobiť rovnakú chybu a hovoriť v návale zlosti.

Rozhodnem sa pokračovať nahlas uváženejšie. „Jax, viem, že som sa ti mala zveriť o pláne s Amber a je mi to strašne ľúto, ale uisťujem ťa, že to bolo moje jediné tajomstvo, lenže ty... Mám pocit, že ty predo mnou skrývaš oveľa viac dôležitých vecí, ktoré s určitosťou vie Brandon, ale nechceš ich prezradiť mne."

„Rosie-" nedokončí, pretože ho preruším.

„Áno, povedala som ti, aby si mi nehovoril to, čo nechceš, že ti aj tak budem veriť, ale teraz, keď nás tajomstvá doviedli až sem, keď aj ty si včera tvrdil, že veríš mne, myslím, že by sme si konečne mali-"

Pokrúti hlavou.

„Urobil by som to, Rosie. Brandon je môj najlepší a jediný priateľ, vždy mu pomôžem. Akokoľvek. A... mala si pravdu, neverím ti."

Nemusí sa ma ani dotknúť, aby ma trafil rovno do stredu srdca. Aby toho nebolo málo, dodá:

„Neverím ti tak ako jemu, aj keď som chcel. Neverím nikomu a neviem, či toho budem tak skoro schopný," prizná s takým pokojom, akoby to len kdesi prečítal.

Zraní ma to i šokuje.

Zmietajú mnou emócie. Dusia ma v krku slovami, ktoré mám chuť vykričať, len aby som ich o pár dní chcela vziať späť, ale aj keď mi práve zaryl do srdca žiletkou, napriek krvácaniu sa rozhodnem nevydať ani hlások - nekonať impulzívne. Poučila som sa, nielen včera.

Po dobrej pol minúte, keď vidí, ako som zmeravela a bez slov zamyslene zízam do otvoreného kufra, držiac v ruke oblečenie, spraví ku mne krok.

Hneď sa strhnem a stočím hlavu od kufra k nemu. Jediným pohľadom ho zastavím.

Nechcem, aby bol blízko. Vtedy robím naozaj debilné rozhodnutia. A aktuálne neunesiem ani o jedno viac. Zastane, a aj keď vidím, že sa ho to dotkne, rešpektuje vzdialenosť a dokončí, čo má na srdci: „Ale jednu vec musíš vedieť, Ro. Všetko, čo som v hoteli povedal, bola pravda. Šlo to pri tebe samo. Nič z toho, o čom sme sa bavili, som neplánoval. Ani to, že spolu skončíme v posteli a ani to, že sa do teba-"

Opäť stuhnem. Možno aj zblednem. Pred sekundou mi povedal, že mi neverí a teraz mi takmer povie, že ma...

Celé vnútro mi z nejakého dôvodu zvrieskne NIE. Kričí, že je to nesprávne a nemôže to vysloviť. Chcela som síce počuť uistenie, že to pre neho bolo... je skutočné, ale nie takto. Nie teraz.

„Nehovor to," preruším ho v poslednej chvíli.

To slovo má na jazyku aj hlboko v iskre jeho hnedých očí, do ktorých som sa takisto zamilovala. Lenže vysloviť ho nahlas? Teraz, keď všade okolo nás horí?

Zhmotniť naše pocity do slov by práve v tejto chvíli bolo ako dostať niečo, po čom ste dlho túžili, a vlastnoručne celú snahu spáliť. Zvíjať sa v ohni, ktorý vás do krvi zraní, aby zostal iba popol - nenávratne rozprášený pozostatok niečoho, čo mohlo existovať, ak by vzniklo v prostredí, kde práve nešľahajú stometrové plamene.

Ty nie si zo žien, ktoré nevedia, kedy tŕne použiť, aby nezostali zranené.

Nie.

Nedošla som až sem, aby som lásku zhmotnila a vzápätí o ňu prišla. Radšej odídem s tým, že som ju nikdy nezískala, než s tým, že som bojovala len, aby som ju stratila.

Dovolila, aby ma zranila.

A možno tým len túžim zachrániť malú iskierku nádeje, že ak vzácny cit oficiálne nezabijem, ochránim ho, aby prežil a počkal na zázrak.

Ako nejaký základný inštinkt celé moje bytie sústredím na racionálnu časť. Nechcem robiť žiadne zásadné rozhodnutia, keď si nie som istá. Jediné, čo s istotou viem, je, že potrebujem čas, aby som vychladla a že Jaxa, napriek všetkému, čo povedal i urobil, tiež  dávno milujem.

„Vieš, myslela som, že ak na teba nebudem tlačiť a budem sa k tebe ďalej približovať pomaly, postupne mi sám všetko povieš. Začneš mi veriť."

„Nežiadal som, aby si čakala a netlačila na mňa, Rosie. Bolo to tvoje rozhodnutie," zareaguje chladne.

Zarazí ma to.

Dopekla, čo je to s ním? 

Nevyznám sa v ňom. Akoby tie slová ani nevyslovil on.  Napriek tomu, že mi pripadá zvláštny, pokračujem v tom, čo chcem povedať.

„Viem. Viem, že bolo. A urobila by som to znova, vieš prečo?"

Pokrúti hlavou. Tento raz sa neusiluje narúšať môj monológ.

„Pretože aj keď sme obaja urobili chybu, nejakým spôsobom cítim presne to, čo si mi včera povedal ty. Napriek všetkému mám pocit, že si všetko, čo chcem, že aj ty si pre mňa dokonalý-"

„Dokonalosť neexistuje, Rosie. Mýlil som sa."

Opäť ma odzbrojí. Akoby so mnou šermoval a pri každom nádejnom výpade, kedy sa ja snažím ukázať, že rozmýšľam s chladnou hlavou pre dobro nás oboch, ma on nemilosrdne zbaví meča.

„Obávam sa, že sme sa obaja náhlili za falošnou dokonalosťou, ktorú sme videli jeden v druhom, Ro," doplní a tentoraz ma nie len zbrane zbaví, ale i bodne tou svojou. „Dievča, ktoré za to skutočne stojí, nebude čakať na nikoho. Nechcem, aby si čakala." Zacituje Fitzgeralda, čím iba dokoná dielo. Otočí zabodnutým mečom o deväťdesiat stupňov, aby znásobil zmätok i bolesť, čo mi práve spôsobuje.

Nechce, aby som čakala. Na čo čakala? 

Na to, kedy mi začne veriť? Kým mi prezradí svoje tajomstvá? Alebo... Na neho samotného?

Nemám z toho dobrý pocit.

Nasledujúcich pár sekúnd je najdivnejších a najdlhších v mojom živote. Čakám.

Hocičo ďalšie, čo zmaže rastúci strach, ktorý cítim.

Toto nemá byť oficiálny koniec. Jediné, čo som chcela, bol krátky čas na porozmýšľanie nad všetkým, čo sa odohralo, aby sme mohli byť opäť silnejší. Zámerne som sa vyhýbala slovu koniec i všetkým jeho synonymám. Napriek tomu, že to zaiste pochopil, mám dojem, že sa so mnou lúči.

Paralyzovane sa dívam, ako ku mne pomaly pristupuje. Letmo sa dotkne končekov mojich prstov a veľmi opatrne mi dá bozk na čelo.

Strasie ma.

Akoby bolo všetko úplne zbytočné, pretože on bol už dávno rozhodnutý aj za mňa. Keď jeho pery stratia kontakt s mojím čelom, už sa na mňa ani nepozrie. To, čo spraví, ma položí už úplne.

Iba tak odíde.

Bez váhania či ďalších slov.

Jediného obzretia či úsmevu.

Bez boja.

Len čo za ním zaklapnú dvere, iba tam stojím. Dlho. Napokon nevydržím a vzlyk, čo sa ma zmocní, rýchlo umlčím dlaňou. 

Okej, myslím, že je na čase odpovedať na jednu otázku, ktorú som v komentároch dostala už viackrát.

Všetko je nakoniec tak, ako má byť. A ak to nie je dobré, nie je to koniec 😅

Dokonalí by mali mať aj druhé pokračovanie.

Zatiaľ je však IBA v mojej hlave. Vo veľmi hmlistej podobe s pár základnými scénami. S názvom Zakázaní alebo Odhodlaní 😅 Ešte si vyberiem, ale netuším, kedy sa do toho pustím, pretože moju hlavu už asi mesiac okupuje totálne iný príbeh, ktorý mi nedá pokoj a pýta sa na svet skôr než pokračko DKNL 😅 Mojím tajným prianím je začať pracovať na pokračovaní DKNL v zime tak, aby som ho mohla začať zverejňovať v marci 2022 (tak ako som začala DKNL v marci 2021 😊 )

Ale viete ako, človek mieni a život mení  😅

No a teraz poďte s reakciami na túto kapitolu. Som ready  😅 Čaká vás už iba jedna kapitola a Epilóg, ktoré píšem akurát dnes. Dátum zverejnenia sa dozviete.

Ďakujem vám za všetko už teraz, ale v závere sa "opustím" viac 😅

❤️❤️❤️