Do you know where your heart is
Do you think you can find it
Did you trade it for something, somewhere
Better just to have it

(One Republic - Say All I Need)

„To vyzerá na dvojitú vodku. Nie, počkaj, tri dvojité vodky!" prihovorí sa mi čašník za barom, pri ktorom sedím a čakám, kým sa Hannah skončí služba, aby sem prišla. Naše prvé stretko po jej dovolenke som si nepredstavovala úplne takto, ale asi ani ona nečakala, že sa za tú dobu toľko stane.

„Nepijem vodku," odseknem.

„Tak čo ti nalejem?"

„Rum."

„Rum?" Šokovane vypleští oči.

„Doriti, čo máte vy chlapi za problém so ženami, čo pijú rum?" brechnem po ňom a on krkom trhne dozadu. Ruky vystrie predo mňa v obrannom geste. V jednej pritom drží utierku. Ešte sa pritom aj uškŕňa.

Naštvane pokrútim hlavou a opäť skloním hlavu k mobilu v mojich rukách, kde píšem už asi piatu správu Amber. Neopisuje.

Som naštvaná. Aj na Amber a jej tvrdohlavosť, aj na Jaxa. Ako mohol? Ako ho mohol obraňovať?

Naozaj je možné nevidieť, čo je presne pod vaším nosom?

Pozná Brandona dvanásť rokov a nevidí to? Myslí si, že klame Amber?

Čo ak naozaj klame, Ro?

Nie. Myšlienka mi sekundovo pretne myseľ a hneď aj odíde. Nepasuje.

To by predsa bolo choré. Nemožné. Nemôžem o nej pochybovať. Poznám ju. Plakala v mojom náručí. Videla som jej modriny, zúfalstvo. Cítila som ho! Nemohla ma predsa oklamať. Muži často podceňujú týranie žien. A ak by to znamenalo, že Jax Brandonovo týranie kryje...

Nie je lepší ako Brandon.

Zovrie mi srdce, len čo na to pomyslím.

„Kapitán," čašník predo mňa položí pohár s jantárovým alkoholom. „Na účet podniku."

„Ďakujem." A vrazím do seba celý pohár naraz. Hneď na to sa rozkašlem a on sa začne smiať.

„To musel byť kvalitný blbec, čo?" Oprie sa lakťami o pult a pozoruje, ako bojujem s páľavou v mojom hrdle.

„Nie ste takí všetci?" precedím k nemu zachrípnuto, kým stále prečisťujem kašľom hrdlo a vyzliekam si kabát, ktorý prevesím cez barovú stoličku.

„Au." Chytí sa za srdce a opäť vystrie. „To bolelo."

Posuniem pred neho prázdny pohár a bez slova ho žiadam o ďalšiu dávku.

„Si si istá? Nie je bežné vidieť ženu ako ty o polnoci samu v bare piť tak, ako nie je zvyknutá piť. Navyše v týchto samovražedných šatách, napospas všetkým psychopatickým chlipníkom, ktorí iba striehnu, kým do seba takto vrazíš aj tretí, aby si bola povoľnejšia." Preskenuje dramaticky okolie. Strašidelný efekt mu uznávam, ale ignorujem. Viem, že môže mať pravdu, no momentálne mi je jedno asi všetko.

„Nech to bol akokoľvek veľký idiot, nechceš pre neho dnes skončiť ešte horšie, však nie?" Prižmúri na mňa oči. Nikdy som také oči nevidela. Sú sivé, ale aj slabo modré. Také svetlé, až popri jeho uhľových vlasoch nevyzerajú skutočne.

„Počuj, dvadsaťjeden mám dávno preč. Nie je toto jediný dôvod, pre ktorý mi môžeš odmietnuť naliať? Nepotrebujem aj psychologickú poradňu."

Zodvihne obočie a aj keď sa stále nado mnou usmieva, pokrúti nesúhlasne hlavou. Napokon však môj prázdny pohár vezme a ide mi naliať.

Mobil mi cinkne v momente, čo sa vzdiali. Pohotovo ho schmatnem, no nie je to odpoveď od Amber. Je od Jaxa.

Jax:

Štve ma ten rozhovor, Ro.

Dívam sa na správu a pred sebou mám jeho tvár. V ušiach jeho slová a neoblomný tón. V srdci cítim bolesť, že verí Brandonovi a nie mne. Stlačím tlačidlo na boku telefónu a displej zhasím. Nie som pripravená pokračovať v našom rozhovore.

A kedy budeš?

Spolu s nárazom plného pohárika o pult sa ozve aj hlas speváka z kapely, ktorá hrá za mnou. Nikdy som v tomto bare nebola, aj keď je hneď pri nemocnici, kde Hannah pracuje. Rozhliadnem sa.

Živá hudba a pohľad na bezstarostných, baviacich sa ľudí ma zvláštnym spôsobom upokojí. Chcem to tiež. Aspoň na pár minút nemyslieť na problémy a baviť sa. Zabudnúť, že sa práve trápim, hnevám a môj večer je totálne fiasko.

Druhý pohárik do seba vrazím už ako profík, no pri opätovnom pálení prechádzajúcom mojím pažerákom premýšľam, koľko pohárikov na prázdny žalúdok vlastne zvládnem. Prvý už začínam cítiť.

Čašník, opretý oboma rukami o druhú stranu baru a s utierkou už prehodenou cez plece, ma znova pozorne sleduje a krčí nado mnou obočie.

Je vlastne celkom chutný. Možno v mojom veku, možno trochu mladší. A možno to robí len fakt, že je čerstvo oholený a jeho parfum prebíja i cigaretový závan, ktorý sem tiahne od chlapíka vedľa mňa. Ukážem na jeho zvraštenú grimasu ukazovákom a tiež sa zamračím.

„Ak je to skrčené obočie tvoj ďalší pokus, ako mi prehovoriť do duše, aby som sa neopila, tak to rovno vzdaj a nalej mi ďalší."

Rozosmeje sa, ale nepokúša sa ďalej poučovať. Poslúchne a o minútu v ruke držím tretí pohárik.

„Nemáš pero?" Na moju otázku na mňa nechápavo zazrie a skúša ma analyzovať. Napokon to vzdá, potrasie hlavou a z prsného vrecka na zástere mi podá pero.

„Dík." Schmatnem ho, šťuknem a natiahnem si na chrbát ruky tri čiarky. „Nechám si ho." Obdarujem ho sladkým úsmevom a pero si zastrčím za ucho.

Vyprskne smiechom.

„Koho vlastne čakáš?"

„Čo ak nikoho? Je také neuveriteľné, žeby som tu pila sama? Prišla som sama a odídem sama?"

„Ahm," prečistí si hrdlo. „Videla si sa v zrkadle? Je to totálne neuveriteľné."

Doriti. Má v lícach jamky a donúti ma zasmiať sa tiež. Dopijem aj tretí pohárik a zase sa zaseknem pri rozoznávaní odtieňov jeho zvláštnych dúhoviek. Kapitán už začína účinkovať v plnej sile. Páči sa mi to a chcem viac.

„Chcem si zatancovať. Ideš?"

Šokovane na mňa vytreští oči.

Hm, žeby to nakoniec boli farebné šošovky?

Zaujíma ma, čo mu beží hlavou. Chvíľu akoby čakal, či sa rozosmejem a poviem, že žartujem, ale ja to myslím vážne. Amber mi neodpisuje, na Jaxa, Brandona a celú hádku nechcem myslieť. Nechcem myslieť na celý ten svet, z ktorého som sem ušla a Hannah... tu stále nie je. Tak čo? Jeden tanec. Chcem iba jeden tanec. Päť minút zabudnutia.

„Hej, Pete! Vezmi to na desať minút." Chutný čašník otočí hlavu do strany ku kolegovi, zakričí na neho a hodí mu utierku aj čiernu zásteru, ktorú mal na sebe.

Až teraz si ho lepšie prezriem, pretože je čo. Má na sebe obyčajné čierne tričko. Je však dlhšie a na ramenách mu sedí tak, aby zvýrazňovalo vypracovaný chrbát a ruky. Potetované ruky. Od ramien po lakte sa mu po nich tiahnu nejaké čiary. Možno ornamenty. Možno vetvy stromov. Nechcem veľmi zízať. Stavila by som sa, že je plavec. Dofrasa, ďalší športovec. A znova si spomeniem na Jaxa.

Ro, čo vlastne teraz robíš?

Svetlooký čašník na mňa žmurkne, a keď hlavou pohodí bokom na koniec baru, pramienok čiernych vlasov na boku mu spadne do čela a on si ho zase zahrabne na miesto.

Zošuchnem sa zo stoličky a idem k nemu. Kým k nemu kráčam, stihne ešte niečo vyartikulovať smerom k spevákovi, ktorý sa akurát rozpráva s publikom. Do mikrofónu o malú chvíľu oznámi názov piesne, ktorú poznám. Say All I Need od One Republic. To nie je zábava, akú som si predstavovala.

„To vážne? Nič horšie nebolo? Chcela som tancovať, nie zaspať na tvojom ramene," posťažujem sa.

„Snáď si si nemyslela, že s tebou budem tancovať na niečo, pri čom sa ťa sotva dotknem." Uškrnie sa a načiahne ku mne ruku. „Potrebujem zámienku." Mykne ešte plecom.

„Fakt ste všetci rovnakí," podotknem.

„Myslíš úprimní?"

Zase sa mu podarí zodvihnúť môj kútik úst nahor. Aj keď krútim hlavou, vložím mu ruku do čakajúcej dlane a on ma zatočí rovno do rytmu hudby pred pódium, kde tancujú aj ďalší.

„Teraz už nepochybujem, musel to byť čistý blázon," poznamená počas toho, ako ma začína viesť do tónov tanca a skenuje zblízka moju tvár. Začínam váhať, či je skutočne plavec, môže byť aj tanečník. Ide mu to lepšie než mne. Oveľa lepšie. Vedie ma pevne. Nemusím sa ani snažiť. Iba sa nechám unášať.

„Skôr som bláznivá ja."

„Hmm, podľa prvého dojmu naozaj neoponujem."

Zasmejem sa.

„Ako sa vlastne voláš?" spýtam sa ho a dívam sa mu zase raz do očí.

„Som Ian."

Ian. Jax.

Jax. Ian.

Skoro to isté.

„Teší ma Ian, som Rosie."

„Akože ruža?"

„Nie, kaktus."

Vyprskne smiechom.

„Vážne budeš bláznivá. Nepríde sem teraz ten, kvôli komu tu si?"

„Bojíš sa?"

„Nerozosmievaj ma. Skôr by sa mal báť on, ak nepríde."

„Čoho?"

„Toho, že toto," odtisne ma od seba a donúti urobiť otočku, zatiaľ čo na mňa poukáže rukou, „môže ľahko stratiť." Opäť ma pritiahne, obtočí okolo jednej svojej paže tak, že skončím nalepená na jeho hrudi a zaseknutá v azúrovom oceáne jeho očí.

Je zaujímavý.

„Otázka."

„Koľko mi potrvá, aby ťa stratil?"

„Ježiši, nie. Máš neskutočné ego."

„Preferujem termín prirodzený šarm."

Prekrútim očami. Aj keď má sebavedomie na rozdávanie, musím priznať, že nepôsobí vôbec nafúkane. Prirodzený šarm vlastne dokonale sedí. Je zábavný aj pekný, nemá najmenší dôvod, aby mu sebadôvera chýbala. A očividne vie, ako ju správne používať.

„Zaberá to na všetky ženy?"

Zasmeje sa, ale znova bez váhania odpovie: „Úplne perfektne."

„Nečudujem sa."

Doriti. Znak, že som opitá. Filter mi kýva na odchod.

„Trvalo mi to presne tri minúty a tridsaťšesť sekúnd? Čakal som, že si tvoj hrdina po teba dávno príde. Kde to viazne?"

„Neverí mi a chce, aby som verila jemu," vykĺzne mi bez rozmyslu a vzápätí ma zmrazí pocit nesprávnosti. Nemala by som rozoberať osobné problémy s neznámym chlapíkom z baru, no napriek tomu netrpezlivo čakám na jeho názor.

„Aha. Dôvera," zopakuje podstatné meno s dávkou opovrhnutia. Podľa skrytého posmechu tiež nemá pozitívne skúsenosti. Pokračuje: „To poznám. Preto radšej zostávam aj končím hneď na začiatku, pobláznenie je oveľa zábavnejšia časť vzťahu." Podskočí mu obočie.

„Takže sukničkár," skonštatujem mierne sklamane. Rada o dôvere vo vzťahu mi od chlapa so sukničkárskou filozofiou bude pravdepodobne na dve veci.

Mykne plecami, uškrnie sa a opäť ma zatočí. Absolútne to neskrýva. „Práve teraz áno."

„Práve teraz? Prečo?"

Ježiši, Ro, skoro ho nepoznáš. Načo ho spovedáš?

„...som sukničkár?"

Prikývnem.

„Pretože tá druhá časť medzi dvoma ľuďmi, tá, v ktorej sa nachádzaš ty, nie je vôbec zábavná. Dôvera robí ľudí zraniteľnými. Možno začne fungovať, ale ak nie, zlomí ťa a nechá tak - nefunkčne." Pieseň končí a on si ma za pás poslednýkrát pritlačí bližšie a skloní sa k môjmu uchu. „Nikomu to nepovedz, ale ja ešte nie som pripravený znova fungovať."

Aha. Takže sa sklamal. Je vo fáze hojenia?

Panebože, čo je to za pojem, Ro?

„Rosie?!" Otočím sa a Ian ma hneď pustí. Odtisnem sa od neho. Uvedomím si, že som vďaka Ianovi naozaj zabudla na vlastné problémy a aj na...

„Hannah."

„Hej, tak sa volám," povie zhrozená Hannah a kmitá spýtavým pohľadom medzi mnou a Ianom, ktorý sa uškŕňa. Neviem si pomôcť a musím sa aj ja. Akoby Hannah bola naša mama a prichytila nás pri podarenom žartíku.

„Kamoška." Objasním Ianovi a Hannah len zväčší svoje obrovské oči nad tým, čo to tu stváram. Ian prikývne a kývne hlavou dozadu, kým priviera oči.

„Si práve zraniteľná, Rosie, ale nech si kaktus alebo ruža, máš tŕne. A ty nie si zo žien, ktoré nevedia, kedy ich použiť, aby nezostali zranené." Žmurkne na mňa. „Tešilo ma, Rosiena kamoška." Nakloní sa a žmurkne aj na Hannah stojacu za mnou. Jej podráždený pohľad ma pobaví ešte viac alebo je to Ianova drzosť?

Nakoniec len zodvihne ruku, ukáže palcom k baru a s úsmevom sa vráti nazad do práce.

Stále sa usmievam.

„Čo to tu, doriti, stváraš, Campdenová? A v tomto?" Ukazuje na moje šaty, vyzlieka si svoj kabát a balí do neho mňa. „Bičík do ruky nechceš?"

Vybuchnem smiechom, keď to povie. „Zabúdam na realitu, zlato. A funguje to!" Nemôžem sa prestať smiať.

„Ach bože. Kde máš kabát?"

Ukážem ku stoličke za barom a zase sa stretnem s Ianovým pohľadom. Akurát si za chrbtom viaže zásteru. Kým mi Hannah rýchlo schmatne kabát, stihnem mu zakývať a on len krútiac hlavou zamáva tou svojou utierkou a ukloní sa mi ako princ.

No... k tejto kapitole...

Vôbec nebola v pláne :D

Ale keď som posadila Rosie do baru, Ianova postava sa ozvala tak silno, že som ho nemohla umlčať a uvedomila si, že presne jeho potrebujem!

A neviem prečo, ale ihneď som si ho predstavila ako Iana Somerhaldera z Upírskych. :D