Don't know where I belong
But you belong right here
My mind is in a fog
But with you it's all so clear

(Jutes - When You're Around)

Posledný týždeň žijem život, ktorý sa zďaleka nepodobá na ten môj, pretože si ho skurvene užívam. Seriózne vážne užívam. Ak si odmyslím stále nekomunikatívnu Saru a divný pokec s Quinn, tak na mňa skutočne útočí pocit, že budúcnosť nemusí byť úplne na hovno.

A nikdy by som neveril, že takú transformáciu zvládne zariadiť jeden jediný človek. V mojom prípade pekelne krásna blondínka, ktorá netuší, ako šaliem, keď pobehuje po mojom byte iba v jednom z mojich tričiek.

Alebo možno tuší. Mohla to už zistiť.

Keď je Rosie pri mne, som sám sebou a zabúdam na to, že mám aj život, kde musím predstierať. Mierne ma znepokojuje iba to, že si občas pripadám ako zasratý tínedžer a som rozpoltený na rozhodnutí, či je zlé alebo dobré, že pre to momentálne dýcham. 

Strácam pojem o čase, možno aj zodpovednosti, ale nemyslím na žiadne sračky, pretože jediný priestor v mojej hlave zapĺňa jej jazmínová vôňa vznášajúca sa v mojom náručí, posteli, byte - všade. Napĺňa mňa celého. Od nosa až k srdcu. Upokojuje a oslobodzuje každý môj nádych. Po dlhom čase sa konečne necítim udusene a... sám.

Aj dnes je Rosie presne to, čo potrebujem. Kurva, nie, ona je všetko, čo som vždy potreboval. A je stále ťažké priznať, že som to tak dlho odmietal čo i len skúsiť. Stačilo sa poddať a v tej sekunde som pochopil - Emily mala pravdu.

I keď stále podvedome tŕpnem, či sa niečo neposerie, neľutujem ani sekundu, ktorú s Ro spoločne riskujeme. Zároveň tajne dúfam, že to vníma podobne.

Tak trochu ma upokojuje vedomie, že ona nie je typ ženy, ktorá by svoje obavy či ľútosť nad týmto rozhodnutím opisovala, oplakávala a sťažovala sa. Nie. Je to typ ženy, ktorá by sa rovno pozbierala a tresla dverami s nemilosrdným zbohom na jazyku.

Lenže zatiaľ nič také neurobila.

Vďakabohu neurobila!

Po prvom tréningu v novej sezóne som ju  vyzdvihol z fotenia, čo mala neďaleko, aby sme spolu s Emily a Benom stíhali aj prvý zápas gigantov po vianočnej pauze. Prichystaný v modro bielom drese už čakám, kým sa prezlečie aj Rosie a využívam čas na hľadanie podniku, odkiaľ by som po zápase kúpil večeru.

„Ro, jedia modelky tortilly?" kričím jej z gauča a otočím hlavu smerom k pootvoreným dverám kúpeľne.

„Neviem, či modelky jedia, ale ja áno, ak chceš vedieť to." Vykukne a s kefou na vlasy v ruke sa na mne pobavene smeje.

„Vďakabohu." Vďačne na ňu vycerím zuby a ona sa zase stratí vnútri. „A vlastne, po tom rume s kolou by som bol vcelku sklamaný, ak by si nejedla tortilly," nahlas dodám.

„Nevieš si pomôcť, čo? Rumom s kolou som ťa totálne dostala!"

Vyprsknem smiechom. Pohyb mojich pier pripomína rozprašovač.

„Aj tým, ale tvoja hanblivá pozvánka k sebe hore, keď sme boli prvýkrát spolu, stále jednoznačne vedie. Nikdy na ten výraz nezabudnem," poviem tak, aby stále počula. Hoci znova hľadím na displej telefónu, pred sebou mám len jej chutné zahanbenie a usmievam sa ako pribrdzený.

Ani nie päť sekúnd na to mi do hlavy niečo vrazí. Rukou si okamžite pošúcham boľavé miesto. Pozriem na zem, kde to niečo pristálo a potom smerom, odkiaľ to prišlo.

Opäť vytŕča trup z kúpeľne a škodoradostne sa škerí.

„Hodila si do mňa práve gumičku do vlasov?"

„Vieš, ako som sa spotila, kým som to zo seba dostala? A ty? Nie si pre mňa, Rosie." Napodobní môj hrubý hlas a tentoraz sa takmer zadrhnem smiechom. Skloním sa po jej gumičku na podlahe. Má na sebe nejakú ozdobnú zlatú guľu.

Au. Preto to tak bolelo!

„Bol som džentlmen." Zodvihnem hlavu a uškrniem sa.

„Áno, predviedol si sa o pár dní v tvojej hotelovej izbe," zamrmle a prevráti oči, ale sama bojuje s potláčaním pobaveného chichotu. Preto sa na moment skryje v kúpeľni.

Neprejde ani ďalších päť sekúnd a hlavu má zase vonku. „Ehm. Mohol by si mi tú gumičku džentlmensky doniesť späť?" Nahodí anjelský výraz.

Prižmúrim na ňu oči a potom pohľadom presedlám k predmetu v mojej ruke. Skúmavo si jej útočnú zbraň obzriem.

„Mohol, ale dúfam, že ti je jasné, čo sa stane, keď tam prídem."

Nepočítamkoľkýkrát nado mnou pokrúti hlavou. Nedokáže však ovládnuť široký úsmev, ktorý jej ozdobí už tak bezchybnú tvár.

„Si skazený, Jax."

Rozosmejem sa.

„Kiežby mi to bolo ľúto," zašomrem.

Lenivo sa zdvihnem z gauča a po prvom tréningu novej sezóny cítim každý jeden sval. Možno aj ten, čo nemám.

Kurva, tridsiatka na krku.

„Skúšala si už niekedy to mexické bistro pri štadióne? Plánujem tam po zápase vziať večeru." Opriem sa o zárubňu a sledujem, aká je zlatá, keď funí pri rozčesávaní stále zlepených vlasov. Znova sa zamyslím nad tým kontrastom roztomilosti a odzbrojujúcej ženskosti v jednom.

„Myslíš Cuatla Morelos?" S kefou zaseknutou uprostred pramienka, ktorý rozčesáva, mi venuje zvedavý pohľad.

„Vieš španielsky?" Podám jej gumičku, po ktorú sa načahuje, a troma rýchlymi ťahmi si urobí drdol. Presne taký, aký mala na zápase gigantov vtedy, keď som ju tam zahliadol prvý raz.

To je všetko? Tri ťahy a vyzerá takto? Wau.

„Iba pár fráz, prečo?"

„Pretože som práve zistil, že to už dva roky vyslovujem ako totálny pako."

Zasmeje sa, odloží kefu do svojej kabelky a podíde ku mne. Stúpne si mierne na špičky a vezme mi tvár do dlaní.

„Todavía me gustas*."

Zrazu sa neviem sústrediť na nič iné len na spôsob, ako oprela jazyk o zuby pri písmene D. Zhypnotizovane prejdem očami z jej pier k očiam.

Čím viac vecí mi odhaľuje, tým viac som šokovaný, čo so mnou robí. Ako veľmi som nervózny z myšlienky, že mi niečo z nej ujde. Nikto predtým ma tak neovládal, ale pri nej...

„Nech si povedala čokoľvek, zopakuješ mi to aj večer?" Kmitám pohľadom po jej tvári a neviem si vybrať, kde zastaviť. Oči, pery alebo vlas, ktorý sa vlní na boku?

Pobavene sa na mňa usmieva.

„Keď mi povieš, že máš aj lak na vlasy..." Zahryzne si do pery.

Pery. Jednoznačne jej plné, šťavnaté pery.

„Horná polička vľavo."

„Gracias." Žmurkne na mňa a potľapká ma po líci.

Pripadám si, akoby ma práve očarovala. Aj keby som mal celú večnosť na to, aby som mohol jej tvár detailne preskúmať, nestačilo by mi to. Stále by som dokázal nájsť niečo nové. Asi ju...

Počkať! Nie je to skoro?

Zo zamyslenia ma vytrhne upozornenie, ktoré naraz cinkne mne aj Rosie. Stačí mi jeden pohľad na predmet mailu a je mi jasné, o čo ide. Takmer som na ten večierok zabudol.

„Aj ty si práve dostal pozvánku od GQ a HUGO BOSS?"

Ani nestihnem postrehnúť, že tiež schytila telefón a skontrolovala novinku. Uvedomím si to až vtedy, keď ku mne doľahne jej zamatový hlas.

„Dostal."

Odrazím sa plecom od zárubne, vojdem k nej do kúpeľne a vysadnem na práčku. Medzitým ju potiahnem za ruku k sebe a ona sa postaví medzi moje rozkročené nohy chrbtom ku mne. Omotám okolo nej ruky a ona mi ich prekryje svojimi. Tuhšie si ju priviniem, bradu položím na jej plece a kým ticho skenujeme vety na mojom mobile, spokojne nasávam vôňu typickú iba pre ňu.

„Kto bude tvoj plus jeden sa asi ani nemusím pýtať," nadhodí.

Zodvihnem hlavu a v zrkadle pred nami jej venujem previnilý pohľad. Budem tam so Sarou, hrať divadielko ako zvyčajne, no teraz, s vedomím, že sme s Rosie spolu a ona sa na to bude musieť pozerať v priamom prenose...

Ani neviem, čo mám povedať. Prepáč? Nič neriešiace, slabé a trápne. Účinné slová proste nemám na sklade. Neexistujú.

„Jeden zlý dotyk a..." Ušetrí ma slovnej reakcie a v zrkadle mi s vražedným pohľadom naznačí odseknuté hrdlo.

Doriti, nezaslúžim si ju.

Fakt som mohol mať raz v živote šťastie? Ja?

„Zlé dotyky si šetrím pre niekoho iného," zašepkám jej zozadu do ucha. Pod rukami sa mi zachveje. Milujem to. „Vieš už, koho zoberieš ty?" Prehodím reč na ňu.

„Rozmýšľala som, že sa spýtam Amber. Musím ale zistiť, či akurát vtedy netočí seriál. Teraz je v kuse na pľaci."

Nereagujem. Niečo mi vraví, aby som neupozorňoval na Brandonovu prítomnosť pod tou istou strechou, i keď mám chuť.

„Myslíš, že nás budú fotiť aj spolu?" spýta sa a obzrie ponad plece priamo na mňa.

„Sme tvárami tej reklamy, určite nás aspoň raz odfotia spolu." Otočím si ju už čelom k sebe.

„A to nevadí? Teda... vieš, ako to myslím."

Zdola na mňa upiera neistý pohľad.

„Kým sa zvládneme kontrolovať a zdržíme zlých," zdôrazním, keď jej palcom prejdem po spodnej pere, „dotykov. Bude to v poriadku."

„A... zvládneme?" Snaží sa, aby otázka vyzerala starostlivo, ale diabolský záblesk v jej pohľade vraví aj niečo iné. Skúša moje sebaovládanie. Hrá sa so mnou.

„Hm, je pravda, že mám o teba vážne obavy, ale ja-"

...sa s ňou tiež rád hrám.

„Provokatér!"

Buchne ma do hrude ani nestihnem dopovedať, pretože je nad slnko jasnejšie, že keď dýchame ten istý vzduch, sú naše problémy so sebakontrolou úplne totožné.

„Náhodou, ja sa viem držať na uzde. Ak si dobre pamätám, na poslednom večierku si to bol ty, kto ma celý večer vyzliekal pohľadom, v taxíku sa na mňa vrhol a takmer sme tam... veď ty vieš."

Nechce sa vzdať. Skúša vyhrať boj, kto sa vie viac ovládať a tentoraz ma do hrude iba pichne ukazovákom. Skloním bradu a pozriem na to miesto. Potom pomaly zdvihnem zrak k nej.

„Takže vrhol. Ja na teba?" Ukážem prstom od seba k nej a žmúrim oči.

„Presne tak." S nevinným výrazom trvá na svojom, aj keď vie, že nehanebne klame.

„Hm. " Tvárim sa, že rátam, kým sa jej kútiky úst vlnia do úsmevu. „Niečo mi tu nevychádza."

„Možno keby si sa vedel ovlá-"

„Ty malá potvora!" Už ju v tom nenechám pokračovať.

Rýchlo zoskočím z práčky, schytím ju, zodvihnem a sedí tam ona. Za zadok si ju prisuniem blližšie, na čo mi so smiechom obmotá nohy okolo bokov a ruky prepletie za mojím krkom.

„Takže ja sa neviem ovládať? Asi je načase spomenúť, kto pre erotický sen vzdychal moje meno rovno v izbe môjho synovca."

„To si si práve vymyslel!" obviní ma, ale celá očervenie.

Spomína si na to?

„Nemyslím si." Tlak v mojich boxerkách bol v tej chvíli až príliš reálny. „Červenáš sa, niečo sa ti rozjasňuje, že áno?"

„Neviem, o čom hovoríš."

„Povedz mi, čo som ti v tom sne robil, Ro?"

Chcem ju provokovať, aby bolo jasné, kto sa kontroluje menej. Jednou rukou jej zablúdim pod Coldplay tričko, čo mi dned ukradla, a druhú posúvam z jej stehna vyššie k rozkroku. Má šťastie, že si stihla obliecť aspoň rifle.

„Jax, ja viem, čo robíš." Hlasno prehltne, keď ju cez oblečenie hladím, ale nestopne ma.

„Môžem robiť viac, ak... ma... nechceš... zastaviť." Uškrniem sa so zubami na jej pokožke pod uchom. Podľa spôsobu, ako zakloní hlavu a silno privrie oči, viem, že zbiera silu, aby sa nenechala uniesť. Ďalej ju iba dráždim.

„Dokážem ťa zast-," rozopnem jej gombík na rifliach, stiahnem zips, aby som získal viac priestoru a pod tričkom jej dlaňou jemne stlačím prsník. „Jax," vzdychne.

Práve v tej chvíli nás vyruší trojité zaklopanie od vchodových dvier. Signál Emily, že o päť minút čaká aj s Benom pri aute.

Potichu zachrčím a Rosie smutne vyfúkne nosom vzduch. Vieme, že už pred piatimi minútami sme nestíhali a Emily by nás zabila, ak by čakala kvôli nášmu... To by som jej ani nemohol povedať.

Neochotne stiahnem svoju ruku z tepla pod Rosieným tričkom, a kým jej s obrovským sebazaprením zapínam i rozopnutý gombík na rifliach, oprieme si o seba čelá a snažíme sa upokojiť.

Obom nám je jasné, že by stačilo pokračovať ďalšiu minútu a nevedela by, o čom sa vlastne bavíme. Je pravda, že by som to zabudol i ja sám, ale to by znamenalo, že hru, kto sa nevie ovládať, prehrám. A to nebol môj zámer.

„Idem sa obuť, čakám ťa." Pobozkám ju na čelo. Vie, že sa musím vzdialiť a myslieť na všetky odporné veci len preto, aby sa uvoľnilo aj tesno v mojich gatiach.

O malú chvíľu pricupitá už vychystaná na chodbu a začne sa tiež obúvať.

„Nemysli si, že si vyhral. Dokázala by som ťa zastaviť. A ak by som chcela, vyprovokujem ťa rovnako." Nenechá mi tak ani päť minút víťazstva, ale ja viem, že som vyhral.

V duchu sa len zasmejem a zostávam ticho.

„Ty sa smeješ!" obviní ma pobúrene.

„To by som si nedovolil."

„Ty... Dobre. Chcel si to, budeš to mať. Uvidíme, kto sa nevie ovládať."

„Rosie? Žiadne zlé dotyky."

„Kto hovorí o dotykoch?"

Pokrčím obočie.

„Snáď nebudeš mať na sebe šaty ako tie minule."

Na to iba stisne pery k sebe a premáha úsmev.

„Neboj sa, nebudem," povie, keď prejde okolo mňa a vykĺzne z dverí rovno k výťahu. Zatvorím dvere bytu a nasledujem ju.

„Okej, myslím, že všetko ostatné zvládnem."

Vojdeme do kabíny a stlačím prízemie. Napravím si šiltovku a priviniem si ju k sebe, kým čísla začínajú klesať. Stále sa však potmehúdsky usmieva. Až po troch poschodiach potichu povie: „Budú horšie."

„Čože?" Sklopím k nej hlavu, či som dobre počul.

Znova stúpi na špičky a priblíži tak, aby sa jej plné pery dotkli môjho ušného lalôčika. „Oveľa horšie," doplní a mne jej teplý dych rozvíri krv v celom tele.

To nemyslí...

„Rosie, to mi neurobíš. Nemôžeš ísť aspoň v nejakom hroznom vreci?"

„Zatiaľ čo ty sa tam budeš promenádovať so Sarou Petersonovou?"

„Vieš, že musím."

„Hm, vlastne aj ja teraz rozmýšľam, že si musím obliecť tie čierne s koženými pruhmi a brutálnym výstrihom." Položí si prst na pery, akože premýšľa, a díva sa na čísla poschodí. Sme už na prízemí.

„Koženými čo?" Moje predstavy sa rozbehnú všetkými, len nie slušnými smermi, a ona sa zvonivo zasmeje.

„Nie je to jedno? Veď ty tomu hravo odoláš." Mávne rukou.

Zavrčím, keď výťah zastaví, ona sa vyberie von a ja ako obarený vlastnou fantáziou obalenou do kože ostanem stáť na mieste. Premietajú sa mi všetky variácie kožených pruhov skromne skrývajúcich časti jej tela a ja, ako sa naivne snažím zakryť všetko, čo má patriť iba mojim očiam.

„Tak ideš? Emily čaká." Spamätám sa až vtedy, keď sa Rosie obzrie, kde som, a uvidí ma stále stáť vo výťahu. Jej úprimný smiech mi zasadí poslednú ranu. Spraví krok späť, potiahne za ruku von a krúti nado mnou hlavou. „A že kto sa nevie ovládať."

Gratulácia, idiot, už teraz si prehral.

Ešte jedna milučká kapitola, snáď ste si urobili zásoby jednorožcov na horšie časy 😂

*Todavia me gustas = Aj tak sa mi páčiš (Nehádam sa, ak vie niekto španielsky a zdrbe ma, teda google translator 😂, že mi poradil zle, nechám sa opraviť 😊❤️)