Maybe it's the way you say my name
Maybe it's the way you play your game
But it's so good, I've never known anybody like you

(Ruth B. - Dandelions)

Posledných dvadsaťštyri hodín života mi dalo poriadne zabrať. Bublinková kúpeľ ma núti zatvárať oči, no spať nechcem a ani nemôžem. Okamžite vidím jeho tvár v zrkadle, ako sa na mňa díva a iskria mu oči. Vzápätí mi búši srdce, a i keď mám na čele kvapky potu z tej horúčavy v kúpeľni, cítim husiu kožu.

Čo sú toto za stavy? Nie je možné, aby som po jednom sexe bola z jedného chlapa tak mimo.

Okej, troch sexoch a niekoľkých orgazmoch. To vlastne úplne mení situáciu.

Nadávam sama sebe a predstavy mi znova prebíjajú snahu zatiahnuť kulisy včerajšieho predstavenia. Rezignujem, zavriem oči a okrem toho, že ho vidím, mi do uší vrazí ozvena viet Neviem ťa, dočerta, dostať z hlavy. Hneď po nej ďalšie slová To máš smolu... skurvenú smolu.

Prudko otvorím oči, uvedomím si, že som v tom až po uši a fakt, že k nemu ráno prišla nejaká ženská a dávala mu strážiť dieťa, vlastne neodkrojil ani chabý kúsok mojej túžby spoznať ho. Dokonca ani nečakaný rozhovor s Amber, keď som prišla domov, neotriasol základom, čo si u mňa ten blondiak vybudoval.

***

Zavrela som za sebou dvere a opretá chrbtom o ne si chvíľu užívala ticho Amberinho apartmánu.  Zošuchla som topánky a zamyslene zamierila schodmi rovno do mojej izby.

„Čo tá mikina?"  Takmer som vyskočila od ľaku, čo mi spôsobil Amberin hlas za mojím chrbtom.

„Ty si doma?"  S rukou na srdci som sa otočila a našla ju s notebookom za kuchynským pultom. Nemala byť na natáčaní?

„A kde by som bola?" Potriasla blond vlasmi v cope a usrkla si pritom zo zeleného smoothie. Otočila som sa a ten jeden schodík zostúpila naspäť k nej. Silno som stisla pery k sebe a zadívala sa na seba, roztiahnuc mikinu do strán.

Čo teraz?

„Je... Jaxova." Porazene som vydýchla. Nemalo to cenu.

„To vidím."

Premýšľala som, ako to vidí. Amber pochopila môj zmätený výraz a prstom si poklopkala na vrchnú časť chrbta.

Jasné, tupaňa, máš na chrbte jeho meno.

Mala som chuť pacnúť si po čele.

„Dostala som správu, že noc stráviš inde, no ani vo sne by mi nenapadlo, že to inde, znamená aj s niekým iným? Nemali ste si s Christianom Greyom vyjasniť jeho zásnuby?"

V podstate ani ja som tento zvrat udalostí stále nechápala.

„Mali. Aj vyjasnili." Mykla som plecami a môj mozog šrotoval na plné obrátky.

„V Jaxovej posteli?"

Akoby mi úderom vyrazila z pľúc všetok vzduch.

„Rosie? Nemáš s ním nič vážne, však? Nepovedala si mu o trestnom oznámení, že nie?"

Preglgla som a previnilo uhýbala jej zvedavým očiam.

„Rosie?" Nedala sa odbiť.

„Och, nie! Jasné, že nie. My..." na chvíľu som sa odmlčala premýšľala, čo poviem. „Sme veľa nehovorili."

„Fakt si s ním spala?  Zlato, len dúfam, že si mu neskočila na sladké rečičky. V tých sú experti." 

Jax je posledný, kto by ma balil sladkými rečičkami, Am.

„Posralo sa to, Am. Celé sa to pokašľalo. Pohádala som sa s Rogerom a on..." hľadala som tie správne slová, „prišiel do rany."

Bolo mi ľúto, že jej klamem, no cítila som, že tak je to lepšie. Že celá záležitosť medzi mnou a Jaxom je veľmi krehká a záleží mi na nej viac, než som ochotná priznať. Neopúšťal ju prekvapený pohľad.

„Moment..." Vztýči predo mňa ukazovák a tvári sa, že analyzuje. „Pohádala si sa s Rogerom a urobila si to z trucu, lebo si bola naštvaná?  A čo Sara? Nechodí s Jaxom?" Podoprela si dlaňami bradu a sledovala ma, akoby lúštila krížovku.  A ja som bola ochotná pritakať na všetko, čo vedie k úniku odtiaľto. Chcela som si to nechať pre seba, chvíľu v tichosti porozmýšľať. 

„Am, ja neviem. Proste sa to stalo. Nič to nebolo. Nič to neznamenalo." Rozhodila som rezignovane rukami, ktoré som nechala dopadnúť opäť k stehnám a vzhliadla k nej. „Môžeme to prebrať neskôr? Som príšerne unavená."

Chvíľu ma varila v hodnotiacom tichu. Potom len mlčky prikývla, na čo som sa ja vďačne usmiala a zvrtla na odchod.

„Rosie?" zavolala za mnou, keď som bola v polovici schodov.

Bože, len sa ma už na Jaxa nepýtaj.

„Som tu."

Usmažíš sa v pekle, Ro. 

***

Prečo mu tak veľmi chcem veriť?

„Prečooo?" zafuním takmer plačlivo sama pre seba a zveziem sa pod vodu.

Päť sekúnd ticha ako v hrobe. Akoby neexistoval život. Ihneď sa vynorím. Nadýchnem. Kúpeľnou sa roznesie melódia prichádzajúcej správy. Zodvihnem mobil s nádejou, že to bude Jax, no tam svieti Rogerovo meno.

Roger:

Odkáž tomu Petersonovmu psovi, že sa uvidíme na súde.

Ibaže by to chceli vyriešiť inak...

P.S: Máš na viac, zlato ;)

A k tomu odkaz na článok, kde svietia totožné predposledné slová. Fotky zo včerajšieho večierka. Spomenutá som aj ja, vďakabohu bez mena. Pár výpovedí svedkov, čo tam boli, rozprávajúcich o teóriách, čo sa stalo, na základe toho, čo videli.

Srdce mi zrýchli.

Nejaká ženská v Jaxovom byte je zrazu úplne nepodstatná. Okamžite nájdem v zozname Jaxovo meno a chystám sa mu volať. Roztrasenou rukou priložím telefón k uchu, no nezačne ani zvoniť a ja si to rozmyslím. Zruším hovor. Iba bezmyšlienkovite zízam na displej.

Má problém. On má problém kvôli mne.

Otvorím okienko správ a hodím do správy link na článok. Za tým hneď napíšem.

Rosie: Je mi to ľúto. Ak bude treba, všetko dosvedčím. Chránil si ma.

Odošlem a čakám reakciu. Dve minúty. Tri. Päť.

Rosie: Jax? Je to veľmi zlé? Ako môžem pomôcť?

Stále nič.

Rosie: Prosím, napíš, ak si to prečítaš.

Nemôžem sa sústrediť na nič iné. Neviem tu takto čakať. Zošaliem, kým nebudem vedieť, čo s tým. Pustil ma k sebe a stane sa presne to, čo mi vravel. Má zbytočné problémy? Nikdy by som si to neodpustila. Iba ma bránil, dofrasa.

S hlasným čľupotom vstanem z vane, takmer sa šmyknem od náhlenia. Idem za ním. Už len vymyslieť, čo poviem Amber.

***

Sedem hodín večer a ja nervózne postávam pred dverami jeho bytu. Stále bez jedinej správy. Druhýkrát už zaklopem odhodlanejšie, hlasnejšie a jeho mikinu v mojich rukách si priviniem bližšie k hrudi. Jej vôňa mi ho pripomína a mám chuť si pričuchnúť, aby som sa upokojila. Mám však nepríjemný pocit, že ma niekto spoza ďalších dvier na rovnakej chodbe pozoruje, a preto to neurobím.

Pomrvím sa a tretíkrát zaklopem. Chvíľu čakám, no znova nič. Nedá mi to, neprišla som sem snáď zbytočne. Vytiahnem mobil odhodlaná vyvolávať mu, kým nezdvihne, no iné dvere na tej chodbe sa zrazu otvoria, pričom nestihnem ani rozsvietiť displej.

Ja som to tušila.

Obzriem sa za zvukom vŕzgajúcich dverí a zbadám ženu, s ktorou som sa stretla i ráno. Pred Jaxovými dverami. Otvorím ústa ako ryba na suchu a zízam na ňu, akoby som chcela niečo povedať. V skutočnosti som iba v pomykove.

„Jax nie je doma, musel niečo vybaviť," vysvetlí mi jednoducho a s rukami založenými na prsiach sa oprie o rám dverí jej bytu.

„Ou, aham. Prídem inokedy." Rukou, kde mám mobil, šermujem, sklopím zrak a strčím si ho do vrecka. Cítim, že ma tá žena pozoruje. Namiesto toho, aby som rýchlo zutekala, stojím na mieste a podvedome čakám, že doplní, kde je.

„Môžeš na neho počkať, uvarím čaj." Jej veľkorysý a milý hlas ma zasiahne.

Nechcem klebetiť pri čaji s jeho... čo? Priateľkou? Bývalou? Opatrovateľkou jeho dieťaťa? Matkou jeho dieťaťa?

Panebože, len to nie.

Zodvihnem pomaly hlavu a tajne si želám, nech za jej vľúdnym hlasom bude výraz, ktorý odhalí, že nemá dobré úmysly a nie je taký anjel ako teraz vyzerá. Avšak ani v tvári nemá vpísané nič, než úprimný úsmev. Normálne ma zahreje pri srdci, hoci to nechcem. Chcem mať štít a odrážať jej hrejivé ataky. Má to ale úplne opačný efekt a iba ja sa cítim ako odporne posudzujúca beštia, ktorú ona práve týra svojou milosťou.

„Ahm, ďakujem. Ja som len chcela..." O-ou. Čo jej ukážem článok?

Mysli, Ro.

„Chcela som mu vrátiť toto a pôjdem."

Konečne urobím pár krokov k jej dverám a jeho mikinu, krycí manéver mojej návštevy, mám už v polke cesty vystrelenú pred sebou, aby som sa nemusela priblížiť viac, než treba. Bojím sa, že ma jej nezištná láskavosť doslova vcucne dovnútra k čaju. Bojím sa, že budem niekým, kto ju zraní, ak sa dozvie, že som s Jaxom niečo mala.

I keď, nebolo to už ráno jasné? Stála by tu teraz a pozývala ma na čaj?

„Rosie, myslím, že by bolo lepšie, ak by si mu to dala sama, ak chvíľu počkáš." Osloví ma menom, mikinu odtlačí späť ku mne a uvoľní mi cestu do jej bytu.

Chvíľu na ňu zízam a potom presuniem pohľad poza jej chrbát dovnútra, kde sa povaľuje asi päťkrát viac detských vecí než u Jaxa. Vrátim svoj zmätený pohľad späť k nej.

Pozná moje meno.

Vystrie ku mne ruku a vytrhne ma zo zjavného tranzu: „Som Emily, Jaxova sestra."

Sestra?

Kristebože na nebi. Si ty ale sprostá, Rosie.

Sprostá, sprostá, sprostá!

Ale dieťa stále môže byť jeho, či nie? Hoci Google nehovoril ani o jednom z nich.

Celá očerveniem a v duchu si tlčiem čelo o stenu, kým sa ona na mňa pobavene usmieva. Až sa mi zdá, že sa má chuť z plného hrdla rehotať. Vlastne by som sa nedivila, ak by to urobila. Po rannej scénke som totiž bola totálne na smiech.

Kam sa podelo tvoje nesúdiť, Rosie? Ach.

„Rosie," zahanbene sa predstavím, i keď zjavne moje meno vie. Neodvážim sa jej ani pozrieť do očí dlhšie než sekundu, ale snažím sa usmiať. Potrasieme si dlaňami a  ocitnem sa definitívne vcucnutá u nej.

Usadí ma za okrúhly, čierny stôl v útulnej kuchyni. Na konferenčnom stolíku a dokonca i po stenách analyzujem stopy po farbičkách a detské kresby pohádzané kade-tade. Na chladničke zase zachytím spoločné fotografie, kde sú všetci traja aj s Jaxom.

„Prepáč mi ten bordel. Neoplatí sa to upratovať, Ben to aj tak vždy rozhádže a návštevy často nemávam. Vlastne vôbec." Zachichoce sa prehlušujúc syčanie kanvice a do hrnčekov rozdeľuje vrecká čaju.

„To je v pohode. Koľko má rokov?" Preglgnem tú trápnu hrču v hrdle.

„Vo februári bude mať šesť." Voda zovrie, Emily zaleje čaj v oboch šálkach a s úsmevom ich položí na stôl. Až tak si prisadne a stále s tým vrúcnym úsmevom si ma prezerá. Cítim sa čudne.

„Neruším ťa? Fakt som nechcela otravovať. Ja vlastne... ani poriadne neviem, čo tu robím."

„Ale nie, čosi. Práve som uložila Bena spať, som rada, že mám konečne inú, než detskú spoločnosť." Oblapí šálku pred sebou do oboch dlaní a s vymieňajúcimi si úsmevmi nás dostihne ďalšia chvíľka trápneho ticha. Incident z rána tu neviditeľne krúži.

Stále sa cítim maličká, zahanbená. Vtiahnem krk viac medzi ramená, snažiac sa prepadnúť pod zem. To však robia zbabelci. Obe vieme, čo sa ráno stalo, a tú hanbu si budem musieť pretrpieť.

Rosiena návšteva u Emily je vlastne "meanwhile", čo je Jax u Petersona 😉 Len pre prípad, aby sa rozumelo, pretože tieto kapitoly sa prelínajú Jax-Rosie-Jax-Rosie, ale prebiehajú viac-menej v tom istom dni a teda čase.

Sú to už vlastne čerstvé kapitoly, ktoré píšem, a ktoré dostáva aj moja najdrahšia beta leonalevinski  iba s niekoľkodňovým predstihom pred vami a cítim stresiky 😅 Ale budem sa snažiť, aby piatok + sobota som dodržiavala až do konca, verím, že nie viac ako 65. kapitoly.

Modlite sa za moju sebadisciplínu 😅Lebo som stratený prípad, ale vy ste všetky úžasné a nezaslúžim si vás 😅😍

Ďakujem za čítania a odozvu. Nechápem, že vás to stále baví, ale pri každej kapitole len žasnem 😅

#loveyouall 😍