I want you to want me
Why don't we rely on chemistry?
Why don't we collide the spaces that divide us?
I want you to want me

(Young the Giants - Superposition)

„Musím sa ťa niečo spýtať."

Upozornenie ho mierne zaskočí a zmyje úsmev z tváre. Prikývne a stisne pery k sebe. Som si istá, že veľmi dobre vie, kam tento predslov povedie. Výrazne znervóznie. Prepadne ma panika, či to slovné uistenie skutočne potrebujem. Čo ak je typ, ktorý rozpráva činmi?

A možno sa len chcem touto teóriou uchlácholiť. Možno sa len bojím odpovede, čo môže zničiť prítomnosť, ktorú si po jeho boku dnes večer užívam. Veď toľkokrát ma odmietol, čo ak to urobí znova?

Nie, neverím, že to spraví zase.

„Jax, prečo som tu?" Zakrúžim ukazovákom i pohľadom okolo. „Prečo mi prezrádzaš veci, ktoré sú pre teba tabu a prečo sa o mňa staráš? Lebo z môjho pohľadu to vyzerá, akoby... no proste, ak sú to iba moje naivné a mylné domnienky tak... Proste mi povedz, ako si mám toto celé vyložiť."

Vzdychne, sklopí zrak a porazene si prehrabne vlasy.

Nie, nie, nie. Nerob to. Nemôžeš, verím ti.

„Uveríš mi, keď ti poviem, že sám neviem, ako si to mám vyložiť?" Vzhliadne ku mne s istou dávkou zúfalstva a bezradnosti. Akoby bojoval s výberom každého slova, ktoré použije.

Presne tejto reakcie som sa bála. Nespokojnosť s odpoveďou prejavím hlasným odfúknutím nosom. S prísľubom ďalšieho sklamania v priebehu piatich minút skloním hlavu a vlastne ani neviem, čo povedať. Musela som to vedieť teraz? Nemohlo to počkať?

Počujem jeho bezradný povzdych, keď vidí, ako reagujem.

„Rosie, nie sú to len tvoje mylné domnienky." Priblíži sa, ukazovákom mi pozdvihne bradu a opäť donúti na neho pozrieť. „Viem, čo túžiš počuť a rád by som ti sľúbil všetko, čo chceš, lenže si nie som istý..." Akoby mi nechcel ublížiť, no aj tak to, dofrasa, robí. Akoby to sám nechcel, no niečo ho proti jeho vôli núti. „Nemôžem ti nič sľubovať, je to... komplikované."

Jeho surová prítomnosť je pre mňa ako ružová bublina, no každá vážnejšia diskusia predstavuje kľučkovanie medzi tŕňmi. Stačí jeden zlý pohyb a bublina neľútostne praskne. Presne to prasknutie je na spadnutie aj teraz. Ale ja ho nechcem. Nevzdám sa.

Raz mi niekto povedal, že ak chcem streliť gól, potrebujem len inú taktiku. A presne to urobím aj teraz. Potrebujem opatrné, veľmi premyslené pohyby.

„Dobre, tak inak. Žiadne sľuby od teba nechcem, ale potrebujem pravdu. To, čo si mi povedal... že na mňa myslíš. Myslel si to vážne?" nenechám ho dopovedať a začnem kľučkovať.

Zaskočím ho. Skĺzne pohľadom na moje pery a chvíľu premýšľa. Ani náhodou sa však neodtiahne. Vtiahne svoje pery dnu a stlačí oproti sebe. Začína mi byť z toho očakávania zmiešaného so vzrušením i akýmsi strachom z odpovedí zase teplo.

„Áno," ťaživo prizná a mňa z toho zovrie trepotajúce sa srdce. Zaskočí ma však, čo zbadám v jeho tmavých očiach, ktoré sa z pier presedlajú až kdesi do môjho vnútra. Sú plné trápenia a robia zo mňa tyrana, ktorý ho práve mučí. Nerozumiem tomu, no nestihnem sa v tom ďalej hrabať, pretože on prekvapivo pokračuje.

„Myslím na teba od momentu, čo som ťa oslovil v obchode a ty si mi nevylepila. Potom od chvíle, čo si citovala toho blázna a v aute mi vypeckovala moju obľúbenú pieseň. Aj odvtedy, čo som ťa zbadal v drese gigantov a vlastne, kurva... Od tej poondiatej noci ťa mám pred očami nonstop a neviem ťa, dočerta, dostať z hlavy," dostane zo seba a na konci vydýchne úľavou, akoby to bolo niečo, čoho sa chcel dávno zbaviť. Akoby ho to trápilo a nedokázal sa z toho tešiť tak ako ja.

Nasucho prehltnem. Svet sa mi zastaví. V hrudi a bruchu mi lieta kŕdeľ motýľov i zvláštneho napätia. Taktika zaberá?

A ďalšia vec, na žiadnu netlačím a chcem záruku, že nikto nebude tlačiť na mňa...

Musím si sakramentsky premyslieť, komu odhaľujem súkromie...

V hlave mi bežia jeho slová z noci v hoteli a už sa na neho nemôžem ďalej dívať.

Ak je toto najviac, čo mi zatiaľ môže dať, tak som ochotná riskovať. Ak chce, aby som mu verila, budem mu veriť, pretože niečo mi už od samého začiatku našepkáva, že aj keď mi nemôže nič sľubovať, môže mi dať všetko, čo hľadám. Že ma v skutočnosti nechce odmietať, a že on sám už od prvej chvíle kľučkuje len pre tento moment. Aby som tu napriek všetkému bola.

Na chvíľu je ticho. Obaja vycítime, že toto je maximum vážnej konverzácie, ktorú zo seba dokážeme a chceme vysekať, ak to nechceme pokaziť.

Neviem ťa, dočerta, dostať z hlavy...

„Hm, tak to máš asi smolu," pomaly prednesiem a sledujem, ako sa boj v jeho očiach zmení na prekvapenie, keď začuje hravý tón v mojom hlase. Je vďačný. Okamžite spozná hru, ktorú sme hrali aj pred niekoľkými hodinami. Poteší ma to a tlak vážnosti zmizne. Znova na mňa vrhne príjemný závoj ružovej, do ktorého ma obalí.

„Hmmm... neskutočnú smolu." Spolupracuje a navlhčí si pery jazykom.

Uvoľním zovretie prikrývky na mojich prsiach, pomaly ju zo seba odmotávam, až ju nechám spustiť na stôl. Odtiahne sa odo mňa ďalej, aby si ma prezrel. Na kolenách mi ostanú len končeky jeho prstov. Je prekvapený tým, čo robím, a podľa hrudníka vidím, ako sa mu zrýchľuje tempo dychu.

„Totálne... nechutnú... smolu," poviem rozkúskovane, kým sa mu jeho černejúce oči posunú z mojej tváre nižšie presne v momente, ako pred ním sedím na stole úplne nahá.

Dlaňami si skĺznem po bokoch, cez stehná až ku kolenám a dotknem sa jeho končekov prstov.

Neujde mi, ako sa zachveje. Hrudník sa mu rozšíri pod hlbokým nádychom, a neoblomne sa snaží držať očný kontakt.

„Skurvenú smo-" zmĺkne a nedopovie, keď pomaly, úplne pomaličky, pred ním roztiahnem stehná od seba. Tichá, no veľavravná pozvánka. Tretíkrát.

Prehltne a vtedy to už nedokáže. Pretrhne očný kontakt a skĺzne nadol po mojom tele.

Mám chuť sa zasmiať na tom, ako zamrzol pri pohľade na obraz, ktorý som mu predostrela. Totálne vyvalený. Hotový. S tou známou predátorskou iskrou. Z boxeriek má v priebehu piatich sekúnd stan. Strašne zadržiavam smiech, no provokačný úškrn v sekunde, čo sa po tom tranze pohľadom vráti k mojej tvári, si nemôžem odpustiť. Pochopí, bleskovo sa vtlačí medzi moje nohy, vrhne sa mi na pery a zdrapí ma za zadok viac na okraj stola. Ihneď mu začnem sťahovať boxerky. Z hrdla sa mi vyderie hlasný ston.

„Doriti, Ro," zavrčí medzi zuby, keď sa odtiahne len toľko, aby som mu boxerky stiahla ešte nižšie a strniskom sa mi mohol obtrieť o líce, kým zúfalo zašepká: „Toto..." zasekne sa. Zasuniem ruku medzi nás, aby som ho našla. „Toto mi nemôžeš robiť."

„To ty... neviem tomu odolať." Nepúšťam jemný úchop, pod ktorým tvrdne. Lákam ho a cítim, ako sa poddáva a sám tlačí tam, kde mi vypína aj posledná mozgová bunka.

„Tuším... sme dvaja." Jazykom mi pomedzi slová a vnímanie intímneho kontaktu tam dole prechádza po pere, až kým doslova stuhne, odtiahne sa a so zmesou šoku i zlosti skonštatuje: „Kondóm... Kurva, mám ho v-"

To vážne? Nie!

„Mám tabletky, si zdravý?" rýchlo ho zruším.

„Som, ale-"

Akoby na pár stotín zastal čas. Zatne čeľusť a díva sa na mňa tak intenzívne, že mu takmer nahliadam do hlavy, no absolútne nevidím, nad čím ešte váha. Možno... neverí mi? Veď mi dal podpísať aj tú trápnu zmluvu.

Nadýchne sa, chce niečo dodať, ale namiesto toho pod výdychom začujem takmer nezrozumiteľnú nadávku, pocítim dotyk jeho rúk na zadku a v sebe náhle tlak, po ktorom tu už pár minút šaliem.

Môj ston skončí umlčaný nárazom jazyka o jazyk spolu s vkĺznutím jeho samého do mňa. Prudko a nečakane, nie však s hnevom, ale čistým, živočíšnym vzrušením, vervou. Som vďačná, že nepokazil okamih. Keď od seba odlepíme pery, stačí mi jeden pohľad do jeho očí a všetko, čo potrebujem vedieť, mám ako na tanieri.

Neexistuje vesmír, v ktorom by sme si dokázali odolať.

Spokojne sa usmejem a ľahnem si chrbtom na stôl. Zavriem oči, rukami zdrapím okraje stola a nechám svoje telo uctievať tým jeho, skloneným nado mnou a ponoreným vo mne. Nechám ho povedať mi, čo chcem vedieť tak, ako to vie najlepšie - činmi.

***

Nepýtala som sa, odkiaľ vytiahol tie pohodlné legíny, ani ženské tričko. Svoju róbu som si nechcela ráno obliecť, tak som ticho a vďačná, nech sú kohokoľvek. Len čo oblečená vyjdem zo sprchy a suším si do uteráka mokré vlasy, začujem od vchodových dverí ženský hlas. Zbystrím pozornosť a chrbtom sa šuchnem k najbližšej stene, počúvajúc zvyšok rozhovoru.

Veľmi slušné, Ro.

„Ty tu niekoho máš? Veď je štvrtok a pol ôsmej, Džej! Pravidlá!  A navyše, odkedy si sem zase začal vodiť štetky? Nesekol si s tým? To je jedno, ach. Dávno tu nikto nemal byť. Dnes máš Bena ty. Nestíham k doktorovi."

Štetky? Dnes máš Bena ty?

To znelo takmer, akoby mal na starosti...

Dieťa? Prosím, nech je Ben pes.

A v momente behám pohľadom po obývačke zaliatej denným svetlom. Prvýkrát sa rozhliadam po jeho byte za svetla a celkom zreteľne zbadám neskrývaný dôkaz. Dúfam, že nájdem nejakú kostičku, misku na žrádlo, hocičo, no zrak mi padne presne na to, čo som nechcela. Detská kresba s pastelkami pohodená pri televízore len potvrdí prítomnosť dieťaťa.

Snáď nie je jeho! A čie by bolo?

„Em, daj mi ešte aspoň desať minút, dobre?" prosí šepotom.

„Kristepane, Jax. To bola až taká dobrá, že tu s tebou zostala do rána? Či to je nejaká tvoja novinka? Dal si jej aj nejaký diplom? Ber si Bena a on jej ho nakreslí."

Hovorí o mne?

Jasné, že hovorí o mne!

Kto je to? Jeho bývalá? Aktuálna? Opatrovateľka jeho syna? Blízka susedka? Blbosť.

Neviem, čo to do mňa vojde, asi nejaký obranný mechanizmus, no rýchlo odbehnem do izby, kde mám svoju kabelku, schmatnem šaty a jeho obrovskú mikinu s logom Red Bulls, ktorú mi prichystal namiesto kabáta, čo som včera nechala na večierku, a neváham zahájiť chôdzu hanby. Odhodlane vyjdem na chodbu, kde sa stále snažia medzi sebou šepkať. Keď Jax začuje náhlivé kroky za svojím chrbtom, otočí sa. Uhýbam mu pohľadom. Vyjde z neho nejaké habkanie.

„Už pôjdem, ďakujem."

Za čo vlastne ďakujem? Dobre, nechcem vedieť.

Predbehnem ho a nasilu sa vtisnem popri ňom von z dverí, snažiac sa ignorovať, že sa tam s tou ženou vykecáva takmer nahý, iba v uteráku okolo bokov. Ešte z neho kvapkajú kvapky vody. Pri letmom dotyku jeho hrude o moje plece mnou prejde elektrina. Na prahu dverí sa prvýkrát, zoči-voči, stretnem i s pohľadom ženy, s ktorou sa baví. Prekvapene na mňa vypleští oči.

„Rosie, nemusíš..." zahabká Jax, no ja do toho hneď skočím.

„Ozvem sa ti."

Možno. Keď toto predýcham.

„Maj sa." Uzavriem a odhodlám sa na jeden silený úsmev a pár stotinový pohľad jeho smerom, potom bonusovú stotinu k nej, a z otočky takmer bežím preč po schodoch.

„To bola Miss Universe?!" Počujem za mnou ženský hlas. Ďalej v rozpakoch zbieram schody nadol. „Ježiši, veď niečo rob, bež! Vysvetli jej to."

Zdá sa mi, že počujem ďalšie nepochopiteľné slová tej ženy, no môžem sa mýliť. Stále väčšia vzdialenosť medzi poschodiami maže zreteľnosť ich hlasov. Zaduní ešte mužský barytón, no ten už nerozoznám vôbec.

O pár sekúnd som von na vzduchu, až vtedy mi dôjde, že v tej zime to s mokrými vlasmi nebol geniálny nápad. Zdvihnem ruku pri prvom prechádzajúcom taxíku a mám šťastie. Zastaví.

Naskočím, poviem adresu Cranberry a zadychčaná sa zavŕtam do sedadla.

On má dieťa!

Preto nechce vzťahy? Nemôže nič sľubovať?

Zmenilo by to u teba niečo, Ro?

Ale ešte tá žena. Tá by mohla zmeniť všetko.

Jeho bývalá? Mama toho Bena? Striedajú si ho? Nežijú spolu?

Silno zažmúrim oči a hlavou búšim do sedadla za mnou. Až keď ich otvorím, zbadám v spätnom zrkadle taxikárov zmätený pohľad. Okamžite mu venujem vražedný pohľad a bez slova dám najavo, nech sa nestará. Obaja odvrátime pozornosť na ubiehajúcu cestu až do cieľa.

„Nechaj to tak, Em."

„Akože to mám nechať tak? Nevidel si, ako sa tvárila? Je ti snáď jasné, čo si práve pomyslela. Bola sklamaná. Zbytočne." Otočím sa jej chrbtom a vchádzam späť do bytu. Emily ma bez váhania nasleduje.

„Nič mi na to nepovieš? Bola tu celú noc? A ty sa neunúvaš za ňou ani ísť a vysvetliť jej to?" ďalej do mňa hustí. Nemá cenu oponovať, presne viem, čo si Rosie pomyslela.

„Emily, viem, čo robím. Povedala, že sa ozve."

Je to skúška. Ak to so mnou chce skutočne risknúť,  zúfalo potrebujem, aby sa rozhodovala sama. Slobodne. Aby mi naozaj verila tak, ako vraví a nepodľahla hneď klamlivým ilúziám či pochybnostiam o tom, či skutočne niekoho mám alebo nemám, aj keď som jej to včera povedal. Ak mi nebude ochotná veriť už na začiatku, ľahko by čoskoro podľahla rečiam či pojebaným klebetám.

„No jasné, Džej. Ty si, argh... Ty si jeden obrovský kus idiota! Pekne povedané." Dokonca dupne nohou. Takú som ju dlho nevidel.

„Ešte niečo?" Ľahostajne nadvihnem obočie. Emily takmer pení.

„Aaaaaaaa." Chytí sa za vlasy. Nenávidí tento môj štýl obrany. „Idem po Bena. Nemám čas sa tu s tebou rozčuľovať.

Zvalím sa na gauč a zameriam pohľad do blba, premýšľajúc nad jej slovami, kým sa zrazu do môjho bytu došuchotá hračkami nabalený blonďavý krpec. (Ne)výhody susediacich bytov. Lego mu trčí ešte i z malého ruksačika. Flegmaticky mi pozdraví, kľakne si na koberec pred gauč a začne rozkladať svoj náklad presne predo mňa. Hneď na to sa opäť zjaví aj Emily.

„Buď dobrý, zlatko, nebudem dlho." Dá Benovi pusu na čelo, pohladí ho po vláskoch a pomaly cúva z môjho bytu.

„A ty," od dverí mi len venuje vražedný pohľad, „ozvi sa jej. Ona to neurobí."

Nečaká na moju odpoveď. Berie si posvätnú výhodu posledného slova ako vždy, keď je presvedčená o svojej pravde a o tom, že ma necháva dusiť sa v zasiatych pochybnostiach.

Doriti, a funguje to.

Jaxov pohľad som sem hodila z nasledujúcej kapitoly, preto je kapitola troška dlhšia 😊 Jax je stále opatrný, aj keď už toľko odhalil a riskoval 😅 Myslíte, že sa ozve alebo bude čakať? 😈🤔