'Cause there's something about it that brings me to life
Yeah, I know all the consequences, I don't mind

(Hey Violet - Queen of the Night)

Zobudím sa a na budíku pri posteli svieti tri trinásť. Posteľ však nie je moja, vonia ako... on. Zošuchnem sa do sedu, a keď zbadám odraz okna v obrovskom zrkadle pred sebou, srdce mi vynechá úder. Okamžite ma zasypú zimomriavky. Hľadám pri mne muža, ktorý ich spôsobil, ale som sama.

A potrebujem sa napiť.

Vstanem a zistím, že som úplne nahá. Na zemi nevidím kúsky svojho oblečenia, vlastne ich ani nechcem nájsť. Obmotám sa do tenkej prikrývky a pod chabým svetlom noci nájdem dvere. Len čo ich otvorím, zaleje ma tlmené svetlo lampy vrhajúcej žltý podtón na steny bytu. Prekvapí ma, koľko malieb vidím po stenách.

Idem za tým svetlom a nájdem ho sedieť za vrchom stola v kuchyni, polonahého. Má iba boxerky a okuliare podčiarkujúce jeho sústredený, ale i unavený výraz.

Dopekla.

Ak som si myslela, že nemôže byť viac sexi, tak som sa mýlila. Koniec ceruzky má zahryznutý medzi prednými zubami a... číta knihu?

Zase som sa zmýlila.

Chvíľu ho spoza rohu sledujem a bojujem s chuťou znova ho zviesť. Vynorím sa z chodby, na čo ospalo zodvihne pohľad. Keď ma zbadá, oči sa mu rozžiaria, akoby sa práve prebudil. Hneď si zloží okuliare.

„Ahoj," pozdravím neisto a jednou rukou si ako šaty pozdvihnem prikrývku predo mnou, aby som nezakopla.

„Ahoj." Smeje sa na mňa a roztápa i posledné pochybnosti, že medzi nami naozaj nie je viac.

Je. Od začiatku bolo. A on mi to teraz pekne krásne potvrdí. Bodka.

„Ja... Som smädná. Hľadala som kuchyňu."

„A našla si mňa."

Našla. Našla som ťa.

Obyčajná veta a predsa to počujem. Ten klik. Silnú intuíciu, ako niečo zapadlo na svoje miesto. Správne miesto. Zasnene sa na neho dívam odhodlaná donútiť ho, aby to počul tiež.

„Poháre sú tamto."

Vytrhne ma z tej krátkej sekundy. Ukáže smerom k linke a v ruke opretej lakťom o povrch stola stále drží okuliare. Neujde mi, ako si ma preskenuje a namiesto ceruzky medzi zuby zahryzne jeden koniec okuliarov.

Uškrniem sa. Už sa zrazu nepotrebujem napiť. Potrebujem niečo iné.

Namiesto toho, aby som šla smerom, ktorý mi ukázal, s búšiacim srdcom vykročím k nemu a prikrývku silnejšie pritlačím k prsiam.

Nenápadne privrie knihu tak, aby tam mal zastrčený ukazovák, a podsunie pod ňu nejaké papiere porozhadzované na stole. Sú to kresby. Nemá šancu ukryť všetky. Je ich na stole príliš veľa. A sú nádherné. Ak ich kreslil on, odpadnem rovno na mieste.

„Ty kreslíš?" Pristúpim so záujmom tak blízko, až sa papierov dotknem prstami a očko hádžem na knihu, čo stále úplne nezavrel. „A čítaš?"

Teraz už okuliare položí na stôl.

„No, otvoril som oči a nemohol zaspať."

„V mojej prítomnosti majú muži ťažkosti so spaním."

Zasmeje sa a zrak mi upúta obal knihy, ktorú konečne zaklapne. Prečítam názov a úsmev mi zamrzne. To nie je možné.

Krásni a prekliati.

Klik.

Chvíľu na ňu zízam s otvorenými ústami, kým sa mi jeho prsty neobmotajú okolo zápästia a nestiahne si ma do lona. Pohľad od knihy strelím k nemu len preto, aby som v tých čokoládových očiach našla odpoveď na to, či je toto naozaj iba krutá náhoda alebo vážne nevidí, koľko spoločného máme. Nikto nič nehovorí. Obrátim sa v jeho náručí ku knihe pred nami a prejdem po jej názve prstami.

„Milujem tú knihu," prehovorím.

„Viem."

Hovorí to nejako často.

Nadvihnem prekvapením obočie a dovolím si obmotať svoje ruky okolo jeho krku, aby som sa prísne zahľadela do jeho očí. Až keď ich tam položím, samu ma zarazí, či to nie je priveľmi „vzťahový" dotyk. Nezdá sa však, aby protestoval, dokonca drží očný kontakt. Neodtiahnem ich teda.

„Klameš." Prižmúrim oči a na tvári mi pohráva úsmev. Skúšam ho, pretože ak to je len nejaký trik, ktorým ma chce namotať ešte viac, tak... sa mu to darí. „Ak chceš, aby som sa s tebou vyspala aj tretíkrát, nemusíš klamať. Stačilo by sa možno spýtať." Zakloní hlavu a začne sa rehotať.

„Neklamem. Citovala si odtiaľ, keď sme sa spolu prvýkrát rozprávali. A len tak pre informáciu, nepýtal som sa dvakrát, tretíkrát mi to fakt ani nenapadne."

Tretíkrát. Je s tým v pohode? Chce, aby sa to stalo znova? Ráta s „nami"?

Na to doslova onemiem. Srdce mi znenazdajky začne šialene biť a ruky mi otvorenými dlaňami skĺznu na jeho tvrdú hruď, pripravené na odchod v domnienke, že teraz znova žartuje a nemôže byť pravda, že by som v tomto človeku našla moju spriaznenú dušu, ktorá  odmieta vzťahy, lebo...

Prečo vlastne?

Mať na dosah niečo, po čom sakramentsky túžim a zároveň žiť s vedomím, že sa na to môžem dívať, dotýkať sa toho, okúsiť, ako sedí každej časti môjho tela i duše a vedieť, že mi nikdy nebude patriť, pretože má nejaké blbé zásady? Pretože nikomu neverí, tak nechce riskovať, aby veril mne?

To ma zabíja.

„Čo je? Futbalisti nemôžu čítať knihy a kresliť? Je to také neuveriteľné?" preruší chvíľu ticha.

„Pravdu? Áno, je." Pritakám aj hlavou.

Opäť sa zasmeje, nakloní cezo mňa k stolu a vyberie spod knihy tablet. Zatiaľ rozmotám ruky spoza jeho krku, nechám okolo pliec iba jednu, a dívam sa na to, čo mi ukazuje.

„Chceš niečo vidieť?" Predsunie predo mňa displej s čiernobielou kresbou muža a ženy, oblečených presne na dobu jazzového veku. Zvedavo kývnem hlavou. Poteší sa.

„Fitzgerald bol síce výnimočný spisovateľ, ale aj do seba zahľadený blázon, ktorý vymenil toto umelecké dielo Hilla, za túto poondiatu rozprávku nejakého Johna Helda." Preklikne druhú kresbu, ktorá vyzerá naozaj skôr komiksovo. Musím sa na jeho zapálenom pohoršení zasmiať. „A to len preto, lebo nebol spokojný s tým, že chlap na pôvodnej verzii vyzerá ako jeho nepodarená kópia. Idiot." Krúti nad tým hlavou.

„Ako to vieš?"

„Francis Cugat - jeho modré oči nad New Yorkom. Hovorí ti to niečo?"

„Veľký Gatsby. Obálka."

Neskryje prekvapenie nad mojou pohotovou reakciou.

„Presne. Takže o ňom si počula?"

„Preboha, veď je to jedna z najznámejších obálok celej americkej literatúry! Mala som to na skúške minulý semester."

A teraz mu obočie vystrelí do vesmíru.

„Minulý čo?"

„Semester," smejem sa. „Študujem externe angličtinu. Chcem byť editorka."

Oči sa mu takmer vykotúľajú z jamiek.

„Veď si modelka."

„No a? Keď futbalisti môžu kresliť, modelky nemôžu citovať Fitzgeralda a študovať? Ty mi povedz, prečo máš toto všetko rozložené na stole a vieš všetky tie detaily."

Zhlboka sa nadýchne, akoby získaval drahocenný čas na premyslenie. Som si istá, že rozhodnutie, či mi odpovedať, pre neho znamená viac, než sa zdá. Váha, čo mi o sebe prezradí a ja tŕpnem, ako sa rozhodne.

„Dizajnujem obálky pre Petersonovo vydavateľstvo. Už mesiac sa trápim s jednou inšpirovanou jazzovým vekom. Má pripomínať presne tú poondiatu rozprávku Helda a musí to byť kreslené old school, nič digitálne." Povrtí nesúhlasne hlavou.

Tentoraz som to ja, ktorá takmer spadne zo stoličky. Teda z jeho nôh. A srdce mi podskočí. Aj zo samotného obsahu informácie, aj z toho, že mi tú skutočnosť predsa len odhalil.

Klik, klik.

Už sa nezmôžem ani na slovo, ten klik je stále hlasnejší. Iba sa dívam do jeho hlbokých, hnedých očí a kmitám svojimi tam a späť, hľadajúc potvrdenie dôvodu, prečo som tu, v jeho byte. Súkromí.

Prečo mi to o sebe prezrádza? Prečo vyzvedá rovnaké veci odo mňa, ak ich skutočne nechce? Prečo porušuje svoje pravidlá? Odmietam už veriť jeho posratým zásadám a všetkému, čím sa obháňa. Nedáva to žiadny zmysel. Zato my dvaja. My dvaja ho dávame stále viac.

Čo to nevidí? Necíti?

Vycíti môj zamyslený výraz. Prisahám, že vie, na čo myslím. Zvážnie najviac, ako sa len dá. Odsunie stoličku, schytí ma, postaví sa a vysadí ma na stôl hneď, čo opatrne zhrnie na bok všetky papiere i tablet. Niektoré skice aj tak spadnú na zem, ale ja som príliš zaskočená tým, čo robí. Naliehavosťou v jeho očiach.

Deje sa to? Prizná konečne, že ma chce rovnako ako ja jeho?

Odhrnie mi z nôh perinu, čo si kŕčovito pridržiavam rukou na prsiach a nič pod ňou nemám. Dlane mi položí vysoko na nahé stehná, tak krásne pália, a nespúšťa pohľad z mojich nedočkavých očí. Asi sa začínam aj triasť.

„Rosie?" osloví ma zachrípnuto a vážne. Cítim sa, akoby sa ma šiel spýtať, či si ho vezmem, a bez uváženia by som už v predstihu hlasno kričala áno a vyberala šaty. Na to by som však potrebovala nájsť vo svojom hrdle hlasivky, čo sa krčia v nervóznom uzlíku.

„Hm?" dostanem zo seba omámená očakávaním, čo povie. Dychtím po tom, aby mi konečne povedal, čo cíti. Aby mi zreteľne a jasne práve vyvrátil jeho debilné zásady a ubezpečil ma, že si to celý čas nenamýšľam len ja sama.

„Keby ti niečo urobil... zabil by som ho." Vypleštím nad jeho priznaním oči. Vážne to robí? „Neviem, kde ste sa spoznali, ale musím ti to vysvetliť. Roger Donnely bol snúbencom Petersonovej dcéry, Sary, ešte len pár mesiacov dozadu. A to preto, lebo potreboval získať peniaze, ich peniaze. Využíval ju a pomoc Petersona, aby ich mohol okrádať a potom vydierať. Krachuje mu biznis, je v neuveriteľných dlhoch. Na podvody som mu prišiel ja. Peterson by ho roztrhal do posledného kúska, ak by ho Roger nevydieral istými fotkami a videami Sary. Vedel, čo robí a ako sa ochrániť. Peterson by nikdy nedovolil, aby ich Roger zverejnil, bol by to mega škandál a navždy zruinovaná povesť Sary. Tak uzavreli dohodu. Rogerovo mlčanie za to, že ho Peterson nebude vláčiť po súdoch za podvody v jeho vlastnej firme. Neviem, či si bohatá alebo akým spôsobom plánoval využiť teba, ale som si istý, že chcel."

A vtedy sa mi znova zovrie hrdlo. Všetky tie Rogerove otázky na mojich rodičov, na to, či stále bývajú vo vile, vlastnia nemocnicu, či ju zdedím, či mám v nej nejaký podiel, či mám vlastný byt a naliehanie, že ma chce nafotiť nahú. Ten jeho výstup na večierku, keď videl, že sa s Jaxom poznám... panebože. To je ešte horšie než sa zdalo. Piaty.

Piaty, ktorý by ťa využil, Ro.

Neubránim sa hanbe a poníženiu, že som mu verila. Sklopím zrak. Jax odlepí jednu ruku z môjho stehna, to miesto mi obtrie chlad. Jemne mi nadvihne bradu a núti ma pozrieť sa na neho.

„Musíš mi viac veriť," doplní.

Nemo prikývnem, kým vstrebávam svoje uvedomenie. Ak by sa dalo, najradšej by som sa teraz utopila v jeho ľútostivých očiach, no namiesto toho v nich zatúžim nájsť záchranu. Potrebujem ju. Jeho. Musí mi povedať, že aspoň toto je pravda.

„Musím sa ťa niečo spýtať."

Taká oddychovka, kde ste sa dozvedeli aj niečo nové o Jaxovi + jasná vysvetlivka o Rogerovi😊  a moožno príde viac. Pekný víkend!