„'Cause whoever said nothing good
Ever happens after 2:00 a.m
Well they never met you"

(Goody Grace ft. G- Eazy - Nothing good)

Stále nemôžem uveriť, že si musela začať akurát s ním. Ostražito sledujem každý ich pohyb a čakám na najmenší dôvod rozmlátiť mu ksicht na prášky rovno na tomto perzskom koberci, aj keď to mám vyslovene zakázané. Schmatne ju za ruku a ťahá preč. Automaticky mnou trhne s cieľom vykročiť.

„Hej!" Zo strany ma zastaví Brandonova ťažká ruka. „Čo si myslíš, že robíš?" Nenápadne mi opakom dlane vrazí do hrude, pričom tiež nespúšťa pohľad z tých dvoch. Nepríčetne mu pozriem do očí. Pozná ma. Vie to.

„Jebe ti? Musím tam ísť, ublíži jej."

„Ale to nie je tvoja starosť. Načo riskuješ?"

„Nestaraj sa, Bran, dobre?" Neovládnem sa a výhražne mu zachrčím pred tvárou.

„Vedel som, že ťa dostala. Nemôžeme si dovoliť žiadne chujoviny. Hlavne ty nie."

„A že to zas hovoríš práve ty, kurva," precedím pomedzi zuby, keď vidím, ako ju ten zasraný klamár zatiahne kamsi do chodby. Zájdu za roh, kde sa nachádza salónik, a ja sa cítim nesvoj, keď stratím prehľad o dianí. Moje nohy doslova kričia, že chcú kráčať, no Brandon mi stále bráni v pohybe.

„Pusť ma, Bran."

„Brácho, čo najmenej očí," nadhodí s úplne nezainteresovaným tónom. Najprv uvažujem, či to znelo z jeho úst. „Zavolám taxíky, zadný východ. Pôjdem za tebou a dohliadnem na okolie. Neviem, čo chceš spraviť, ale zmizneme v rovnaký čas. Idem nájsť Saru, máš päť minút. Podľa možností žiadna krv, ale keď nie, tak mu, kurva, vyraz zub aj za mňa." Uškrnie sa na mňa. „A postraš ho, aby necekol, ak nechce bývať na ulici." Len sem-tam sa na mňa pomedzi pokyny pozrie. Inak počas monológu rozdáva úsmevy na všetky strany a dvíha pohárik na prípitok okoloidúcim hosťom, ktorí ho spoznávajú.

Musím uznať, že v tomto je majster. Manipulácia a alibi, aby bol vždy o krok vpredu. Výsledok výchovy sveta, kde vyrastal. Ja som opak. Veľakrát skôr konám, než myslím. Hlavne vo vyhrotených situáciách.

V duchu som vedel, prečo to robí, prečo je ochotný kryť ma, no neodvážil som sa na to myslieť. Kým nebudem mať aktuálne dianie pod dohľadom. Kým Rosie nebude so mnou.

„Päť minút." Prikývnem a potvrdím. Konečne ma pustí. Razím si cestu k salóniku a miniem i Saru. Jediný pohľad a aj ona tuší, že všetko nie je s kostolným poriadkom. Brandon ju však stihne odchytiť skôr, než by sa pustila mojím smerom a zastavila ma pre zmenu ona.

Otvoria sa dvere a niečie paže ma oslobodia z násilného zovretia. Kým si stihnem uvedomiť, že je to Jax, schmatne Rogera za rameno, strhne ho zo mňa a otočí tvárou k sebe. Päsť neľútostne nasmeruje rovno do jeho nosa, čo Rogera položí na zem.

Nepovie ani slovo, keď si k nemu kľakne a schytí ho pod golier. Stačí, že za neho hovorí planúci hnev. Doslova srší z jeho zvrašteného obočia a zatnutej sánky, ktoré stuhnuto sledujem z profilu.

Chvíľu trvá, kým sa pozviecham a začnem spracovávať, čo sa vlastne deje.

„Na hovno, čo? Opäť zlý výber, Gery," prehovorí konečne ľadovým hlasom a znova sa rozoženie k Rogerovej tvári. Skláňa sa nad ním opretý o koleno a surovo ho tlačí k podlahe. „A len pre tvoju informáciu, len skúsiš ceknúť, tak bez mihnutia oka prídeš aj o posledné drobné, čo ti ešte zostali, je to jasné?"

„Ha, jasné. Myslíš, že sa ťa bojím, Darren? To ja sa postarám, aby si mal prúser."

„Tak to riskni a na súde z teba Petersonov právnik spraví bezdomovca."

„Stále lepšie, než skončiť ako úbohá Petersonova hračka," vypľuvne Roger.

Krvi pribúdalo a mne bolo stále viac nevoľno. Paralýza okolo mňa motala pazúry. Ich slová sa mi zlievali, vnímanie zostávalo iba očiam. A tie videli červeno. Všetko.

Roger jednu ranu Jaxovi v nepozorovanej chvíli vráti, no nazad dostane dvojnásobok. Nos sa mu skriví do podivného tvaru a červená hrôza sa z neho valí tenkým potôčikom.

Nepozeraj tam, Rosie. Nájdi iný bod a dýchaj. Dokážeš to.

Urobím prvé, čo mi napadne. Položím Jaxovi ruku na plece a silno mu ho stisnem.

„Dosť, Jax. Stačilo. Má dosť." S chvejúcim, ba priam roztraseným hlasom žiadam, aby prestal. Jednu dlaň si silno držím na ústach, aby som prevracajúci žalúdok držala v sebe.

Strelí ku mne uhľovým pohľadom, v ktorom na moment vidím vyprovokované zviera. Zľaknem sa ho ja sama. Po pár sekundách, keď mu dopne, prečo som biela ako stena, uvoľní svaly na tvári a hnev dá priestor láskavosti. Pustí Rogera, postaví sa o opráši si koleno. 

„Toto oľutuješ, Darren." Omámený Roger sa krúti na podlahe v bolestiach a rukou cápe po zakrvavenej tvári. Zaiste má zlomený nos.

Už nič ma nepresvedčí o tom, že tí dvaja sa nepoznajú.

Jax mu už neodpovie, iba nájde moju dlaň a pevne ma vezme za ruku. Jeho je horúca, moja chladná. Aby som vymazala všetko červené, sústredím sa iba na ten kontrast medzi nami.

Vykročíme na chodbu, kde ma čaká ďalší šok. Tvár Brandona a jeho sestry. Očividne nespokojnej s tým, čoho je svedkom. Nikto však neprehovorí ani slovo. Bezhlavo Jaxa nasledujem. Vlastne ani nemám inú možnosť, keďže mi ruku drví a nepúšťa. Za nami rýchlo kráčajú aj tí dvaja.

„Mám tam kabát!" osvieti ma na moment.

„Vykašli sa na kabát." Takmer sa za mnou neobzrie, iba ma ďalej silno drží. Jeho veľká dlaň stále príjemne hreje. Mám mnoho otázok, no všetko sa dostáva do úzadia, keď mi začína dochádzať, že po mňa prišiel. Dohliadol.

A neklamal.

Z budovy vyjdeme zadným východom. Jax kývne Brandonovi, ktorý mu zasalutuje a so sestrou nastúpi do jedného z dvoch čiernych áut pred nami. On sám pristúpi k druhému autu, otvorí dvere a čaká, kým nastúpim ja. Podozrievavo si ho premeriam. Sama neviem, prečo tie pochybnosti stále vykúkajú, keď ma očividne ochránil, lenže to gesto Brandonovi...

Brandonovi!

„Vážne si myslíš, že ti chcem zle po tom, čo som ťa práve zachránil? Nastupuj," rozkáže mi Jax a ja si už nedovolím ani sekundu váhať.

Obíde auto a nastúpi dozadu ku mne. Taxík je luxusný, potiahnutý kožou, takmer ako limuzína. Stiahne zátarasu od šoféra tlačidlom po svojej pravici a nadiktuje adresu, ktorú nepoznám. Nemám ani odvahu pýtať sa, kam ideme. Nie, pokiaľ bude mať v tvári ten rozzúrený výraz.

Cítim sa akosi previnilo v zmesi so šokom a štipkou strachu. Dôvodom nie je on samotný, skôr sled udalostí za poslednú hodinu. Potom zátarasu zatiahne naspäť a zadný priestor spolu s nami zahalí tma, v ktorej sa ozýva iba jeho hlasné dýchanie po bojovom výkone a tlmená hudba rádia. Zhlboka predycháva. Kútikom oka pozorujem, ako zúrivo si prstom uvoľňuje kravatu na košeli. Rozopne aj vrchný gombík, usadí sa s predlaktím položeným na ráme okna a druhou rukou si stláča koreň nosa.

Nespúšťam z neho pohľad. Vyzerá ako hrdina. Plný sily a rozhodnosti. A to som úplne triezva. Triaška, ktorú pociťujem, už nie je dozvukom incidentu, ktorý prebehol, začne prevládať iný dôvod. Jeho prítomnosť, ktorú mám na dosah. Ťahá ma. Chcem jeho bezpečie ešte viac. Ramená, ktoré ma obmotajú a nepustia. Dívam sa na neho tak dlho, kým konečne neodvráti svoj pohľad od okna, aby ma našiel, ako na neho civiem.

Ohromene a s túžbou dotýkať sa ho.

Ako vnútri, tak ani tentoraz neuhne pohľadom a ruku nechá visieť vo vzduchu, opretú lakťom o operadlo okna. Oči mu zahoria viac, keď presedlá z mojej tváre na prsia, dvíhajúce sa pri rýchlych, hlbokých nádychoch. Odbúravam nimi túžbu, čo sa vo mne znásobuje každou sekundou v stiesnenom priestoru nasiaknutom jeho mužnosťou.

Prehltne a z pŕs pohľad opäť zanorí až kdesi do môjho srdca. S jasným zámerom, na ktorý nemusím ani prikývnuť. Náhle sa to zdá ako potreba nás oboch. Bez slova sa zhodneme, čo bude nasledovať.

Vrhneme sa na seba naraz. Potiahne si ma k nemu s rukou pod mojou sánkou a naše jazyky bez váhania vyštartujú oproti sebe. Druhou rukou mi zájde pod nebezpečný rozparok, veľmi presne šaty vyhrnie vyššie, pričom mi pohladí nahý zadok. Tam zostane a stisne ho. O malú chvíľu sa naň prebojuje i jeho druhá ruka a on si ma vysadí na seba so šatami vyhrnutými až na bokoch. Opakovane stláča a hladí obe obliny zadku, kým sa na ňom vlním. Keď nájde pásik látky saténových tango nohavičiek zájde prstami pod neho a prechádza tam a späť, akoby to robil miliónkrát.

Neviem si pomôcť, natláčam sa oproti jeho panve a chvatne rozopínam gombíky na košeli. Okná sa začínajú zahmlievať. Keď sa dostanem k poslednému gombíku, náhlivo, hlučne a rýchlo rozopínam opasok na nohaviciach.

Necháva ma a bozkami neustále zasypáva odhalenú kožu môjho krku, kľúčnu kosť i úsek tesne nad prsami. Strasie ma, keď zacítim, ako prstami zablúdi cez brucho až pod lem mojich skromných nohavičiek a zasunie pod ne celú dlaň, aby prstami zastal presne pri vchode do mňa. Som totálne pripravená, zbytočne to overuje. Pohybmi dlane masíruje a znásobuje moje vzrušenie. Zvuk vydáme v rovnaký moment. Ten jeho je spokojné mhm, určite spôsobené mojou vlhkou nedočkavosťou, môj vlastný vzdych je zas hlasný ston, ktorý mu vraví, aby nikdy neprestal.

V tú chvíľu sa modlím, nech cesta trvá dlho a cieľ je aspoň na druhom konci sveta. Kým ma jednou rukou zbavuje zdravého úsudku, druhou mi stiahne ramienko šiat a dychtivo saje krk. Aj chvíľkovú bolesť vnímam ako rozkoš. Je dravý. Rozmýšľam, či si práve ventiluje adrenalín z celej situácie vo vnútri. Pretože ja rozhodne áno. Tým najlepším spôsobom, aký existuje. S ním. Na nič nemyslím, len na zúfalú potrebu vybuchnúť pod jeho rukami. Taxík zastane.

Tak skoro? Nie!

Odtrhne sa odo mňa a moje zreteľné zakňučanie prehluší jeho nezrozumiteľnú nadávku. Uškrnie sa môjmu žiaľu a stiahne ma zo seba. Medzi nohami mi šialene tepe a naozaj netuším, ako dokráčam tam, kam ideme bez toho, aby som mu prikázala, nech ma dokončí, pretože ma to trýzni tak veľmi, že som schopná uvoľniť si tie muky sama. To však nechcem. Chcem jeho. Pohotovo si zrolujem šaty naspäť nadol, kým si on vytiahne rozopnutý opasok z nohavíc úplne a zips na nich zazipsuje nazad.

„Obleč si to," do lona mi položí jeho sako. „A toto budem tiež potrebovať." Na sako položí aj opasok. Úškrn, s ktorým to však dodá, mi ihneď vženie do hlavy dvojzmyselné predstavy. Bude to potrebovať na to, čo si myslím?

Nepríčetne poslúchnem a tlačím stehná k sebe.

Preboha, ako toto vydržím?

Zajtra vám naservírujem dve kapitoly naraz ❤️❤️❤️