„Seems like everything I ever say just fades in and out
You, you'll never change
But I'll keep on hanging on every word you say"

(Lauren Presley ft. Sam Will - A Little Longer)

Odrazu sa veci dejú príliš rýchlo. Srdce sa mi od strachu rozbúcha a nedokážem sa ani pohnúť. Klepotajúc zubami ako obarená sledujem, čo sa robí.

Bojím sa.

Seriózny panický strach nemám iba z krvi, ale i z búrok.

Mala som trinásť a čakala na zastávke autobusu, keď sa dovalila poriadna smršť. Časť prístrešku sa zrútila rovno na mňa. Zlomila mi nohu a ja som bola sama. Až po piatich minútach mi privolal pomoc samotný šofér autobusu, na ktorý som čakala. Aby toho nebolo málo, v nemocnici ma obšťastnil aj zápal pľúc. Neviem na to zabudnúť.

Až keď je v izbe znova pokoj a víchor zavíja iba za oknom, uvedomím si ostrú bolesť kdesi na nohe. Asi som rada, že to v tej tme nevidím. Stačia mi predstavy na ten červený, stekajúci mordor. Neviem, čo robiť. Podvedome si chytím nohu okolo členka, mimo miesta, kde sa štípanie premieňa na bolesť. Na prstoch ucítim  niečo vlhké, snažím sa na ten obraz nemyslieť, lebo tu hodím šabľu.

„Kurva. To som ešte nevidel. Celý New York zhasol. Nemalo to byť až o polnoci?" bľaboce Jax, akoby sa práve nič nestalo.

„Jax? Asi som sa porezala, nechoď sem. Bude tu sklo," roztraseným hlasom ho upozorním.

„Čože? Počkaj, zasvietim." Izbu presvetlí svetlo z jeho mobilu. Ja silno žmúrim oči a je mi srdečne jedno, čo si o mne pomyslí. Hlavu zakloním do stropu a držím. Nedokážem sa na to sama pozrieť, hoci by som chcela.

„Pozbieram sklo. Nevstávaj."

„To mi fakt ani nenapadne."

Napriek zažmúreným očiam vnímam, ako ostré svetlo osvetlí okolie mojej hlavy. Chce mi vypáliť zreničky cez viečka? Tuším som aj triezva.

„Si bledá. Cítiš sa dobre?"

„Ja..." prehltnem, rýchlo klipnem viečkami a opäť ich prižmúrim. Stále ako zbabelec hľadím do stropu a kŕčovito si držím členok pod miestom, čo ma bolí. „Môžeš sa mi na to pozrieť a povedať, aké zlé to je?"

Na pár sekúnd vládne ticho. Stále ma netrápi, čo si myslí. Či sa smeje, či nie. Toto je seriózne.

„Rozbil sa iba pohár, určite ťa to nemohlo..." Ucítim, ako chytí moju ruku a núti ma povoliť jej zovretie. Na moment elektrina z jeho dotyku prekoná paniku vo mne. Poľavím a pomaly mu dovolím, aby sa tam pozrel sám. „No okej, potrebujeme to ošetriť," zhodnotí napokon.

„Preboha, preboha. Vykrvácam tu. Zomriem," panikárim a neviem utíšiť vzplanutú hystériu. Nikto by nikdy neuveril, že som dcéra doktorov.

„Panebože, Rosie. Jediný, kto tu zomrie, som ja a to od smiechu, keď sa neupokojíš." Naozaj sa začne smiať a ja ucítim, ako sa pod môj driek a opatrne i pod kolená podsúvajú jeho ruky. Dvíha ma.

„Č-čo robíš? Nehýb so mnou. Zhoršíš to."

Nemá to zmysel, neposlúcha. V prvom rade som príliš hysterická, v druhom nemotorná na to, aby som sa vymanila, a v treťom, jeho ruky na mojom tele napriek panike a alkoholu vnímam ako obláčik. Bolestivý, ale hebký.

„Mám svetlo, Rosie, a nesiem ťa do kúpeľne. Videl som tam u seba lekárničku, musí byť aj v tvojom apartmáne. Teraz sa už upokojíš?"

„Tuším o chvíľu odpadnem."

„Nepovedal by som, že budeš taká hysterka kvôli jednému škrabancu."

Sediac na kraji vane zhora pozorujem, ako jemne mi Jax obväzuje nohu. Kľačí predo mnou na jednom kolene a výraz má sústredený, ale uvoľnený. Pohyby presné a starostlivé. Asi som sa práve zamilovala do jeho malej vrásky pri oku, keď žmúri. Užívam si, že ho môžem potajme skúmať a zároveň mu svietim na ranu jeho mobilom.

Klamal.

Keď som v skromnom svetle zazrela to, čo on nazval škrabancom, i kusisko skla, ktoré z toho trčalo, nebol to alkohol, kvôli čomu sa moje vnútornosti pýtali von.

„To sa tak bojíš pár kvapiek krvi?" pýta sa ma.

„Pár kvapiek? Práve si zastavil vodopád!" opravím ho. Z chuti sa môjmu zveličeniu zasmeje. Netuší, akú osobnú apokalypsu práve prežívam. „Nesmej sa. Sú iba dve veci, z ktorých mám panický strach – krv a búrky. A toto, čo sa práve deje, kombinácia oboch, je pre mňa čistá nočná mora. Ešte aj prúd vypadol, preboha. Vždy sa dávkujem liekmi, ak je búrka cez noc, aby som mohla spať a nezhasínam," objasním mu, aj keď je to asi jedna z tabu tém.

Zasmeje sa, ale viaže ďalej.

„Hotovo. Stabilizovaná a mimo ohrozenia života." Keď doviaže, stále ma drží za nohu a vzhliadne ku mne. Tie iskry v očiach... Lákajú ma stratiť sa v nich. „Nemala si piť, ak berieš lieky na spanie."

Odfkrnem si.

„Akurát, že dnes pijem práve preto, lebo som hlúpa a zabudla si ich. Je to krajná možnosť, keď chcem pri búrke zaspať."

Podozrievavo si ma premeria.

„Takže som ťa vlastne zachránil, keď som ťa pozval do baru, a preto si sa tak rozbehla?"

„Jasné, čakala som len na teba, hrdina," neodpustím si dávku sarkazmu. V istom zmysle však má pravdu.

„Vedel som to. Vy, ženy, stále musíte hrať nedostupné."

To hovorí ten pravý.

„Bože, radšej nepokračuj. Vy, muži, nie ste o nič lepší."

„Cítim výmenu názorov, asi by som sa mal spakovať."

Rozpačito zvlním pery a mlčím, pretože to je posledné, čo si práve želám - aby odišiel. A vôbec nie kvôli tomu, že sa mi zapáčil zase viac tým, ako sa o mňa postaral alebo čo hovoril o svojich zásadách, ale aj kvôli tomu, aby som tu nezostala sama.

„Tuším som aj vytriezvela, potrebujem ďalší pohárik." Nechcem použiť prosebný výraz, no aj tak mi ujde. Vrhne na mňa hodnotiaci pohľad.

„Ruku," zavelí, keď vstane, vystrie svoju a čaká, kým sa ho dotknem. V domnienke, že mi chce pomôcť vstať, mu ruku skutočne podám, no on si ju len otočí tak, aby mi spočítal napísané čiarky.

„Päť? Rosie, nemáš ešte dosť? Nezaspíš? Mám rovnako a začínam to cítiť."

Ignoruje, odmieta,  poučuje a teraz má o mňa normálne strach? Čo to má, dopekla, znamenať? Kto vlastne je? Čím ďalej, tým viac som zvedavá.

„Adrenalín zo mňa vyplavil aj posledné promile. Naleješ?" Zaklipkám na neho mihalnicami a využijem to, že ma ešte stále drží. Nenápadne mu ruku stisnem, niečo ako prosba, aby neodmietol. Automaticky zosilnie i jeho stisk, pripravený chytiť a nepustiť ma, ak by som sa chcela postaviť. Potom však pochopí gesto tak, ako bolo myslené, a premeria si ma.

Len neodmietaj!

„Poď sem. Pomôžem ti postaviť sa." Skloní a prišuchne sa bližšie, druhou rukou mi automaticky obtočí pás a ja sa mu opriem poza krk na široké plecia. To, že mi pritom ani len nepustí ruku, ktorú som mu podala, a musí kvôli mne kráčať zohnutý, do mňa vysiela elektrický náboj.

Drží ma pevne a ja si užívam, že sa môžem o jeho statné telo opierať. Opäť je to tu, neviem s tým bojovať, prichádza to samo, keď je pri mne blízko. Cítim presne to, čo hovorila Cindy. Ide ma roztrhnúť a to sa ma nemusí ani dotýkať, no keď sa ma už dotkne...

Ježiši...

Dúfam, že ste sa  zabavili, pretože ďalej už trochu vážnejšie...