„We don't gotta know nothing personal
They don't gotta know nothing at all"

(PLAZA - Personal)

Sedíme pri stole hneď pod barom a okrem nás tu naozaj takmer nikto nie je. Iba tichá jazzová hudba, mladý barman za barom, pár postarších pánov v oblekoch hrajúcich karty a vyfintené babičky s perlovými náhrdelníkmi, laškujúce a chichotajúce sa s čašníkom, ktorý vyzerá, že nutne potrebuje zachrániť. Vnútri vládne pokoj, akoby vonku vôbec nevyčíňala kalamita.

„Rozbehla si sa. Nieže ťa budem nosiť do izby na rukách," upozorní ma, keď do seba na ex vrazím druhý pohár.

„Je to riedené kolou, za to ty si sa svojho pohárika ledva dotkol. Je otrávený?"

„Táto whiskey sa vychutnáva, mám predsa čas, nechcem sa opiť." Záhadne sa zasmeje, zakrúži hladinkou v pohári a opäť si nepatrne namočí pery.

Ale mohol by si sa, aby som nemala výčitky, že to plánujem len ja.

„O desať minút zatvárame. Dáte si ešte niečo?"  čašník príde k nášmu stolu, s jednou rukou založenou za chrbtom, pričom v druhej drží tácku. Pomaly sa skláňa k pohárom na stole a berie moje dva prázdne, čo znamená, že nutne potrebujem pero. A okrem neho i ďalšie destiláty, zatiaľ nie som ani minimálne pripitá.

„Tak skoro?" vyletí zo mňa. Vymením si s Jaxom a potom barmanom spýtavé pohľady.

„Mimoriadna situácia, slečna. Preventívne musíme zatvoriť kvôli upozorneniam na celoplošný výpadok elektrického prúdu. Mrzí ma to."

„Hotel nemá vlastné zdroje?" pýta sa Jax a znie šokovane. Ja som vlastne ani netušila, že niekto môže mať vlastné zdroje elektriny, ale fajn. Zachichocem sa jeho pohoršeniu.

„Nie sme nemocnica, pane," čašník zotrie Jaxa a ja už vyprsknem smiechom. Obaja na mňa pozrú. Jax ma uhrančivým pohľadom okamžite zabíja a čašník sprisahanecky bojuje s vlastným úškrnom. Prikryjem si zahanbene ústa päsťou, čo najviac elegantne to ide, a vtiahnem stisnuté pery, nech neprovokujem.

Situáciu preruší Jaxov mobil. Keď preskúma displej zatvári sa nervózne. V sekunde ma prepadne zvedavosť.

„Prepáč, toto musím vziať," potvrdí môj odhad, bleskovo priloží mobil k uchu a kráča od stola. Vzďaľuje sa a gestikuláciou napovedá, že sa mu niečo nepozdáva.

„Ehm, ak si prajete niečo objednať, bar funguje ešte desať minút." Odtrhnem pohľad od rozrušeného Jaxa a zamyslene prikývnem. Keď čašník odkráča, ďalej lúštim reč tela  mojej telefonujúcej spoločnosti.

Nevydržateľne záhadný...

O dve minúty sa vráti k stolu a  prudkým spôsobom do seba naleje celý pohár zostávajúcej whiskey. Obočie mi vystrelí dohora.

„Myslela som, že si to chceš vychutnávať," podpichnem ho.

Jeho prázdny pohár pristane predo mnou. Zadíva sa na mňa so zvláštnym zamyslením. Prižmúri oči, akoby nevidel skutočne mňa, ale niečo, čo sa práve dozvedel.

„Klamal som." Precitne späť do reality. Niečo ho rozčúlilo, viem to, no nevyzvedám, i keď horím zvedavosťou. Vzápätí kývne na obsluhu, a tá behom pár sekúnd príde k nám.

„Prineste nám celú fľašu medového Jacka a kapitána, čo pije slečna. Plus kolu," objedná rozhodne. Niečo mi vraví, že on dnes nemal rovnaký zámer ako ja. Nemal v úmysle opiť sa, no jeho sa práve zmenili.

Mladý chalan v čiernobielej uniforme prikývne na Jaxovu žiadosť a on švihne pohľadom ku mne.

„Ideme?"

Na moment zamrznem, no hneď na to prikývnem. Je to tu! Nenápadné poháriky so mnou predsa len niečo robia - spúšťajú presne to, čo som tušila – nebránim sa.

Viem, že nie je správne opäť piť vzhľadom na môj posledný zážitok pod parou. Takisto viem, že je hlúposť urobiť to ešte v jeho prítomnosti, no napriek tomu vstávam a nasledujem ho. Neviem odolať. Rovnako, ako je pre mňa otázkou dnešného prežitia alkohol, je ňou i túžba dozvedieť sa viac o jeho živote.

Viac o ňom.

Úplné minimum, ktoré potrebujem vedieť, je odpoveď na to, prečo ma raz zvádza a potom vždy odmieta. Jedine to pri ňom nemôžem prehnať. Šesť čiarok a koniec.

S umlčanou obozretnosťou vstávam od stola a pochodujem za Jaxom k baru. Veľmi jemný, začínajúci útlm sa odrazu prejaví i fyzicky, nielen mentálne. Po  jednom zatočení hlavy sa malá hladinka promile zase ustáli.

„To chceš dnes vypiť?" Pristúpim k Jaxovi pri pulte, kde platí. Aspoň, že v tomto je džentlmen.

„Chce-me. Pomôžeš mi." Schmatne fľaše alkoholu a okom pohodí odo mňa k zostávajúcim fľaštičkám koly. Potajomky som s odpoveďou spokojná, no on to nemusí vedieť. Zhostím sa zvyšku objednávky a spolu odchádzame.

„A kde to akože chce-me vypiť?"

„Vyber si. U teba alebo u mňa."

Náhle pocítim zovretie v hrudi. Premýšľam, aká možnosť je vlastne bezpečnejšia. Piť s ním priamo v jeho alebo mojej izbe.

Ro, aj tak už robíš chybu. Ak prešvihneš svoju hranicu, riziko, že sa na neho vrhneš, je v každej izbe úplne identické.

„Nezdá sa mi, aby som ťa pozvala," narážku, čo mi napadne, nenechám zamlčanú na jazyku.

„Takže u mňa. Super," rozhodne a ani sa nezasmeje.

Dočerta, tá charizma.

Naša debata utíchne nastúpením do výťahu. Lakťom stlačí desiatku a začneme sa viesť, opierajúc sa chrbtami o zrkadlo za nami. Malý priestor mi pre nás dvoch pripadá trochu stiesnený, akoby sa ma tu snažila rozmliaždiť jeho vôňa nasiaknutá vo vzduchu. Periférne z neho nespúšťam pohľad. Hľadí kdesi do stropu, potom si obzerá fľaše v rukách a ja dumám nad svojimi, rumom umlčanými, rozpakmi.

Môžem sa tváriť ktovie ako neoblomne, no celý čas myslím len na to, ako sa ma znova dotýka. Má zmysel tváriť sa, že ho vo vlastnej izbe nechcem, keď chcem? Pripadám si ako pacient s bipolárnou poruchou.

Výťah cinkne na našom poschodí a ja vyštartujem ako prvá. Nasleduje ma.

Naše izby sú vzdialené asi päť dverí od seba na rovnakej chodbe. Vychádzajúc z výťahu sú po ceste moje ako prvé. Tam zastavím. Otvorím kabelku a  hľadám kartu. Čakám, že mi za chrbtom niečo povie. Na slabo osvetlenej chodbe však vládne ticho. Vylovím kartu, otvorím, zažnem svetlo na chodbe a vstúpim ako prvá, skopávajúc si Loboutinky z nôh. Otočím sa a on stále stojí na chodbe. S fľaškami v oboch rukách a rozopnutou polovicou košele vyzerá sexi a komicky zároveň.

Zasmejem sa.

„Potrebuješ pozvánku dnu poslať poštou?"

Premeria si ma a potom sa mi vtisne do izby.

„Nie si práve najmilšia hostiteľka. Myslel som, že sa bojíš pozvať ma k sebe." Zabuchne za sebou s rachotom dvere a zošuchne obuv.

„Pamätaj, že si hosť. Máš sa správať slušne." Vztýčim pred neho ukazovák a on pred ním odtiahne krk dozadu.

„Jáj, takže si sa chcela poistiť, aby som bol slušný, a preto sme u teba? Prefíkané, Rosie. Niežeby ti to pomohlo, keby som mal iný zámer, ale prefíkané. Môžem ťa ale ubezpečiť, že sa ťa ani nedotknem."

Prekrútim očami a pomyslím si škoda.

„Alkohol ľudí mení," poznamenám a v sekunde to chcem vrátiť späť.

„Ty neveríš, že si dokážeme vypiť ako priatelia a neskončiť pritom v posteli?"

Ticho.

Keby vedel! Neverím tak jedine sebe.

Nenápadne prehltnem a radšej si ústa zamknem, iba pokrútim hlavou. Tak veľmi sa ho hneď teraz chcem spýtať, čo mu na mne vadí, že spí s kadekým, ale so mnou nie, a prečo znova flirtuje, keď v tej posteli skončiť nechce, no na túto dávku odvahy potrebujem ďalší dúšok rumu.

„Polož to radšej na stôl. Nájdem poháre," nariadim mu a zamierim k maličkej kuchynskej časti apartmánu. Moment osamote mi prospeje. O sekundu v izbe počujem hlas redaktorky komentujúcej situáciu vonku.

„Okej, poháre, poháre, poháre..." šomrem si popod nos a otváram zaradom skrinky. I pri mojej úctyhodnej výške si musím stúpiť na špičky, keď ich zbadám na najvyššej možnej poličke. „Tu stee... "

Načahujem sa a bruškami prstov sa ich síce dotknem, ale nechytím.

„Pomôžem ti." Otočím sa na Jaxa, ktorý sa so založenými rukami opiera o múr a díva sa mi na zadok. Uvedomím si, že sa mi minišaty vyhrnuli. To ma celý čas sleduje?

„Dobre sa ti pozerá?" Tuším ma ústa začínajú predbiehať.

Sklopí zrak a tlmí úsmev do zeme. Potom sa od steny odrazí a s tým zle skrývaným pobavením podíde ku mne.

„Je sa na čo." Zastaví tesne predo mnou a prepáli ma pohľadom. Na moment sa nechám variť. Hneď na to sa načiahne ponad moju hlavu tak, že mám pred nosom jeho širokú hruď. Zapriem sa rukami dozadu a neviem, kam sa chvíľu dívať. Ak toto znamená, že sa ma ani nedotkne, tak mu to ide príšerne.

„Chcela si tieto?" Vsunie medzi nás poháre, ktoré vzal. Rozhodená mu ich takmer vytrhnem z dlaní, no on ich nechce pustiť až kým sa na neho znovu nepozriem. Niečo v jeho očiach ma vždy prinúti dívať sa dlhšie než je normálne.

Dofrasa, prečo to zase robí?

Rýchlo preruším očný kontakt, vytiahnem mu poháre zo zovretia a obídem ho smerom ku gauču. „Dík," poviem za sebou a nenápadne predychávam.

Sadnem do rohu pohovky, nohy skrčím pod zadok a vankúš si položím do lona. Snažím sa už na neho nezízať. On ale zaujme miesto v kresle presne oproti. Otvorí najprv fľašu rumu a začne mi miešať drink. Mlčky ho aj tak sledujem. Podá mi môj pohár a zase v jeho výraze zbadám tie provokatívne iskry. Rýchlo uhnem.

On to vážne robí zámerne!

Chvíľu bez slova vnímame reportáž. Periférne vidím, že si vyzlieka košeľu. Rozpačito sa pomrvím a prečistím hrdlo od zbiehajúcich slín tváriac sa, že si nič nevšímam. Zaregistruje to.

„Nevadí, ak si to dám dole? Mám pod tým tielko."

Myknem plecom štýlom, nech si robí, čo chce, mne to vôbec nevadí a nijako ma to nevyvádza z miery.

Kdežee!

Zatiaľ, čo on si zoblieka košeľu, ja sa prekonávam a držím očné buľvy na mieste, aby si nemyslel, že škúlim. Radšej sa zamestnám nalievaním pohára whiskey pre neho a počúvam ďalšie slová hlásateľky CNN.

„...Vietor v týchto chvíľach naberá na intenzite. Najväčší nárast sa predpokladá okolo polnoci. Vláda upozorňuje na celonočný výpadok prúdu v dolnej časti Manhattanu a Brooklyne..."

„Vou, tuším som si mal pribaliť sviečky," podotkne, no nezasmejem sa. Búrky beriem seriózne vážne a nechápem ľudí, ktorí to tak nemajú. Zjavne k nim tiež patrí. „Na zdravie." Zodvihne pohár ku mne a cinkneme si.

Zamyslím sa, keď odpíjam, a sústredím oči na jeden bod, kdesi na podlahe. Prepočítavam, s akou rýchlosťou musím piť, aby som o polnoci mala dosť  a účinne zaspala.

„Si v poriadku?"  chrapľavý hlas doľahne ku mne, no ja nevnímam. „Rosie?"

„Hm?" Potrasiem hlavou a nájdem ho. Automaticky skĺznem na jeho odhalené ramená.

Ježišikriste. Prečo som toto dovolila?

„Pýtam sa, či si v pohode. Nejako si stíchla."

„Aha. Áno, som. Ja len... Neznášam búrky, vieš," priznám a on sa zatvári, akoby to ani počuť nechcel. Iba krátko kývne hlavou. Radšej odtrhnem oči od jeho bicepsov a blúdim nimi  po miestnosti, nech nájdem pero a píšem čiarku.

„Čo si na tú dlaň stále čarbeš?" Hoci sa snažím robiť to nenápadne, všimne si.

„Mám zásadu. Keď vypijem pohár, nechávam si ho na stole. Nedovolím, aby mi ho vzali, lebo zabudnem, koľko som vypila. Keď to tak nemôžem robiť, píšem si na dlaň čiarky. "

„Máš štvrtý."

„Ty mi to fakt počítaš?"

„Do štyri ešte zvládnem."

„Koľký máš ty?"

„O jeden menej. To preto si sa tvárila naštvane, keď ti ten čašník vzal prvé dva poháre."

„Netvárila," zapieram, ale poteší ma, že si to všimol.

„Jasné," podotkne pobavene. „Teba čašníci nemajú radi, keď si vypiješ viac. Robíš im neporiadok."

„Nie je jedno, kedy tie poháre odnesú?"

„Mohla si sa spýtať toho drzáňa. Po tebe by možno neštekal."

„Mal čo robiť, aby odrážal dvojzmyselné narážky tých pôvabných, zachovalých dám, čo ho obťažovali, nie odpovedať na moje nezmysly."

„Skôr by si ho tým zachránila z ich zovretia."

„A potom by sa tie mucholapky nalepili na teba."

Jeden kútik mu vyletí dohora.

„Nie, žeby mi ich neodolateľný šarm nelichotil, no rád som sa mu vyhol."

„Nie sú tvoj typ?" zažartujem, na čo už vyprskne smiechom a vytasí biely chrup upretý na mňa.

„Dajme tomu."

Páči sa mi, že ho dokážem rozosmiať a snažím sa nevyzerať príliš zasnene, keď na neho hľadím. Začínam však cítiť, že ovládanie vlastnej motoriky a reakcií, je už o málinko zložitejšie.

„A čo ja? Ja som tvoj typ?"

Vups. To zo mňa nejako vykĺzlo.

Snažím sa ukryť vlastný prekvapený výraz. Zarazí ma však, aký seriózny vzhľad naberie ten jeho. Jedným šmahom zahodím všetky žartíky a nastolím vážnu debatu. Buď je to príprava na tvrdý flirt, ktorý sa o tri minúty skončí brutálnym sexom, alebo si práve definitívne kopem hrob. Pripitý mozog momentálne nepozná iné varianty. 

„Rosie, s istotou sama vieš, že si vysnívaný typ každého normálneho chlapa."

„Tak potom nie si normálny."

Vups. Znova.

Opäť nereaguje, iba sa zasmeje a odpije si. Mám pocit, že iba preto, aby sa vyhol ďalšiemu rozvoju tejto debaty. Je zložité s ním komunikovať, keď o sebe nič neprezrádza, ale moja alkoholom podnietená úprimnosť v tomto bode nepozná spiatočku.

No dobre, princ Krasoň, teraz ma už nezastavíš. Musím to z teba vypáčiť.

Veľa konverzácie a konverzácie a konverzácie a...

V budúcej kapitole už aj Jaxov pohľad :) Vy sa možno dozviete, prečo sa Jax chová tak, ako sa chová, ale myslíte, že to povie aj Rosie?