„It's more than just a crush
Might even be too much
It's all that I can do
Not to chop it off for you"

(Sebastian Paul - Crush)

Ocitnem sa vo vlastnom apartmáne až po večeri v reštaurácii. Takmer nikto v hoteli nie je. Doprajem si horúcu sprchu a keď pred zrkadlom fénujem vlasy, zamyslím sa. Prestanem fénovať, no rušivý zvuk prístroja nevypínam. Moje myšlienky ohlušiť nedokáže. Opriem sa bokom o stenu pri umývadle a zadívam na svoje oči.

„Čo to s tebou je?" zašepkám, hladiac si krk na mieste, kde ma držal. Zhlboka sa nadýchnem a prejde mnou triaška.

Bože!

Je to Brandonov blízky priateľ a nedal mi najmenší logický dôvod, aby sa mi tak páčil. Naopak, mal by sa mi hnusiť, no napriek tomu tu teraz stojím a veľmi dobre si uvedomujem, že moje hormóny okolo neho poletujú, až hučí. Vôbec sa to nedá oblbnúť. Telo sa zjavne odmieta upokojiť, kým ho nedostane alebo na neho nezabudne. Netrúfam si rozhodnúť, ktorá z možností je viac utopická.

„Prečo to s tebou nerobí aj niekto iný, dofrasa?" pokračujem v divnom monológu s odrazom v zrkadle.

Musíš sa upokojiť, Rosie. Čo si nejaká pubertiačka?

Nikdy som podobné stavy neriešila a vonkoncom nezažila, aby ma niekto dostal povrchným zjavom tak, že sa správam ako dnes. Nemusela som predstierať, že som očarovaná imaginárnou vôňou. Ja som bola omámená, ale ním.

Dosť!

Potrasiem hlavou, zabalím sa do hotelového župana a na nohy našuchnem papuče. Podídem k oknu a skontrolujem situáciu. Vonku už naplno hvízda vietor a bubnuje dážď. Keď sa trošku nahnem, dole ulicou vidím, ako sa pod náporom vetra nakláňajú semafory. Ani živá duša sa nepohybuje vonku, iba pár taxíkov riskuje nebezpečenstvo za hrsť zarobených drobných.

Poberiem sa ku kufru vybaliť veci a prichystať to najpodstatnejšie - záchranné pilulky na prežitie tejto noci. Už keď bezhlavo prekutrávam i poslednú tajnú kapsičku, som si čoraz istejšia, že tie lieky zostali v taške, ktorú som mala zbalenú ako prvú a zabudla ich premiestniť sem.

„Toto je zlý sen! Nie, nie, nie. Prosím, nech je to zlý sen." Znova rýchlejšie ohmatávam všetky možné priestory v kufri, prechádzam v pomykove po izbe. Vysypem hore nohami celú moju kabelku, no nikde nie sú.

Dopekla, dopekla, dopekla!

Okamžite beriem do ruky telefón na izbe, rozhodnutá volať recepciu a pýtať sa, či nemajú pomoc oni. Aj by sa vraj nejaké našli, len nie tie, ktoré potrebujem ja.

Som totiž odolná voči voľne predajným tabletkám na spanie a pre prípad potreby mi otec predpisuje jeden konkrétny druh, ktorý u mňa zaručené zaberá behom pár minút. Po odpovedi, že práve moje skúsia ešte zohnať, sa trochu upokojím a zároveň panikárim, čo budem robiť, ak ich nedostanem. Existuje už len jedna overená metóda – pripiť sa.

Ale nepiješ v poslednom čase často, Ro? Spomeň si, ako si dopadla naposledy.

Zamyslená sedím na posteli a snažím sa upokojiť. Pár minút po tom, čo zložím slúchadlo, ma vyruší klopanie na dvere.

„Oni ich zohnali! Zohnali!"

Vyskočím a celá natešená sa náhlim k dverám. Mrmlem si popod nos, že im dám to najlepšie hodnotenie v histórii. Napravím župan, nech moje vykúkajúce béčka nevidia cudzie oči a nedočkavo otvorím. Zo zjavu za dverami ma takmer vykotí.

To nevyzerá ako personál hotela.

O zárubňu sa zoširoka oprú provokatívne paže, čo ma dnes držali na mnohých miestach a aj pred chvíľou som na ne myslela. V momente mám husiu kožu.

Je nahodený. V tomto hoteli iný dresscode zrejme ani neuznávajú. Na košeli s vyhrnutými rukávmi mu chýba len kravata či motýlik. Vykašľal sa na to, i na formálne topánky, no sako má prevesené cez rameno a drží si ho prstom za pútko. Ladí mu s úzko strihanými nohavicami.

„Nudím sa, dole je bar, nepridáš sa? Nechcem tam sedieť sám ako zúfalec."

Prišiel za mnou. On. Prvý. Rozsvieti sa mi výstražná kontrolka, ktorú zhasne v sekunde, čo si ma od nôh nahor zamyslene premeria. Na mňa to zapôsobí tak, akoby ma práve vyzliekol. So županom by nemal veľa práce.

„Chceš ma opiť a využiť?" žartujem, no len čo to počujem nahlas, nie je mi vďaka skúsenostiam do smiechu.

„Nemyslíš, že som na to mal už dosť príležitostí?"

„Aby si ma opil?"

„Využil."

Prerezávam ho pohľadom. Skúšam, či neuhne. V podstate má pravdu.

„Neviem, či je to dobrý nápad. Myslím, že by ti stačilo päť minút a mal by si spoločnosť," váhavo špekulujem a on sa zasmeje.

„Je streda, stred týždňa, vonku zúri prírodná katastrofa, hotel je takmer prázdny a jediní, kto si ho môže dovoliť, sú starí zazobanci. Buď si istá, že my dvaja, ešte i s tým Pachleyvoo*," napodobní Adriena, na čo mi ujde malý úsmev, „a jeho pritepleným pomocníkom, sme poslední, kto tu drží vekový priemer pod šesťdesiatpäť."

Zabudnem na pocit nahoty a aj na logické dôvody, prečo pozvanie neprijať, pretože sa usmievam visiaca na jeho iskriacich očiach.

„Tak čo? Ideš? Len jeden pohárik." Čaká moju odpoveď.

Zahryznem si do pery. Okamžite sa na to miesto zameria.

V tej chvíli ma postrčí i fakt, že budem musieť prejsť na plán B, aby som dnes bola schopná zaspať a pri jednom poháriku rozhodne neskončím. Ak sa totiž nedostanem k liekom, jediný spôsob, ako prežiť túto noc, je trochu sa odpáliť. Nie práve najmúdrejšie riešenie, a už vôbec nie v jeho prítomnosti, ale jediné, okrem tabletiek, ktoré overene zaberá.

A druhý fakt tvorí prebudené odhodlanie zistiť, čo je za celým jeho správaním. Prečo ma ignoruje, na to odmieta, potom provokuje a teraz stojí v mojich dverách, díva sa mi na pery a pozýva ma dole? Čo to na mňa skúša?

A vieš ty čo? Ja si to dnes sama, definitívne a na rovinu zistím.

So mnou sa tu žiaden muž zahrávať nebude.

„Daj mi desať minút," vychrlím a on sa od rámu dverí odrazí, pokrčí nohy v kolenách a zakloní vycerené zuby do stropu, akoby ďakoval Bohu.

„Myslel som, že modelky potrebujú aspoň hodinu. Prekvapuješ. Počkám ťa dole. Čo objednám?" Cúva od dverí, pričom zvýši hlas a stále nespúšťa zrak od škáry, v ktorej stojím.

„Rum s kolou."

Okamžite zastane a šokovane na mňa prikrčí jedno oko.

„To vážne? Žiadne mojitko, cosmo, martini alebo podobnú sračku, čo pijú ženy ako ty?"

Premýšľam, či ma tým ženy ako ty chce znova uraziť alebo sú moje alkoholové preferencie vážne také divné.

„Nie, rum s kolou. Zvládneš to, či je pre teba ponižujúce sedieť so ženou ako ja?" pridám dôraz na posledné slová, ktorými ma vyznamenal.

Uškrnie sa.

„Ja to zvládnem, ale neviem sa dočkať, keď uvidím, ako takú divokú kombináciu zvládaš ty. Beriem ti kapitána." Žmurkne, nečaká na odpoveď, otočí sa a zakričí: „Už ti ubehli dve minúty! Zostáva osem!"

„Len, aby si tam nezostal sám, frajer!" odkričím, až vykuknem spoza dverí na chodbu, aby som sa uistila, že to bude počuť, no po ňom už ani stopy.

Je preč.

Susedné dvere práve zatvára starček v šialene pestrofarebnej saténovej košeli. Z jeho hrude sa na mňa nechutne díva vykukujúci chumáč šedivých chlpov, pretože sa milostivý pán neunúva zapnúť tri vrchné gombíky. Župan si túžim obtočiť okolo svojho tela aspoň trikrát, mumifikovať sa v ňom, ak by sa tým dalo zahaliť čo najviac. Vymením si s ním rýchly pohľad.

„Takú peknú susedku to ja mám?" zanôti. Žlč mi stúpa krkom. Pokrčím obočie a rýchlo vkĺznem do útrob mojej izby.

Sedem minút. Hlúpy sused.

Zošuchnem papuče a rýchlo mierim k skrini. Až teraz pochopím, že som si s časom príliš fandila. Chcela som pred ním pôsobiť, že mi na tom, ako budem vyzerať ani nezáleží a on mi je už ľahostajný, preto tých desať minúť. Lenže pravda je vzdialená na míle od tohto presvedčenia a ja sa mu chcem, sakra, páčiť.

Vlastne nie.

Chcem ho vidieť, ako si zo zeme na kolenách zbiera spadnutú sánku zatopenú slinami, keď ma zbadá a to len pre jeden dôvod. Aby do smrti ľutoval, že ma odmietol, že prepásol svoju šancu a mohol si to donekonečna vyčítať. Znova a znova. Prípadne ma na kolenách prosil teraz on, nech sa s ním vyspím. To by mi ako odplata celkom stačilo. Lenže sedem minút? Urobiť zo seba zázrak za sedem minút?

Čo si si myslela, Rosie? Že si Hermiona?

Počas obliekania sa zaprisahávam s alkoholom krotiť a prestať v bode, kedy budem vedieť, že už zaspím. Inak bude rozhodnutie nedať mu druhú šancu bleskovo len akousi dávno zabudnutou spomienkou.

Cítim sa hlúpo, že napriek všetkým logickým okolnostiam nedokážem a nechcem predstavu mňa s ním pochovať. Veľmi dobre totiž viem, že ak by sa zmenila konštelácia hviezd, on by si to ná-ho-dou predsa len rozmyslel a skúsil by na, už o malú chvíľu pripitú, Rosie nejaký túžobný manéver, v scenári by celkom iste nastal pomerne „šokujúci" zvrat.

Jednoducho povedané, bohapusto klamem vždy, keď poviem, že ma už nezaujíma, pretože sa stále neviem zbaviť nádeje, že ho dostanem. To však nesmie vedieť nikto, len malý kúsok mňa, ututlaný niekde na spodku mojej potupenej duše.

Veď čo je na mne akože zle? Vlastne nie. Čo presne je, dofrasa, zle s ním?

Výber šiat napokon nie je zložitý. Mám málo možností. Zamatové kokteilky Saint Laurent sú to pravé.

*Pachleyvoo–v skutočnosti sa píše „ParleyVoo", Jax iba napodobnil CH namiesto R ako Adrien. Slovo je v angličtine myslené ako žart, ktorým sa označuje človek hovoriaci cudzím jazykom (najčastejšie práve francúzskym, keďže je odvodené z francúzštiny)

Toto by som nazvala skôr takou premosťujúcou kapitolou, oddychovou. Akurát na sobotu :D Dúfam, že vás aj tak zaujímala.