„I think I'm fallin'

Or maybe I'm just trippin' up

And I think you're blind

Yeah, you probably just don't give a f*ck"

(Javailin - Two Nights)

Nechcela som to. Nechcela som Amberin návrh prijať a kamerový záznam vidieť, no nedalo mi nepreštudovať všetko dostupné o rohypnole. Droge, ktorú hádžu do drinkov ženám predtým, než ich znásilnia. Obete si pamätajú len útržky. Spomienky sa im často zjavujú v snoch a skutočne rozostria niekedy až po rokoch. To mi úplne stačilo k rozhodnutiu, že do toho klubu už nevstúpim.

Sny ma taktiež neobišli. Dvakrát som sa strhla na silný stisk zápästia alebo náraz hlavy o kachličky. Sen ale nikdy nezašiel ďalej než k bozkom. Trochu ma to upokojilo. Po rozhovore s Hannah som však usúdila, že i plán s nezáväzným sexom na istý čas stopnem. Úplne ho nezatracujem, ale potrebujem pauzu a určite i bezpečnejší revír.

Viac než vlastný zážitok ma však začala trápiť Amber. Nikdy som nechápala, prečo niektoré ženy trpia násilie mužov. Či sú tak zaľúbené, boja sa, nevidia to? Nikdy mi nenapadlo, že môže ísť o krutú kombináciu všetkých faktorov. Ide o príliš krehkú tému na to, aby ju chápal niekto, kto tie muky neprežil a nepripadá mu moc súdiť.

Aj keď som s Brandonom bola neúmyselne, nedokážem sa zbaviť pocitu viny voči nej. Cindy sme nepovedali ani slovo, nechceli sme jej odchod komplikovať. Pred odletom mala dosť vlastných starostí. Odvtedy, čo som s Amber sama, každý pohľad na ňu mi pripomína, že som k jej zosypaniu prispela. Je mĺkva a stále mám pocit, že sa mi vyhýba. Chlácholím sa tým, čo mi povedala Cindy. Ak Amber o pocitoch hovoriť nechce, nehovorí. Keď už ale viem, čo v sebe nosí, aj tak jej túžim nejako pomôcť. Napraviť to.

Zatiaľ čo ona dnes natáča akúsi reklamu, ja sa rozhodnem prísť na iné myšlienky vo fitku. Náročky však nejdem do toho najbližšieho pri nás. Vyberiem si fitko určené iba ženám. V polovici druhej série cvikov ma vyruší mobil položený pri mne.

Vicky? Tak neskoro večer?

„Ahoj, Vicky, počúvam."

„Rosie, BOSS chce teba! Boli z teba unesení, vraj sa perfektne hodíš," vybafne na mňa celá nadšená a ja nemám ani čas spracovať informáciu a prejaviť radosť, pretože pokračuje. „Bude to vo Waldorf Astoria o týždeň, príď ako vždy nenamaľovaná. Podrobnosti ti pošlem mailom, dobre? Nikomu ani muk, informačné embargo. Do predstavenia parfumu o tom nikto nesmie vedieť."

„Fú, ja... ďakujem!" Prekonám prvotný šok a som skutočne rada. Práca bude najlepší spôsob, ako na chvíľu zamestnať myseľ. „Vravela si, že je to v páre, že? Vieš aj, kto bude model?"

„To sa práve ešte nevie. Nejaký športovec, chcú niekoho staršieho. Má to byť elegantné. Zatiaľ sa premieľajú mená kapitána Yankees, Frank Connely alebo hokejista Harvey Minetta. Ale dnes bol horúcou témou i Brandon Peterson, ten je trochu mladší, tak neviem. Čaká sa, s kým GQ a BOSS vyjednajú najvýhodnejšie podmienky."

A tu bol pes zakopaný. Brandon Peterson. Nezbavím sa ho. Načo som sa pýtala?

„Ja..." Mám chuť vycúvať, no v poslednej chvíli stíchnem. Viem, že ak to teraz spravím, už nikdy mi Vicky s podobnou ponukou nezavolá ako prvej. A vlastne, tak skoro mi nezavolá so žiadnou. Takíto klienti sa neodmietajú. Jediní, kto môže odmietať, sú oni.

„Áno, Rosie? Vravela si niečo?"

Zahryznem si do pery, dupnem podvedome nohou a vzdychnem. Veď sú to tri možnosti, aká je pravdepodobnosť, že zvolia akurát jeho?

Pri tvojej karme stopercentná.

Dilema ma až vnútorne bolí.

Ale nebuď padavka, Ro. Čo ťa bude obmedzovať jeden chrapúň. Nedáš sa. Si dospelá.

„Nie, nič, Vicky. Teším sa. Ďakujem ti," horko-ťažko pretlačím pomedzi zuby a chytím do chladných dlaní vlastný krk. Nebudem tam s ním predsa sama, nič mi neurobí. Možno ani nepríde. Ten idiot ma nebude zastrašovať.

Ak sa tam však zjaví, neručím za seba. Jeden nesprávny pohyb, jedna nevhodná poznámka a urobím mu takú scénu, že si dám záležať, aby každý zistil, čo za zvrhlé prasa to je.

Kiežby existoval spôsob, ako mu za zaobchádzanie s Amber legálne ublížiť.

***

Chystám sa na veľkolepé BOSS fotenie. Beriem zo stola v obývačke moje okuliare, keď ma zo zamyslenia vyruší hlásateľka CNN News v telke. Správy o hurikáne počúvam dobré tri dni a práve dnes v noci má metelica vypuknúť. Ako naschvál.

...Hurikán dostal meno Zara a bol sformovaný štrnásteho novembra v západnej časti Atlantického oceánu. Na New York udrie dnes okolo polnoci...

Popri počúvaní mimoriadnych televíznych novín si ďalej skladám veci na fotenie do väčšej cestovnej tašky. Aj keď skončím určite skôr než o polnoci, v duchu prepočítavam, či by som nemala v hoteli predsa len zostať. Už len cesta späť trvá hodinu. Dvakrát sa uistím, či som šupla do bočného vrecka tašky aj lieky na spanie, pre každý prípad. Ak by som tam zostala bez nich... Nechcem na to myslieť.

...Najviac ohrozenými oblasťami sú dolný Manhattan, Brooklyn a Jersey. Opatrnosť odporúčame všetkým obyvateľom. V týchto chvíľach sú už schválené núdzové opatrenia, ktoré zahŕňajú výluku verejnej dopravy z hrozby záplavy metra. Podobnú škodu zapríčinil hurikán Sandy v roku 2012. Dôsledne upozorňujeme na zákaz vychádzania z bezpečnostných dôvodov. Výstraha platí do dvanástej hodiny nasledujúci deň, v prípade núdze budeme o predĺžení informovať...

„Teraz netuším, či sa mám tešiť, že bývame na desiatke alebo nie. Sme rovno pri pobreží, doriti, ešte, že celé tri dni budem vo Philly," poznamená Amber.

„Kedy odchádzaš?"

„Hodinku po tebe. Kde presne fotíš? Asi mi to vypadlo," pýta sa ma, no ja viem, že jej nič nevypadlo. Nehovorila som jej to.

„Ahm, je to Pesca, taký malý butik v Manhattane," hryzie ma svedomie, no kvôli embargu musím mlčať i pred ňou. A som rada, že to mám ako príkaz i kvôli Brandonovi, ktorý sa tam možno zjaví.

„Aha. Stihneš sa vrátiť?" Amber sa ani nepozastaví nad mojím klamstvom a popri vyjedaní ryžových chlebíčkov sleduje, ako mi nabalená taška o malú chvíľu praskne.

„Ešte neviem, možno radšej pôjdem k rodičom. Ehm, mám panický strach z búrok," priznám a tentoraz neklamem i klamem. Cesta k rodičom by mi trvala trikrát dlhšie než do apartmánu, preto nepripadá do úvahy. Panický strach z búrok však naozaj mám.

„Vážne? Ja len dúfam, že náš apartmán tu ešte bude, keď sa vrátime," zažartuje, no ja sa nepridám. Neviem, ako veľmi sa bojí ona, očividne vôbec, zato moje srdce chytá arytmiu už len pri pomyslení na zvuk bleskov.

Pípne mi mail - Vicky. Ihneď ho otvorím.

Preposlaný doklad o rezervácii izby vo Waldorf Astoria, kde je dnešné fotenie na moje meno. Takže predsa. Ani klienti nechcú riskovať, že nás to zastihne a poisťujú našu bezpečnosť. Žiada okamžite potvrdiť alebo zamietnuť. Neviem sa zrazu rozhodnúť.

Mozog mi spúšťa analyzátor. Lokalita – hotel stojí v bezpečnej zóne strednej časti Manhattanu, zatiaľ čo Amberin apartmán presne pri pobreží Brooklynu, kde hurikán udrie. V hoteli bude predsa len viac ľudí, nebudem jediný hosť. Jediné vyhodnotené mínus – možná prítomnosť Brandona.

Dúfam, že sa izby zamykajú aspoň tak ako trezor. 

Usúdim, že bude naozaj lepšie túto noc zostať po fotení na mieste a nepokúšať sa ani o návrat sem. Rozhodne potvrdím rezerváciu a odošlem mail naspäť Vicky. Napokon zistím, že mi pôvodná taška nebude stačiť, preto premiestnim veci do priestrannejšieho kufra. Skontrolujem čas a zistím, že nestíham. Rýchlo premiestnim posledné veci, zavolám taxík, rozlúčim sa s Amber a vyrazím.

New York sa okrem dažďa topí i v hustejšej premávke než zvyčajne. Popri škrípavom zvuku stieračov sledujem pravouhlé ulice, svetlá a lesk skiel na ozrutných budovách zaliatych vodou. Nikdy ma neomrzí iba tak sa kochať. Často sa vykašlem na taxík a zvolím radšej prechádzku. Prípadne taxikárovi nadiktujem adresu o dve ulice kratšiu od mojej konečnej zastávky len preto, aby som zvyšok prešla.

Nie však dnes.

Dnes si to kvôli nepriaznivému počasiu nemôžem dovoliť. Z rádia sa cestou ozve správa, že sila, ktorou má hurikán udrieť, presahuje predpoklady a dorazí skôr než o polnoci.

No výborne!

Veliteľstvo New Yorku začína konať a vyhlásenie núdzového stavu presúvajú na skoršiu hodinu. Už vôbec nepochybujem o tom, že prijatie rezervácie bolo správnym rozhodnutím. Desím sa jedine predstavy, že v rovnakom hoteli bude možno i Brandon.

Správu, že ostávam minimálne jednu noc v hoteli, kde fotím, dám cestou vedieť len rodičom a Hannah. Tajne dúfam, že ďalšiu noc navyše nebude potrebná. Predsa len je Astoria jedným z najdrahších hotelov v New Yorku a ja nemám doláre na rozhadzovanie. Rodičov žmýkať nebudem.

Je o päť minút jedna, keď vystúpim na Park Avenue, medzi štyridsiatou deviatou a päťdesiatou ulicou, a naklušem do vyleštenej haly Waldorf Astoria stojaceho medzi Central Parkom a Times Square. Len čo ma obkolesia lesklé mramorové steny a podlaha s majestátnou kruhovou mozaikou v lobby, hľadám očami recepciu. Hneď vedia, kam mierim, a nasmerujú ma do kráľovského apartmánu, ktorý magazín GQ v spolupráci s BOSSom na dnes prenajal. V duchu podskočím od radosti. Nikdy som v tej izbe nebola, no zato videla asi milión fotiek a videí interiéru, ktorý svojím viktoriánskym štýlom vyrážal dych.

S úsmevom sa veziem na štyridsiate prvé poschodie a opatrne nájdem správne dvere. Otvorím si hladkým šmahom karty z recepcie a vkĺznem do noblesnej miestnosti ladenej v zemitých farbách podčiarknutých zlatom.

„Roseee," privíta ma nadšene Adrien, fotograf, s ktorým som už niekoľkokrát spolupracovala. Otvorí mi náruč a s francúzským „r"  dodá: „Bonjour, ma chérie."

Takmer končekmi prstov sa dotkne tých mojich a neciteľne ma pobozká na obe líca. Lepšie povedané, skôr vydá zvuk cmukania po oboch stranách a božechráň, aby sa ma dotkol. Preferuje mužský kontakt.

„Rada ťa vidím, Adrien." Usmejem sa a zložím kabát na najbližšie operadlo stoličky. Keď však zbadám nábytok dizajnovaný na počesť anglickej kráľovskej rodiny, mám pocit, že odhodiť môj kabát len tak na túto skvostnú stoličku je trestuhodný prečin. Rozmyslím si to a nájdem dôstojný vešiak, kam sa hodí viac a nijako nezneucťuje majestátnu úroveň apartmánu.

Ihneď sa rozhliadam s cieľom zistiť, či tu nie je on, moja nočná mora.

„Adrien, kde sú všetci? Čakala som aspoň pätnásť ľudí," uvedomím si, že dnu sme iba piati - šiesti, čo je na takú dôležitú reklamu žalostne málo.

„Beauté, videla si počasie?" Pohodí rukou a k oknu, akoby mával prútikom.

„O, aha. Takéto niečo tu už dlho nebolo, čo?" Odvrátim pohľad von francúzskym oknom. Kontrast pýšiacich sa vrcholkov vysokých budov za ním a šľachtického zariadenia vnútri ma až ruší. Najradšej by som zatiahla naškrobené závesy a zabudla i na dvíhajúci sa nárazový vietor tam vonku.

„Najpchv je suis nešťastný, že BOSS a GQ zobchali iba päť personnes, ale chápem. Veľká zodpovednosť." Mykne plecami, prehodí si kašmírový šál dozadu a na päte sa otočí preč odo mňa. Klopkanie jeho špicatých topánok zaplní celú miestnosť s obrovským stropom až sa všade ozýva.

Vojde vizážistka, Mercedes. Opäť sa poteším výberu tímu, s ktorým dnes spolupracujem. Všetko vyzerá viac než dobre a už potrebujem vedieť iba meno môjho partnera na dnešné fotenie. Rozhliadam sa nervózne ďalej, no nikoho nevidím. Svrbí ma jazyk, už to nevydržím, tak sa rozhodnem spýtať Adriena. Statívy, fotoaparát, kulisy, zrkadlá a všetko príslušenstvo má dávno pripravené a v notebooku preklikáva fotky inej modelky.

Vykročím a zastavím iba pár krokov od neho. Na zvuk vŕzgajúcich dvojkrídlových dverí za mnou sa ale strhne a hlavu zdvihne mojím smerom. Pohľadom však zamieri za mňa, akoby som bola priesvitná, a doslova sa rozžiari.

„Mon Dieu, excellent," zvolá a vôbec nevníma, že som mu kráčala v ústrety. Vyštartuje mi oproti, no okolo mňa len prefrčí. Cítim sa neviditeľná a bezvýznamná. Rozvíri pri mne jemný vánok. Až keď sa obrátim k dianiu za mnou, pochopím.

Kým mňa Adrien ledva pobozkal, teraz jeho dlane horlivo ohmatávajú obnažené ramená statného mužského tela jedného z najznámejších futbalistov New York Red Bulls. Nie je to však Brandon.

Stojí tam Jax.