„But do you think we're good for now just wait for me I'm coming down
Wait for me im coming down"

(Michael Barr - 2 Pills)

Okrem sna ma prebudí i výrazná bolesť hlavy so Saharou v ústach. Nahmatám si nad zátylkom hrču a nedokážem sa rozpamätať, ako som k nej prišla. Chvíľu meditujem a lovím v pamäti. Alkohol. Drinky. Amber. Brandon.

Brandon?!

„Doriti," zahreším pre seba, keď sa mi zjaví jeho tvár, no ani za svet netuším, kde a kedy som s ním včera bola. Žiadne slová, ani obraz. „Doriti," zopakujem.

Vstanem z postele, no hýbem sa ako dvestokilový mech. Cestou po schodoch ma nepríjemne omráči jediná spomienka, ktorú spustí pachuť v mojich ústach - objímanie záchodovej misy a potom zrazu nič. Akoby niekto zastavil nahrávanie. Nemám ani najmenšej potuchy, ako som sa dostala domov. Premkne ma mierny strach, no zároveň úľava, že som v pohode a... sama.

Dole stretnem Amber. Na môj pozdrav ani neozdraví, iba si ma letmo premeria pohľadom, a nech krája čokoľvek, krája to vášnivejšie, než je v norme. Okamžite mi svietia výstražné kontrolky.

„Amber? Deje sa niečo?" Dusná atmosféra sa nedá zniesť v momente, čo odignoruje už moju tretiu nasilu vtipnú poznámku.

„Ty mi povedz, malo by sa?" Z jej chladného hlasu na mňa lezie zimnica. Nechápem, odkiaľ sa to vzalo. Cítim sa ako chlap, ktorý pokladá rovnakú otázku svojej žene, ibaže ja sama som žena a veľmi dobre poznám ten „mrcha" podtón.

„Stalo sa včera niečo?" pýtam sa a odpoveď mi je jasná, lenže si nič nepamätám.

Je možné, že som sa fakt opila tak veľmi, aby mi všetko podstatné vyfučalo z hlavy?

„Neviem. Stalo, Rosie?" Nôž odhodí na linku, oprie sa o ňu zozadu zadkom a so založenými rukami čaká. Prisahám, že ešte minútu sa bude na mňa takto dívať a jej pohľad ma neľútostne zavraždí.

„Preboha, Amber, tak čo sa, dokelu, stalo? Lebo ja vážne netuším. Mám okno." Nevydržím nápor. Nekonečná slovná prestrelka a jej bodavý tón ma donútia neokolkovať.

„Odkiaľ máš tú modrinu, Rosie?" Bradu vystrčí smerom k mojim zápästiam. Nepovie to však starostlivo alebo ustráchane, ale útočne, až obviňujúc ma z niečoho.

„Čo? Akú?" Sklopím hlavu a s údivom obhliadam vlastné zápästia. „Ja-ja... neviem. Nespomínam si, aby som sa udrela."

Zvláštne. Naozaj netuším, kde sa vzala modrina, ale vzápätí si spomeniem na...

Panebože.

Zamrznem, keď sa mi prehrajú minúty pred zvracaním a pohľad na môj trojitý odraz v zrkadle. Rozmazaný make-up, Brandon, Brandonov jazyk...

No doriti. Doriti, doriti, doriti.

A zreničky. Gigantické zreničky.

Čo sa to? Je možné, aby...

Žalúdok mi spraví salto.

„To bude najskôr tým, že si sa neudrela, ale opila Rosie," pokračuje Amber.

„Am?" snažím sa ju prerušiť, no hľadím nepríčetne do podlahy, nie na ňu. Nepočúva ma.

„Videla som ťa vyjsť z pánskych a hneď za tebou Brandon. Ty si o ňom niečo splietala, bola si totálne namol a o pár sekúnd si mi v náručí doslova zaspala. Čo si tam s ním robila? To si naozaj musela práve s Brandonom?" Amber neskrýva svoju zúrivosť a rozhadzuje rukami, i keď zatiaľ netuším, prečo ju mieri voči mne.

„Ja... nie som si istá. Tuším ma vzal na pánske, kde som grcala," pud sebazáchovy mi automaticky káže vysvetľovať, hájiť sa, ale cítim, že ďaleko nedôjdem. Pochybnosti, ktorých zdrojom je obrovská trhlina v mojej pamäti ma začínajú brzdiť. „A keď mi bolo lepšie, tak..." stopnem. Chcem pokračovať, no nejde to. Mám útržky, ale ani za svet si nedokážem pospájať, čo presne nasledovalo potom.

„Tak čo? Hm?" burcuje ma Amber.

Ticho. Neodpovedám. Ešte chvíľu spracovávam šok z podozrenia, že som mohla byť zdrogovaná, kým mi v ušiach rezonujú Amberine slová a mne konečne docvakne, prečo po mne soptí. Amberine modriny, cucfleky, divoký sex a... Brandon. Spoločný bod. Myslí si, že ma tam pretiahol. Srdce mi vynechá panický úder.

Bozkávali sme sa, dotýkal sa ma, lenže ako presne k tomu došlo? A či bolo niečo ďalej? Nie, to by som si musela pamätať. Musela.

Naozaj, Rosie? Musela?

Zasiahne ma ďalšia mexická vlna mojich čriev.

„To som si aj myslela, nemáš čo povedať," zareaguje Amber na moje mlčanie vlastným záverom.

Otočí sa mi chrbtom a ľahostajne pokračuje v krájaní. Vykoľají ma. Akoby nestačilo, že mám čo robiť s vlastným rozpamätávaním sa a presviedčaním o tom, že sa nič nestalo, ako bonus to musím dokazovať i samotnej Amber.

„Myslíš si, že som si to s ním rozdala, že áno? Preto si ku mne taká. Že toto," ukazujem rozzúrene na modriny, „by som si dobrovoľne nechala. To snáď nemyslíš vážne!" nefiltrujem a vypustím prvé, čo mám na jazyku.

Znova treskne nožom o linku a postaví sa mi čelom. Viem, že je prchká, no horúci plameň v jej očiach nespoznávam.

„A máš istotu, Rosie? Nebola by si ani prvá, ani posledná opitá, čo sa nedokázala udržať a stratila zábrany, lenže to ťa neospravedlňuje," chrstne mi neľútostne do tváre a ja sa neskutočne naštvem. Odmietam obvinenie, ktoré mi podsúva. Taká nie som, no neviem poprieť, že istotu skutočne nemám. Stlačím pery k sebe a opäť ma trýzni ticho medzi nami.

„Ako som vyzerala?" Skúšam to iným smerom.

„Veď to vravím. Totálne namol."

„Kedy to bolo? Ako som sa dostala sem?"

Prehltávam čoraz ťažšie, no nedám to poznať. Snažím sa zachovať rozvahu. Nech sa dialo čokoľvek, som živá a zdravá. Pár modrín prežijem. Aj Amberine výčitky.

Spýtavo si ma preskúma.

„Hľadala som ťa. Diego mi povedal, že ťa naposledy videl s Brandonom a vyzerala si mimo," namiesto útoku mi konečne odpovedá normálne. „Našli sme ťa akurát, keď si sa úplne nepríčetná vytackala z hajzlov, spadla do náručia nejakému potetovanému Rambovi a splietala dve na tri. Rovno za tebou vyšiel Brandon a pôsobil dojmom, že práve dobyl Everest. Robil zo seba neviniatko a chvíľu sme tam po sebe prskali. Potom som poprosila Diega, aby nás obe zaviezol sem, nie je zač."

Počúvam veci, na ktoré si stále neviem spomenúť, i keď sa urputne snažím. Udalosti od posledného drinku pri bare sú pre mňa jedna rozmazaná šmuha.

„A moje oči? Ako vyzerali moje oči?"

Vyvalí na mňa tie svoje a zdá sa, že jej začína dochádzať, kam tým mierim.

„Ty si vážne nič nepamätáš," skonštatuje.

„Am, ja mám pocit, že on..." narážam na Brandona. „On ma tam možno obťažoval. Bránila som sa, preto tie modriny. Mám aj hrču na temene," dokončím napriek tomu, že sama nie som presvedčená o stopercentnosti vlastnej výpovede. Slabo si pod vlasmi nahmatám boľavú vydutinu.

„Asi?"

„Neviem si to inak vysvetliť. Dávajú v klube niečo do drinkov? Opitá som bola veľakrát, ale toto by som si nikdy nenechala. Keď sa mýlim, tak prepáč za to, čo teraz poviem, ale ak si ty Brandonovi dovolila správať sa k tebe drsne a zatvárala pred tým oči, tak ti hovorím, že toto," opäť pred ňu naštvane vytasím zápästia, „pre mňa nie je normálne ani v posteli, ani nikde. Ani za triezva, a ani v opitosti. To ti garantujem," neodpustím si.

Chvíľu na mňa pozerá a ja neviem prečítať, čo jej beží hlavou. Akoby lusknutím prsta zmení výraz hnevu na strach a smútok. Zasiahne i mňa a vtedy viem, že moje podozrenia práve definitívne potvrdzuje. Začínam sa báť. Odrazu to chcem vziať späť. Chcem, aby povedala, že sa mýlim, že by jej Brandon nikdy neublížil, že by neublížil mne, a že jeho násilnícke sklony iba fabulujem, lenže to ostane iba mojim zbožným želaním. Trafila som.

V zápätí sa stane niečo, čo absolútne nečakám. Amber sa začne nepatrne triasť a v kútiku oka sa jej zaleskne maličký tekutý diamant. Tuho zovrie pery a zosype sa. Na kolená.

Plače.

Stojím pred ňou úplne v šoku s vypleštenými očami a počúvam, ako silná Amber, môj vzor, v ktorom som videla nespútanú rebéliu a silu, vzlyká.

Trvá pár sekúnd, kým prídem k sebe. Skrčím sa k nej, objímem ju a počúvam trhavé nádychy. Cítim žiaľ, ktorý zo seba práve vypúšťa, a aj keď netuším, čo všetko sa za ním skrýva, ponúkam jej možnosť preniesť časť ťarchy na mňa. Rozdeliť sa, pretože to priatelia robia.  Silno ju stískam a dovolím, aby emócie neväznila, hoci sama bojujem so sebaovládaním.

***

„Nechcela som to nikomu vravieť. Dovolila som to predsa sama, dokonca podpísala aj tú jeho kokotskú zmluvu. Zaľúbila som sa do neho, prišlo mi to vášnivé a ja neviem... Včera som žiarlila a strašne sa na teba hnevala, ale teraz, keď mi vravíš toto... a vidím tvoje modriny. Prepáč, Ro, nenapadlo mi, že..."

Nasucho prehltnem. Neviem, čo povedať.

„Aj ty prepáč, ja vážne neviem, prečo som s ním šla. Bolo mi zle a on mi tuším ponúkol pomoc, nepremýšľala som a ďakujem, že si ma hľadala a postarala sa o mňa," opakujem, čo už vie, no v duchu mám problém držať sa a nedogrcať z myšlienky, že som Brandona zrejme bozkávala. A ak si nič nepamätám, kto vie, čo ešte. Ak bol ku mne hrubý, ako ku Amber v posteli, očividne som mu to tiež dovolila. Rozdiel medzi nami je len ten, že môj úsudok zahmlila droga, jej láska. A vlastne, je tu nejaký rozdiel?

Láska je slepá. Taká slepá, až sa v jeden moment stane zo zatvárania očí silný kŕč. Bráni vidieť, že bolesť, ktorú láska spôsobuje, je reálna a skutočne bolí. Radujete sa s pocitu, že ste našli vášho človeka. A ten by vám predsa nikdy neublížil, či áno? Záleží mu na vás. A to, že vám pri sexe strelí facku? Je to predsa zápal vášne, nič sa nestalo.

Ale čo ak sa normalita odrazu vymkne spod kontroly? Čo ak už začínate pochybovať, či tá tretia, silnejšia facka alebo jeho sexuálny apetít aj vtedy, keď práve nemáte chuť, nie sú spôsobené iba tým, že ho proste vzrušujete, ale tým, že si na vás nárokuje a nezaujíma ho, či nejakú chuť vôbec máte? Najhoršie je, že prekročenú hranicu zbadáte až vtedy, keď ste míle za ňou a je takmer nemožné vrátiť sa všetko napraviť.

Na moment ma premkne myšlienka šťastia, že si to vlastne nepamätám. Ak sa to stalo, dúfam, že mi to môj mozog nikdy nepredostrie a nechá pochované tam, kde doteraz. V nedohľadne.

Je Brandon až taký agresor, ktorý sa neštítil použiť hrubú silu aj na mňa, keď videl, že som mimo? Prečo ma potom nechal ísť? Chcem to vlastne vedieť? Spomeniem si na Jaxa, ktorý mi pri bare vraví, aby som to nepila. Scvrkne sa mi srdce.

Hlupaňa.

„Vravela si, že ma chytil nejaký potetovaný chlap?"

Prikývne. Prejde mnou mráz.

Čo keď na mňa striehol? Musel. Ten chlap ma nadrogoval a čakal.

Preglgnem.

Ak by ma nevidel s Brandonom Diego, nepovedal by to Amber a tá by nešla k pánskym, tak...

Preboha.

Odrazu mi scenár s Brandonom pripadá ako menšie zlo. Šťastie v nešťastí. Ktovie, čo by sa stalo, ak by si ma odviedol ten, ktorý to zrejme i plánoval. Ale moment, čo ak to plánoval samotný Brandon? Kde mám istotu, že nie?

„Ro?" Amber pretne niť mojich dedukcií.

„Hm?"

„Ak chceš, možno by sa dalo overiť, čo sa medzi vami skutočne dialo," navrhne mi záhadne.

„Ako to myslíš?"

„Na toaletách je kamera. Diego by nám možno nejako pomohol."

Kamera...

A vtedy si spomeniem na blikajúce červené svetielko. Vedela som o nej. Premýšľala som v tom okamihu o kamere. Bála som sa?

Prejde mnou mráz a váham. Silno.

„Neviem, Am. Neviem, či to chcem vidieť."

Na čo mi to bude? Koľko sprostých, opitých žien sa mu už podvolilo? Je to moja hlúposť, hoci si nič nepamätám. Čo by sa zmenilo, ak zistím, že som si to s ním pod vplyvom rozdala? Nič. Možno je ľahšie žiť s tým, čo oči nevidia a srdce nebolí. Poučiť sa z toho a kráčať ďalej. Som tu, som zdravá, s pár modrinami, ktoré prežijem a v kútiku duše viem, že sa pravdy tak trochu bojím.