„I don't believe that anybody
Feels the way I do about you now"

(palmboy - Wonderwall)

(v originále je to "of course" Oasis, ale verzia od palmboy je spomínaná v kapitole)

Niekoľkokrát túžim prerušiť ticho v aute, možno tak tajne dúfam, že načrtne tému on, ale márne. Je mi jasné, že svoj nezáujem o spoznávanie myslí vážne.

Šoféruje jednou rukou a druhou, opretou lakťom o okno, si podopiera na bok hlavu. Vyzerá, akoby chcel každú chvíľu zaspať. Modlím sa, nech to spraví až po tom, čo nebudem na mieste spolujazdca. Viem si však predstaviť byť jeho spolujazdcom v inom zmysle slova. Ukradomky na neho zízam a karhám sa, že robím presne to, čo nenávidím, ak iní robia mne a spravila som mu pre to výstup. Neviem si však pomôcť.

Today is gonna be the day

That they're gonna throw it back to you

„Tú pesničku v origináli zbožňujem. Zaujímavá verzia, strašne chytľavý beat." Bezprostredne sa nakloním k dotykovému displeju, zvýšim mierne hlasitosť a začnem otvárať ústa podľa slov, radšej bez zvuku, nech konečne odbúram podivnú atmosféru. Moderné prevedenie so záhadným podtónom sa k nemu presne hodí a mňa núti kývať hlavou do rytmu hudby.

Úkosom na mňa zazrie a nezabudne nasadiť i ten typický postranný úškrn. Do toho akoby neveriacky odfúkne nosom a pokrúti hlavou. So zrakom znovu obráteným na cestu zvýši hlasitosť ešte viac, na plné auto.

Prekvapene k nemu vzhliadnem. Nereaguje na to, len sa usmieva a ja rovnako, užívajúc si hudbu v našich ušiach i kostiach, zatiaľ čo míňame pestrofarebnú žiaru New Yorku za oknami auta. Tento moment nadobudne zvláštnu silu.

I said maybe

You gonna be the one that saves me

And after all

You're my wonderwall

Nedaj sa zmiasť. Vyzerá ako tichý typ...

Znie mi v hlave. Lenže mne vážne príde ako tichý typ. Alebo ani ja príliš nerozprávam? Možno by som mala. Keď pesnička skončí, sama sa natiahnem k obrazovke na palubnej doske a na displeji hlasitosť opäť znížim.

„Koho chceš vo finále SuperBowlu?" napadne mi, keď už máme tie lístky.

Spýtavo na mňa zodvihne obočie. Prekvapí ho moja otázka, no konečne otvára ústa a chystá sa odpovedať.

„Najprv ty, keď sa pýtaš," vyzve ma.

„Aby si ma mohol vysadiť rovno v strede štvorprúdovky, ak poviem, že fandím Jets namiesto gigantov?"

Opäť sa neubráni úsmevu. Pripisujem si bezvýznamný bod.

„Takže fanúšička gigantov?"

„Áno. Kvôli otcovi. Od mala ma bráva na zápasy."

„Otec vie, čo je dobré."

„Takže aj ty?"

„Ale doprial by som to i orlom z Philadelphie." Neprizná priamo, no pochopím, že tiež fandí rovnakému tímu.

„Presne! Nechápem, kde vyhrabali toho nového quarterbacka. Nikto o ňom nepočul a zrazu vidíš Hulka s nohami Forresta Gumpa, ktorý si privlastňuje celú hru. Len vďaka nemu orly zatiaľ všetkých valcujú." Nechám sa uniesť a ukážem viac zanietenia, než chcem. Trocha očerveniem a skrotnem, keď sa na mne začne hrdelne smiať. Pripadám si ako dieťa. Hlavne, že keď na mňa pozrie, mám kabátik a štekličky ako nejaká panička z Manhattanu.

Rosie, nehodí sa to. Zober si radšej príklad z neho a sklapni.

Neskoro.

Auto zastane pred budovou Amberinho apartmánu. Letmo pozriem, či sa len náhodou nesvieti. Tma. Dnes sú obe preč. Všetci démoni hriešnych myšlienok mi naznačujú buď teraz, alebo nikdy. Mám ideálnu príležitosť, len sa musím prekonať. Kašľať na všetko, čo povedal, čo urobil, čo pokašľal. Risknem to.

Chceš to? Vezmi si to.

Možno iba prvýkrát je to najhoršie. Aj keď moje jasné pozvanie na sex odmietne, nič sa nedeje. Každý ďalší pokus bude predsa ľahší.

Navrávam si, akoby som si bola istá, že sa mi nezáväzný sex zapáči natoľko, že budem pokračovať, alebo že ma ďalšie odmietnutie vôbec nepoloží natoľko, aby som sa o nejaký ďalší pokus vôbec snažila.

„Cranberry 78, slečna," zanôti ako taxikár.

Rozpačito sa usmejem. Na moment sa v aute rozhostí ticho. Sleduje ma. Cítim to, hoci na neho nehľadím.

„Uhm, nechceš..." začnem a gigantická hrča v hrdle ma dusí zaživa. Dospelá žena a čo tu stvára? Nespoznávam sa pri ňom. Nikdy som to pri mužoch nezažila. To oni mali hrče, nie ja! Zalieva ma pot, ktorý maže všetku odvahu, čo v sebe celú cestu zbieram. „Nechceš ísť hore?" dostanem zo seba konečne a pozriem na neho. Cítim sa tak trápne.

Nevypína motor, nezhasína svetlá. Čaká. Premeriava si ma a rozmýšľa. Potom sa ku mne nakloní bližšie, iba na pár centimetrov. Ucítim jeho dych na svojom nose a takú tú, typicky mužskú, vodu po holení. Takmer nedýcham.

„A čo by sme robili, Rosie?" artikuluje pomaly, pričom mi skúmajúcim pohľadom behá po črtách tváre. Moje pootvorené pery a vypleštené oči mu opäť prezrádzajú viac, než prezradiť vôbec chcem. Teraz už jasne vidí, že som hotová.

Prečo mi to robí? To nemôže prijať, keď som to už zo seba dostala?

Srdce mi začne divoko biť. Je to nejaká skúška?

Flirtuje, nie som predsa slepá, no i tak mám predtuchu, že si ma len vychutnáva a do tváre mi chrstne posledné, kráľovské odmietnutie. Z už zatvorenej truhlice myšlienok v mojej hlave sa opäť vynorí strašidelný fakt, že na otázku s priateľkou odpovedal príliš vyhýbavo. Čo znamená, že nemám veriť rečiam o ňom? Má ju či nie? Ak chce odmietnuť, bude to pre ňu?

Doslova žobroním, nech to bude pre ňu! Stále lepšie, než keby povedal, že ho nepriťahujem.

„Predpokladám, že nechceš hrať karty," dodá s úškrnom, kým ja rozmýšľam, ako sa používa jazyk.

Ani o milimeter sa nevzdiali od mojich pootvorených pier. Práve naopak. On sa o ne obtrie svojimi a mňa v momente strasie hormónmi nabitou elektrinou. Hruď sa mi dvíha naliehavejšie a nádychy sú pre mňa čoraz potrebnejšie. Inak vybuchnem udusením z toľkého vzrušenia.

On si ma normálne užíva! Znovu so mnou hrá!

Vie, že som omámená, že ma drží bez dotyku. Myslí si, aká som z neho nadržaná. A čo je najhoršie? Nemýli sa. Nemám ani najmenšiu ochotu vzdialiť sa a zachrániť si tú posratú dámsku úroveň. Naopak, poddávam sa zmyslom. Pod dotykom jeho pier privriem oči a provokatívne, úplne jemne, ho ako odpoveď uhryznem. Len tak náznakom, aby videl, že stále viem konať. Akurát nie úplne logicky.

„Chcem hrať, ale o všetko." Fráza, nad ktorej významom zvlášť nepremýšľam, putuje pomedzi centimeter zdieľaného vzduchu medzi nami. Pery sa mu napnú v úsmeve a ja s ním stratím kontakt.

Nieee!

Otvorím oči a zbadám ho pred sebou. Spolu so zubami v úsmeve zahryznutými do dolnej pery. Aspoň telom je stále nahnutý blízko mňa a prepaľuje ma pohľadom.

„Hm," dostane zo seba krátko, keď skryje chrup pod stlmený úsmev. Odtiahne sa na svoje sedadlo, mimo mojej zóny, ktorá mi odrazu pripadá akási pustá. Nudná. Nezaujímavá. Akoby všetka opojná vôňa zmizla a kúzlo prestalo účinkovať. Oprie hlavu o opierku a pootočí sa ku mne.

„Rosie, si nádherná, ale nie si pre mňa." Stále sa pripečene usmieva.

Čo zas?

Nestihnem sa pripraviť na facku, čo vysloví. Sekundy v tranze plynú.

Ako to myslí? Nie som pre neho? Akože nie som jeho typ? Veď vraví, že som nádherná! Čo to, dopekla, znamená? Žena mu tu ponúka sex na podnose a on... odmieta? Je zdravý, preboha? Je to ďalšia pomsta za moje odmietnutia jeho kamošov? Brandona? Alebo má naozaj dievča?

Kypím otázkami.

Prečo, dofrasa?

Je mi hrozne. Trápne. Zahanbene. Chcem zobrať zbíjačku, vykopať si dieru do stredu zeme a tam sa naveky pochovať. Ešte chvíľu naňho obarene civiem, kým sa spamätám.

Neubránim sa zachmúreniu. Capnem po kľučke, vystúpim z auta, postavím na chodník, vďačná za čerstvý vzduch, a predtým, než buchnem dverami, sa skloním a ešte dodám: „Ty nebudeš úplne zdravý. Škoda. Pekné sny." Donútim sa náročky k úsmevu. Vierohodné.

Si úplne nad vecou, berieš to s humorom, Rosie. Tvár sa tak. Všetko je úplne v pohode.

Dofrasa, ale ono to nie je ani trochu v pohode!

To on absolútne nie je v pohode!

Nahlas sa zasmeje a pokrúti nado mnou neveriacky hlavou.

Na moment odtiahnem krk dozadu a moje zvraštené obočie nechápe jeho reakciu. Na čom sa tu smeje? Absolútne sa v ňom nevyznám. Potrasiem hlavou a netuším, prečo sa mi jeden kútik skriví do úsmevu spolu s ním. Celý ten trapas zrazu nevyzerá taký katastrofálny, aj keď nerozumiem, čo tým úsmevom chce básnik povedať.

Niečo na ňom bolo, no nedokázala som prísť na to, čo. Ignoroval ma, urazil, oklamal, odmietol a znova odmietol, ale stále a stále ma priam nadľudsky priťahoval. Pasoval sa do roly mojej najväčšej výzvy, ktorú zjavne nezvládam.

Pri spomínaní na jeho pery a gaštanové oči neviem zaspať. Až do momentu, keď ma prefacká realita a zvuk vety nie si pre mňa. Schovám si hlavu pod perinu ako pštros do piesku, pritisnem ju na ústa a vrieskam v návale porážky. Chcem zaspať, okamžite. Nechcem na to už myslieť.

Koniec hry. Vyhral na plnej čiare.

Dôvody, prečo je to jedna z mojich TOP 3 kapitol?

1. pesnička

2. pesnička :D

3. Rosie, si nádherná, ale nie si pre mňa :D sa odteraz stáva ikonickou vetou!

(prepáčte, keď ste si mysleli, že je v tom viac :D ja som simple AF :D nabudúce budete vedieť)

A ešte jeden oznam - nestíhaaam žiť asi 🙈😂 (ani čítať, ani písať, ani nič 😂 a nekontrolovala som ani túto kapitolu, tak dúfam, že všetko OK)
Odpustite, ale tento víkend bude len táto kapitolka. Mám návštevu a musím sa starať ❤️ Ale druhé stretko máte uzavreté 😊😅