„I can be a liar, I can be a cheat"

(The Score - Best Part)

Len čo nás ovalí čerstvý vzduch, prehodí si cez hlavu kapucňu mikiny, ktorá mu strčí spod koženej bundy. Skryté oči mu osvetlí odraz neónky z druhej strany ulice. Vyzerá temne a záhadne.

Telesná túžba po ňom z mojej strany začína byť v tomto momente doslova zdrvujúca. Nespoznávam vlastné telo, ktoré má chuť nejako sa ho dotknúť, nadýchnuť, stále sledovať. Sakramentsky sa prekonávam pôsobiť nad vecou.

Neuveriteľné, čo s organizmom spraví fakt, že ho iný človek tak silno, primitívne fyzicky, priťahuje. Doposiaľ som takú intenzitu nezažila. Som nesvoja a nechcem premýšľať nad tým, či to na mne badať.

„Tvoj podiel. Ďakujem za spoluprácu. Odprevadím ťa domov?" Oddelí dva lístky a podáva mi ich.

Odprevadím ťa domov? Čo mám večierku?

 Akoby sa ma bál a chcel zbaviť. Absolútne mi to k nemu nesedí. Je predsa jasný lovec.

Vážne nechápe, že mám záujem? Ani to na mňa neskúsi?

Mám chuť opýtať sa, čo má za problém. Načo klame, že ma nepozná, a potom tie hry sám zastaví. Zneistí ma však otázka s podtónom pochybnosti, že nič z toho naozaj nehrá, iba ho proste nezaujímam. A v takom prípade by som len ja vyznela ako namyslená domýšľavka, ktorá si fandí, že sú z nej všetci muži hotoví.

Tak s ním hrám ďalšiu hru. Ak nepochopí, som rozhodnutá poslúchnuť Hanninu radu chceš ho? vezmi si ho a riskovať na drzovku. V tom prípade si však dopredu potrebujem overiť ešte jednu vec, pre ktorú ma mohol ignorovať. Isté morálne hranice nehodlám prekročiť v žiadnom prípade.

„Bojíš sa, že ťa so mnou niekto odhalí?"

„Prečo by som mal?"

„Možno pre tvoju priateľku."

A čakám. Namiesto jeho prekvapeného výrazu dostanem len hrdelný smiech.

Bože, ešte sa aj pekne smeje.

„Zisťovala si si o mne veci? Poďme tadiaľto, auto mám blízko Times Square," odpovie vyhýbavo a ukáže smerom k námestiu. Vykročíme bok po boku. Založím si ruky na prsiach, aby som si kabát privinula bližšie. Dnes je obzvlášť chladno. Pri pohľade na jeho rozopnutú bundu priam mrznem. Žeby ho hriala tá hora svalov?

„Niečo sa ku mne donieslo," priznám.

„Nemala by si veriť všetkému, čo počuješ, Rosie."

Švihnem k nemu prekvapeným pohľadom.

Rosie?

Prichytený! A priateľku teda... nemá?

„Vieš, ako sa volám!"

„Aj ku mne sa niečo donieslo." Zaškerí sa na mňa úsečne s rukami založenými vo vreckách koženky. Uvedomím si, že som od neho o polovicu hlavy nižšia. Necítim sa však nepríjemne, skôr... bezpečne.

„Tak to dúfam, že tiež neveríš všetkému, čo sa vraví," zopakujem po ňom.

„Neverím, ak nemám spoľahlivý zdroj

„Brandon je spoľahlivý? Veríš jemu? V tom obchode to tak vyzeralo," pripomeniem mu.

Stisne pery a nasadí rovnaký výraz, ako pri odchode zo supermarketu.

„Za to sa ti ospravedlňujem. Bolo to... hlúpe a trápne."

Nevyjadruje sa k Brandonovi, no jeho rýdza úprimnosť ma prekvapí. Zodvihnem k nemu oči a on okamžite pohľad opätuje. Znak vierohodnosti? Díva sa počas chôdze iba na mňa, je presvedčivý, neuhýba a ospravedlnenie pôsobí skutočne. Alebo profesionálne klame rečou tela? Jedna z tých dvoch možností.

„A detinské," dodám a vychutnám si jeho kajúcne ticho. „Si ale úprimný, to si cením. Ospravedlnenie prijímam." Rozhodnem sa. Fakt ho znova chcem.

„Tak ľahko? Nedáš mi to vyžrať?"

„Čo by som tým získala?"

Na moju básnickú otázku už neodpovedá. 

Kráčame ďalej po piatej Avenue. Times Square cez týždeň takmer zíva prázdnotou, akokoľvek neuveriteľne to znie. Milujem prechádzky týmto smerom. Billboardy, svetlá, predvianočná atmosféra, výzdoba, nálada. Klišé, ktoré ma núti k úsmevu.

V hlave mi začne znieť veta z knihy, ktorú čítam asi piatykrát kvôli skúške. Krásnych a prekliatych od Fitzgeralda zbožňujem najmä kvôli ikonickému New Yorku. Poetické opisy miest, ktorými celý život kráčam, ma dostávajú do kolien. Niektoré riadky sa mi zarezali do duše tak hlboko, že ich viac nie je možné vydolovať.

Tlmené šušťanie prechádzajúcich taxíkov a smiech, smiech chrapľavý ako krákoranie, znejúci hlasno a bez prestania, podkreslený vzdialeným dunením metra pod nohami, a naprieč to všetko sa prelievalo svetlo, sililo a slablo...

„Svetlo kotúľajúce sa ako perly – vytvárajúce a preskupujúce sa v nové iskrivé pruhy a kruhy... " tichučko dokončím zvyšok, rozhliadajúc sa s úsmevom okolo.

Atmosféra Times Square ma vie pohltiť natoľko, že nevnímam, či som sama alebo nie. Nestarám sa, či ma počujú okoloidúci, ako si šomrem popod nos, no tentoraz mi slová ujdú bez toho, aby som si uvedomila, že mám spoločníka kráčajúceho hneď vedľa mňa. Podľa toho, čo spravil, sa zdá, že môj čudácky prejav veľmi dobre zaregistroval.

Zastal.

Počkal, kým si to všimnem a urobím rovnako. Čakám výsmech a výbuch smiechu. On sa však díva vážne a so záklonom hlavy si ma premeriava. Bez úškrnu, úsmevu. Ten výraz sa nedá prečítať, akoby si ho opancieroval. Nevidím mu do hlavy, no ja tú svoju práve v mysli trieskam o stenu. Som si takmer istá, že najskôr premýšľa, či mi nešibe a nie som nejakým spôsobom narušená.

„Čo sa tak pozeráš?" útočne šteknem. Nedovolím, aby ma niekto súdil či vysmial pre môj pocit slobody.

„Nehovor mi, že nie si zvyknutá," vráti mi to.

Skrčím na jeho drzé odbitie obočie.

O čo sa snaží?

Len nech to nekazí, stále mám v pláne vyspať sa s ním.

„Možno som, ale to nič nemení na tom, že mi je nepríjemné, keď na mňa niekto zíza ako na výklad a očividne hodnotí."

„Si modelka. Živíš sa tým, že na teba niekto zíza."

„A preto mi to má byť príjemné? Keď ľudia preskúmajú každý detail môjho tela, znamená to, že ma poznajú? Nevedia o mne nič. Iba si to zakaždým myslia a škatuľkujú. Rovnako ako ty teraz. "

Mám pocit, že som ho svojím pobúrením rozosmiala. Stretávam sa s týmto názorom často a zakaždým ma prepne do nepríčetnosti, no teraz som to možno prehnala. Vzápätí sa na mňa zadíva tak, akoby chápal, čo som tým chcela povedať a mňa to zmätie. Namiesto niečoho podobne odhaľujúceho a hlbokého však povie iba jednoduché: „Nechcem ťa poznať, ale odviezť domov."

Žiadna otázka, tentoraz je to oznamovacia veta. Naozaj sa ma chce zbaviť. Prakticky ma odmieta. 

Znova.

To som ho akože urazila? Urobil to preto? To sa mu vážne ani trochu nepáčim?

Jeho rozhodnutie mi tak opäť zabije hodný kus sebavedomia. Prežúvam prvotný hnev i zmätenie. Kým sa otrasiem, neodvážim sa protestovať a v podzemnej garáži mlčky nasadnem do jeho auta. Som vyburcovaná rozhorčením, čo spôsobí, že sa celú cestu pohrávam s myšlienkou skúsiť plán B. Naozaj naposledy a rovno na drzovku. Pozvať ho ku mne. Sama sebe sa divím, no zubami nechtami sa držím slov Hannah. Posledný pokus. Ak to neurobím, nikdy by mi to nedalo pokoj.

Vezieme sa a ja v hlave skladám vhodné znenie pozvánky k jednorazovke. Zakaždým však skončím pri rozjímaní nad tým, ako to tie ženy robia. Bez hanby. Ako sa dokážu vzdať svojej úrovne? 

Dokelu, čo si taká zbabelá?

Mám dvadsaťšesť, ale som si istá, že sa budem príšerne červenať.

Dík, Hannah! Nikdy ma nepresvedčíš, že toto nie je úloha chlapov! Oni by mali robiť prvé kroky a hotovo. 

Kašlem na to. Ak príde vhodný moment, spontánne to vybalím. Snáď. 

#awkward, čo? 🙈 

Viem, že vás trošku naťahujem. Rosiena dilema je podstatná. Myslíte, že spraví to, čo plánuje? Alebo nenaberie odvahu? 

Táto časť mala byť spojená s predchádzajúcim Jaxovým pohľadom, no ten ste čítali už v nedeľu. A v piatok mám pre vás jednu z mojich TOP 3 obľúbených kapitol 😍