„Oh yeah you must've been crazy

If you think that I'ma hit you back

When everythingwe had is in the past"

(Dutch Melrose - Crazy)

Hlava mi klesá pri knihách, ktoré čítam popri písaní eseje. Zajtra je posledný termín na odovzdanie a ja som to podcenila.

„Potrebujem kávu..." Zložím si z očí okuliare na roztvoreného Shakespeara, pretriem si ich a skontrolujem čas. Pol ôsmej večer nie je najideálnejší čas na kofeín, no pred sebou mám ešte päť dejstiev. Dovtedy spať určite nepôjdem.

S vrzgotom odsuniem stoličku a zamierim dole do kuchyne. Páchne to tu po acetóne, baby si lakujú nechty a sledujú Kardashianky. Ani si ma nevšimnú. Otvorím kuchynskú skrinku nad sporákom a zistím, že to, po čo som prišla, chýba.

„Niee...." zamrnčím ticho a so smútkom vypučím dolnú peru. Snáď mi kyslík, ktorý nazbieram pri prechádzke do obchodu, prospeje.

„Baby, chcete niečo z Walmartu?" zahučím do éteru. Obe sekundovo dvihnú hlavu a pátrajú, odkiaľ ten zvuk znie. Nájdu ma, záporne kývnu a opäť sa ponoria do reality šou. A že ja som v tranze, keď vidím Ryana Goslinga. Pre seba sa zasmejem.

Neunúvam sa ani prezliekať. Moje najhoršie čierne legíny doplním nadrozmernou mikinou až pod zadok, nasadím tenisky a ďakujem novembrovému počasiu za zhovievavosť. Jeseň stále nie je natoľko krutá, aby mi outfit znevážila, no kabátom som sa zakryť predsa len mohla. Ešteže sa už skoro stmieva a obchod je vzdialený na skok odtiaľto.

Nikdy, ale nikdy zo supermarketu neodchádzam iba s tou vecou, po ktorú idem. Preventívne radšej neberiem košík, aby som nekupovala príliš veľa, ale iba to, čo sa mi zmestí do náruče. Kávu schmatnem prvú a pristavím sa pri džúsoch premýšľajúc, na ktorý mám chuť. Čupnem si dole, schytím jablkový a čítam koncentráciu zloženia. Človek urobí všetko pre to, aby predĺžil čas, kedy nemusí sedieť pri knihách. Lepšia etiketa než kompozícia deja v Hamletovi. Vymením džús s jahodovým a spadnú mi tri ďalšie.

„Dofrasa," ticho zanadávam, kým sa to snažím upratať. Našťastie sa nič nerozleje. Pohotovo ich prekladám a staviam do radu.

„Prepáč, vyzeráš, že tu pracuješ, nevieš náhodou, kde nájdem..." Odhrniem si z oka pramienok vlasov, ktorý sa mi uvoľnil zo strapatého umeleckého výtvoru na mojej hlave a zodvihnem pohľad k mužovi nado mnou. Badateľne sa strhne, keď sa na seba zadívame, a v spomalenom prúde reči dokončí: „Vývrtku na víno?"

Džús takmer pustím na zem a v hrdle mi navrie nečakaná guča. Chvíľu hlúpo sledujem Jaxove neisté oči, kým otváram a zatváram ústa nasucho ako zlatá rybka. Zhodou okolností však vážne viem, kde vývrtka je. Minútu dozadu som okolo nej prešla.

„Ahmm," prečistím si hrdlo, „myslím, že o dva regály ďalej. Ulička s kuchynskými potrebami." Spontánne zo seba dostanem, pričom prstom naznačím smer. Prižmúri na mňa oči a stisnutím pier k sebe potláča úsmev. Napokon žmurkne a ďakovne kývne hlavou. Nič viac. Otočí na mňa obrovský chrbát obalený v rifľovej bunde s ovčou kožušinou vo vnútri.

Žmurkol.

A nespoznal ma.

Spoznal?

Vyzeráš, že tu pracuješ...

Nespoznal.

Chcel mi tým naznačiť, že vyzerám zle? Vyčerpane? Rozdielne?

Okamžite z vrecka mikiny vydolujem mobil, nenápadne sa obzerám okolo a preskúmam sa v odraze displeja aj prednom fotoaparáte.

Preboha, možno sa mu nečudujem. Ale až tak?

Za to on vyzeral i pod bielym svetlom obchodu a blízko mňa dosť príťažlivo na to, aby ma dostal do nečakaných rozpakov.

Ale podľa čoho, sakra, usúdil, že tu pracujem?

Zamyslím sa a potom mi to dôjde. Pri pokladni zbadám skupinku jeho spoluhráčov oblečených v klubových bundách na čele s Brandonom. Ten sem veľavravným úškrnom pokukuje rovnako ako ostatní, zatiaľ čo Jax s vážnym, až priam naštvaným výrazom platí. Obzerajú si presne miesto, kde stojím. Prezerajú si mňa.

Uťahujú si zo mňa. Bol to zámer!

Myslia si, že ma tým ponížia? Že ma urazia, keď naznačia, ako hrozne vyzerám? Že hystericky vyšteknem, ako si ma mohol Jax pomýliť horlivo vysvetľujúc, že tu nepracujem? Podľa ich výrazov dám ruku do ohňa za pozitívnu odpoveď.

A aj keby som tu pracovala, čo je na tom? Toto majú byť dospelí muži? Namyslení, trápni idioti. Čo sú to za hry?

Od zlosti ma až trasie. A možno som to mala spraviť! Mala som sa ohradiť, lenže slová predstihli vymýšľanie taktiky. Vyšla zo mňa iba moja najprirodzenejšia reakcia. Až teraz začínam vrieť hnevom.

Namosúrene schmatnem džús do ruky a pochodujem k pokladni, od ktorej oni akurát odchádzajú a nahlas sa smejú. Ani sa neunúvajú tváriť, že ten posmech nepatrí mne. A ja ani náhodou neuhnem pohľadom, ale vystriem sa a vystrčím bradu. Chcem im dať najavo, že mi je ich zámer jasný a nijako sa ma nedotkol.

Práve naopak.

Dúfam, že sa v nich pod mojím pohľadom prevalí aspoň štipka hanby. Vyzerá to však márne. Všetci sa ďalej náramne bavia. Ako jediný sa idiotsky nerehoce práve Jax, i keď on bol ten, čo celú situáciu zapríčinil. Vychádza ako posledný a pôsobí nezainteresovane. Náhle mi pripadá starší než chalani pred ním.

Keď zbadá, že sa na neho dívam, spojí pery do čiarky. So sklopeným zrakom vyjde von v tichom ospravedlnení. Aspoň ja mám ten dojem, no možno to iba hrá. Je predsa hráč. Ako na ihrisku, tak aj v klube, to už som zistila. Určite ma spoznal a aj tak nič nepovedal. Bol to práve on, čo sa ma snažil zosmiešniť.

Hráč ako ostatní. Škoda.

Hlasno si vzdychnem, pokrútim pre seba neveriacky hlavou a vyložím na pás vlastný nákup.

Úbožiaci.

***

Incident rýchlo vypustím z hlavy. Potrebujem sa sústrediť na dôležitejšie veci, než sú nejaké primitívne hry, ktorými sa zabávajú populárni páni tvorstva. Hneď po odoslaní eseje rozpošlem i dva životopisy na stáž vo vydavateľstve a bežím nafotiť svadobné šaty pre jeden malý butik, kde ma zastihne telefonát z modelingovej agentúry, pre ktorú pracujem.

„Ahoj Rosie, mám pre teba lukratívnu ponuku," ozve sa hlas manažérky. Vždy, keď povie lukratívnu, ide o čosi prestížne. Veľké. Výnimočné. A deje sa to raz za svetelný rok. Mám chuť okamžite súhlasiť bez toho, aby som vedela, do čoho idem.

„Ahoj Vicky, som samé ucho." Jednou rukou držím telefón pri uchu a druhou si na nohu nasúvam dvanásťcentimetrové lodičky, nasúkaná v obtiahnutých šatách s dlhou vlečkou. Mám prax, ale pri predklone cítim, že som tú dvojitú porciu rizota nemusela dotlačiť celú. Modlím sa, aby šev na zadku nevypovedal službu práve teraz.

„Hugo Boss. Nový parfum. Pánsky. Teda fotenie v páre. Tri tisícky hneď a zvyšok podľa predaja z reklamy. Zahrnutá je mlčanlivosť až do povinnej účasti na predstavení parfumu spojenom s módnou prehliadkou niekedy začiatkom ďalšieho roka. Žiadajú vyslovene blondínku." Takmer zapištím od šťastia. Fotenie v páre mi nevadí, no nadšený súhlas ešte zadržím, snažím sa chovať profesionálne.

„Robíš si srandu? Voláš prvej mne? Jasné, že mám záujem! BOSS, preboha. Takú kampaň nefotím každý deň."

„Áno, si prvá. Keď mi s ponukou zavolali, akurát som mala v kancelárii ešte jednu vhodnú kandidátku. Pošlem portfólio vás oboch a dám ti vedieť, ktorú si vybrali, dobre? Do konca týždňa určite."

„Jasné, Vicky. Počkám, koľko bude potrebné. A ďakujem!"

„Nie je zač, Ro. Budem ti držať prsty." Zasmeje sa. Určite to povedala aj tej druhej.

„Dík," prijmem s úsmevom. „Pekný deň."

„Aj tebe, Rosie." A zloží.

Hm, Hugo Boss.

Zvieram mobil v ruke a zasnene popustím uzdu fantázii. Predstavujem si vlastnú tvár na billboarde pri Times Square. Tam sa totiž reklamy pre veľkých klientov prepracujú a vždy je prestíž byť na očiach celému New Yorku. Zatiaľ to na onen billboard dotiahlo len moje ucho a profil tváre. Išlo o náušnice Tiffany& Co. Snáď mi budú hviezdy naklonené a tentoraz prerazia i moje vlasy, oči či dokonca celá tvár. Som k dispozícii.