„(Do I wanna know?)
If this feeling flows both ways?
(Sad to see you go)
Was sort of hoping that you'd stay"

(Arctic Monkey - Do I Wanna Know?)

Nemôžem čakať, kým ma Jax zbadá. Musím sa hýbať. Mám iba päť minút, aby som sa vytratila. Smerujem k Cindy. Dobre sa baví s kučeravým fešákom v jednom boxe. Smejú sa a je na prvý pohľad uvoľnená, na nič sa nehrá a nesnaží sa ani silou mocou flirtovať. Napriek tomu ju ten usmievavý muž hltá očami.

„Odchádzam," vyruším ich.

„Čo? Tak skoro? Mám ísť s tebou?" Vyvalí na mňa oči, zatiaľ čo jej spoločnosť si ma premeriava a skúma.

„Čože? Nie! Zostaň, ja len... Na prvýkrát mi stačilo." Pohodím hlavou za seba a dám si záležať, aby som ďalej neznela naliehavo. Cindy pochopí, že ma Nick omrzel.

Ten manažérik tam už stopercentne nie je. Dívala som sa, ako bleskovo a naivne mení smer k toaletám, čím odštartoval mojich päť minút na vyparenie sa. Hru mám rozohranú tam, kde potrebujem. Jax má poslednú šancu zakročiť, ak chce. A ak to nevyužije, nemám tu viac čo robiť. Ak nebudem mať jeho, nechcem dnes nikoho. A ak sa nepohne, vyhliadnem si nabudúce iného. Hotovo.

„Tak dobre. Prídem okolo druhej," povie Cindy. Mám chuť skontrolovať aktuálny čas, ale neviem ako. Nemám mobil a nikde nevidím žiadne hodinky. Je to zámer tohto klubu? Stratiť pojem o čase? A najlepšie aj o sebe?

Rosie, a nie je to zámer každého podobného miesta?

Rýchlo sa z nepodstatnej úvahy spamätám.

„Bav sa." Rozlúčim sa a vrhnem ešte jeden upozorňujúci pohľad na toho kučierku pri Cindy. Ani neviem, na čo ho upozorňujem. Na to, aby sa nezahrával s kamarátkou alebo aby po mne tak divne nečumel? Je to jedno. Sústredím sa už len na predieranie davom.

Ešte i pri odchode vnímam skúmavé pohľady možno troch chlapov nalomených, že ma odchytia. Lovecký výraz v ich tvárach sa nedá pomýliť. Modlím sa, nech to nikto neurobí, pretože som rozhodnutá hrýzť. Nikoho z nich nechcem. Jediný pohľad, ktorý znova vyslovene hľadám, medzi nimi nie je.

Sklamane dôjdem k tmavému schodisku a stačí mi len vyšliapať hore, aby som bola preč skôr, než mi vyprší päť minút, ktoré som sľúbila tomu slizákovi. Dovolím si na moment spomaliť a pod schodmi chvíľu počkať. Každou sekundou odchádza nádej, že ma osloví ten, na koho myslím.

Bol by aj jeho hlas taký príťažlivý?

Zamestnávam sa chvíľu predstavami, až mi vyprší celá časomiera. Musím ísť. Rozhodnem sa vziať prvý schod, keď ma niekto zdrapí za ruku, potiahne pár metrov a počujem buchnutie dverami. Zľaknem sa. Som na totálne inom mieste. Tichom. Tmavom. Hudba sem dolieha len tlmene. Úbohé svetlo tu poskytuje iba červený EXIT nápis nad dverami.

Tajná chodba?

Pred sebou začínam vnímať korenistý parfum a obrysy tváre, len čo si privyknem na hlboké prítmie. Cudzie oči sú iba pár centimetrov odo mňa. Napriek tomu ich poznám. Prišpendlí ma na stenu tak, že drží obe moje zápästia po bokoch.

„Máme naponáhlo, hrdinka?" Tiahne z neho alkohol.

Aj ja som opitá, ale okrem toho, že sa mi pletie jazyk a slabo krúti hlava, dokážem premýšľať.

„Čo ti šibe? Pusti ma, Brandon."

„Teraz už nemáš toľko odvahy, čo? A naučila si sa moje meno. To ma teší. Nezoznámili sme sa práve najprívetivejšie. Čo tak to zmeniť?" Priblíži sa ešte bližšie a takmer mi to vdýchne do tváre. Odvrátim sa bokom tak, že jeho perám teraz čelí moje líce. Hlavu skloní k odhalenej časti môjho krku. Ovoniava ma ako predátor svoju ulovenú korisť. Začínam sa chvieť. „Našťastie tu nevidím nože. Myslím, že som v bezpečí," podotkne a jeho hruď sa natláča bližšie k mojej.

Oči, ktoré som predtým odvážne dvíhala hore, teraz klopím pod jeho bradu. Má takmer identickú kravatu ako tú, ktorú nechal u nás. Sledujem, ako si zasunie za jej uzlík jeden prst, potiahne doprava a doľava, pričom hypnotizujúco skenuje moje prsia. S nechuťou preglgnem.

Ten je totálne na mol.

„Kvôli tebe som si musel kúpiť novú. Nemám rád, keď mi niekto berie moje veci."

Musím priznať, že tentoraz uháňa do kúta on mňa. Nemusí mať ani nôž.

Neboj sa ho, Rosie.

„A ja nemám rada cudzincov pod vlastnou strechou." Nazbieram odvahu a pozriem mu do očí.

„Pozor, môžem to vziať ako pozvanie."

„Iste," odfrknem si a pohľad posmešne pohodím stranou, i keď nepokoj vo mne rastie.

Ako to, že tu nikto nie je?

Začnem sa obzerať.

Kde sú tie prekliate kamery? Vedel, že tu nie sú? Preto ma sem stiahol?

„Vyspi sa so mnou," zažiada, akoby sa nechumelilo, a jeho prsty zrazu pocítim na vonkajšej strane stehna tesne pod lemom šiat. Oči mi takmer vypadnú z jamiek. Myknem sa, no následná paralýza z jeho dotyku ma na moment odrovná.

Ten sa musel zblázniť! Mysli, rýchlo! Nedovoľ mu vidieť, že sa bojíš. Nedovoľ mu vidieť, že ťa tlačí.

„Nie si môj typ," poviem, no vlastný hlas ma zrádza v odhodlanosti.

Zasmeje sa a priblíži perami k mojim. Cítim whiskey. Odpornú whiskey.

„Výzvy mám rád a divošky ako ty ešte radšej. Aj v tom chutnom outfite si bola na zožratie. Si taká aj v posteli, čo?" zašepká mi do úst.

Jeho prsty blúdia vyššie. Mám poslednú šancu konať, inak môže byť neskoro. Neubránim sa tej hromade svalov. Musím využiť moment prekvapenia.

„To sa nikdy nedozvieš." Nahromadím všetko sústredenie a z celej sily mu kolenom kopnem medzi nohy. Odstúpi, prehne sa dopredu, okamžite ma pustí a vrčí. Rukami si chytí svoje slabé miesto. Strčím do neho dlaňami a on chrbtom narazí o stenu oproti. Jednou rukou sa dozadu zachytí, aby nespadol. Som voľná. Klopkanie mojich opätkov je náhlivé. Cieľ – červený EXIT.

„Suka."

Počujem, ako za mnou zasyčí, keď otvorím dvere z tajnej chodby naspäť do klubu a ocitnem sa pod schodmi. Hudba ma ako tlaková vlna na chvíľu omráči. Stopnem. Rozhliadam sa. Zmätene.

Mozog čaká na povel, kedy má naštartovať. Obzerám sa na mieste, hoci viem, že mám kráčať. Rýchlo a čo najďalej. Nečakane, poslednýkrát zbadám oči, ktoré som dnes túžila zbaliť. Stačilo však posledných pár minút a na akúsi povrchnú flirtujúcu hru ani nepomyslím.

Neustrážim si pohľad. Tentokrát s ním neflirtujem. Možno vidí, že som rozhodená, vystrašená, možno nie. V prúde reči, ktorú venuje jeho spoločníčke zastaví a vyzerá, že váha, či za mnou ísť alebo na to ďalej kašľať. Rozhodnem ja sama a preseknem náš kontakt. Pohnem sa po schodoch nahor nezaujímajúc sa, či ešte hráme.

Aj tak ma prešla nálada.

„Choď dokelu aj ty. Hraj si to nabudúce sám," šomrem si popod nos, kým beriem i posledný schod.

Ja tu nadnes končím.

Zabuchnem za sebou veľké dvere a z podprsenky vylovím žetón. Nervózne poklepkávam nechtami po pulte. Potetovaný ochrankár mi podľa čísla vráti kabát a čakám ešte mobil. Zapínam gombíky a stále ostražito kontrolujem kľučku dverí. Opravím si golier, pritisnem kabát tuhšie k telu, pripravená na objatie novembrovej zimy a len čo mi mobil prinesú na dosah, doslova ho vytrhnem z ruky obrovskému ochrankárovi. Vyštartujem preč a namosúrene rozrazím dvere na čerstvý vzduch, kde čakajú tri žlté taxíky. Nastúpim do prostredného a nechám sa odviesť na Cranberry street. Do bezpečia.

***

„Bože, Hannah, ani sa nepýtaj. Podľa mňa som prekliata." Zobudím sa o deviatej, no zostávam pod perinami.

„Snáď mi nechceš povedať, že medzi všetkými tými ví aj pí tvárami sa nenašiel jeden, ktorého by si chcela vidieť nad sebou bez oblečenia."

V skutočnosti chcem byť nad ním, nikdy som nebola dominantná, ale to jej teraz radšej nevysvetľujem.

„Jeden bol," priznám sklamane.

„A?"

„Spal vraj s polovicou tých žien, čo tam boli," stočím reč na nepodstatnú informáciu len preto, že si ešte nechcem priznať pravý dôvod môjho sklamania.

„No a? Veď si nemala rozmýšľať hlavou, ale pudmi. Aspoň vieš, že to v posteli vie. Zaručená kvalita. To máš ako s čokoládou. Tiež ju musí ochutnať milión ľudí, aby si získala meno a chceli ochutnať i ďalší."

Prekrútim nad jej nezmyselným prirovnaním oči.

„Lenže to nie je čokoláda, Han, je to chlap."

„Áno, jediný, ktorý sa konečne páčil tebe a nie naopak. Nechápem, na čo si čakala. Mala si sa po ňom vrhnúť. Iba idiot by odmietol telo, čo skrývaš pod šatami."

Nesúhlasne na vankúši pokrútim hlavou a zadívam sa von oknom. Tie svetlohnedé závesy, čo som kúpila, sa mi fakt páčia.

„Veď práve to, Hannah, nie naopak! Mala si ho vidieť. Najprv surovo odignoroval môj úsmev. Všimol si ma až druhýkrát, keď som sa bavila s iným. Je zvyknutý na takú pozornosť. Stavím sa, že mal veľa lepších tiel."

„Takže tu to viazne? Bála si sa, že ťa odmietne?"

Znova ma dostala!

Pravdivý dôvod sklamania zo mňa vlastne vyletel sám. Mlčím, a tak priznávam.

„Ježiši, Ro. Načo sa porovnávaš? Som žena, som stodesať percent hetero, ale miliónkrát som ti povedala, že byť chlapom, tak po tebe idem. A kiežby som to vravela len preto, že som tvoja kamoška." Baví sa na môj účet. „Tiež si zvyknutá na pozornosť, ale neodmietla by si predsa muža, ktorý by sa ti páčil, nie? Keď neriskneš, nikdy nebudeš vedieť, či ho tiež priťahuješ a neprišla si včera o najlepší sex v tvojom živote."

Mne vo chvíli, keď to povie, docvakne, že celá táto skladačka má viac kúskov. Strach z odmietnutia je len jedným z nich. Ďalším je hrdosť. Moja hrdosť. Nie som zvyknutá ponúkať sa ako dezert. Už len tá predstava mi pripadá odpudivá, no pri pomyslení na pocit, čo vo mne prebúdzal len sprostý pohľad na Jaxa, mnou lomcuje zlosť, že som skutočne premárnila šancu.

„Dokelu, načo mi to vravíš?" zabručím frustrovane.

Naozaj som práve nahlas priznala ľútosť nad tým, že som sa neponížila a nehodila sa mu pod nohy? To so mnou robí jeden dobre vyzerajúci chlap? Alebo som len tak zúfalá či nadržaná zo všetkých tých rečí o dobrom sexe, ktorý som ja nikdy nemala?

Dočerta!

Niekedy prekvapím samu seba. A to už je čo povedať.

„Ha-ha, Ro. Vravím ti to práve preto, aby si nabudúce neľutovala niečo, čo si neurobila. Ľutuj radšej to, čo urobíš. Nechcela si viac riskovať? Riskuj! Nech za to ten risk stojí! A mimochodom, čo všetci tí muži, ktorých si odpinkla ty? Myslíš, že tí sa nebáli tvojho odmietnutia, keď ťa prišli osloviť?"

„Ale to sú muži. Je to ich nepísaná úloha."

„Zlato, zobuď sa. Je dvadsiate prvé storočie. Cindy má pravdu. Tu funguje zákon džungle. Kto prvý príde, prvý berie. Chceš ho? Zober si ho. Kašli na všetko ostatné, ak sa chceš konečne vyspať s mužom, ktorý ťa aj priťahuje."

Ťažko si vzdychnem.

„Ježiši, ty mi vždy tak prečistíš žalúdok, že mám chuť vracať. A vlastne, asi mám chuť aj bez toho." Po jazyku mi náhle prejde zatuchnutá chuť včerajšej tequily a napne ma. Pátram po izbe, do čoho to môžem v prípade núdze vypustiť. Radšej však zhlboka dýcham.

„To nič, zlato. Mala si zahrievacie kolo, nabudúce už nezaváhaš."

„Aj tak by som bola radšej, keby ten, koho si vyhliadnem, príde sám."

„To mi je jasné. My ženy prežívame odmietnutie ťažšie než muži. Ženské city sú väčšie cintľavky než tie mužské, ale pozri, keď nedostaneš svoju prvú voľbu, príde ďalšia, čo ťa ohúri. Musí, preboha!"

Zamyslím sa nad všetkými mužmi, ktorých som už odmietla. A že ich nebolo málo! Možno mi karma iba vracia všetko to, čo som spôsobila a vraví, že si ma vychutná a nič mi nedaruje.

Ako dlho sa spamätávali oni? Dotklo sa ich to vôbec tak, ako sa odmietnutie dotklo mňa?

„Dobre, ak ho stretnem ešte raz. Pôjdem do toho."

Možno.

„To je moje dievča!"

Výsledky ankety na Instagrame 😅 Neviem, či ste hlasovanie o tom, kto sa zlomí prvý, brali z dlhodobejšieho hľadiska alebo čisto na uzavretie klubovej scénky, no výsledky boli takéto:

A teraz asi urobím anketu koľko z vás si myslí, že by Rosie naozaj dokázala umlčať svoju hrdosť pre silnú príťažlivosť k Jaxovi 🤔

Ale ktovie? Možno ani nebude musieť 😈