Prešiel možno týždeň, odkedy mi Adam povedal, že je na čase, aby sme začali s dohodou. O nej som nič nevedela, až kým mi o nej nepovedal. Chcel, aby som s nim spávala alebo ako on povedal, sexovala. Nesúhlasila som s tým, ale keď ma zase pobozkal, neviem prečo, ale akoby som pri ňom zase zmenila názor. Nechápala som tomu a nevedela som to rozlúštiť. Po pár dňoch sa mi to ale začalo páčiť a obľúbila som si, že ma privádzal na dno vášne a túžieb.

Netrvalo dlho, kým som od neho utiekla po tom, ako odišiel do pivnice. Boli trochu otvorené dvere vzadu za domom. Pozerala som sa na dvere pivnice a zároveň na zadné dvere. Až kým som sa nerozbehla von z chatky. Bežala som ako o život, čo najďalej od chatky. Snažila som sa nepozerať sa za seba. Modlila som sa, aby si ma nevšimol a nebežal za mnou. Preutekala som kus cesty, kým som sa neotočila a nevidela som žiadnu chatku. A našťastie ani Adama.

Ale bežala som ďalej, lebo som vedela, že ma môže stále dobehnúť. Neviem ako, ale ocitla som sa na ceste. Určite to bola hlavná, lebo bola upravená. O niekoľko minút chôdze som uvidela značku. Bratislava bola neďaleko a tu nebola žiadna živá duša, ktorá by mi pomohla, okrem Adama, ktorý je bohviekde v lese. Mala som na sebe len džínsy, čierne krátke tričko a tenisky, ktoré som vždy mala na sebe, keby som mala príležitosť utiecť.

Ale bolo mi to zvláštne, že boli dvere otvorené. Žeby čakal len na to, kedy utečiem? Nakoniec som nad tým prestala rozmýšľať a kráčala som pomaly ďalej. Až kým som za sebou nezačula auto. Obzrela som sa a uvidela kamión. Začala som mávať a kamión zastal. Rozbehla som sa na miesto spolujazdca a otvorila dvere. Za volantom sedel starší pán, ktorý mal v ústach cigaretu. Nevyzeral ako úchyl, takže som si vydýchla. Preglgla som.

,,Dobrý deň, pane, iba som sa chcela spýtať, či by ste ma nemohli zobrať do mesta," opýtala som sa a čakala na jeho reakciu. Kývol mi hlavou.

,,Nasadaj. Zoberiem ťa. Čudujem sa, že si tak ďaleko od mesta. Čo tu robíš, slečna?" Sadla som si vedľa neho a vyrazili sme.

,,Uhm, je to na dlho," odpovedala som a mlčala. Starší pán sa ma už nepýtal a mlčky šoféroval. Prešla hodina, keď som uvidela spoza stromov mesto. Už to nebolo ďaleko. Dúfala som, že bude doma otec. Keď sme sa dostali do Bratislavy, kamionista ma vysadil pri obchode s potravinami a vyrazil ďalej. Poďakovala som mu, usmiala som sa a vybrala som sa na cestu. Nemala som žiadne peniaze, preto som kráčala na ulicu, kde sme mali s otcom dom.

Zašla som za roh a konečne som uvidela náš dom. Bol to dvojposchodový rodinný dom. Okolo bola malá záhrada a biely drevený plot, ktorý nás delí od susedov. Povzdychla som si a pohla sa k nemu. Zastala som oproti, otvorila bránku, a kráčala ku vchodovým dverám. Prekonala som schody a zastala pred dverami. Trvalo mi len pár sekúnd, kým som zdvihla ruku a zaklopala.

Čakala som a čakala, kým sa dvere neotvorili a zjavil sa v nich otec. Keď si ma otec všimol, videla som v jeho očiach, že sa mu uľavilo a chytil ma do náručia. Plakala som od šťastia, že som pri ňom.

,,Ježiš, zlatíčko, si v poriadku? Ó, môj bože, myslel som, že som ťa stratil, tak ako mamu," hovoril mi otec a pritom od šťastia plakal. ,,Bál som sa o teba."

Odtiahla som sa a uslzená som sa naňho pozrela.

,,Som už tu, otec, a som v poriadku. Tí, ľudia sa o mňa starali," povedala som pokojným hlasom a snažila sa nemyslieť na Adama a jeho dotyky. Alebo bozky, ktorými mi obsypával telo. Pokrútila som hlavou, tým som vymazala takéto myšlienky z hlavy.

,,Poď, dám ti niečo na jedenie, a potom mi vyrozprávaš čo sa stalo," pomohol mi vojsť dovnútra. Pripravil mi čaj a sendviče, ktoré mi položil na stolík. A potom som mu vyrozprávala všetko. Teda skôr som pár vecí zmenila.

Z Adama som spravila anonymného človeka, ktorému som do tváre nevidela kvôli maskám, ktoré mal na tvári. Až kým som mu povedala, že mali zle zatvorené dvere, a tak som im utiekla. Po ceste ma odviezol do mesta kamionista a tým bol koniec. Keď som bola najedená a napila som sa, otec ma pustil do izby, kde ako prvé som si ľahla do postele a zaspala na svojom mäkkom matraci.